Ak môžeme zabrániť veľkému utrpeniu, a pritom nás to nič nestojí, mali by sme mu zabrániť. To je široko uznávaný princíp, proti ktorému sa ťažko niečo namieta. Napriek tomu vlády západných krajín opomínajú príležitosť znížiť obrovské strádanie spôsobené duševnými chorobami. Čisté náklady by pritom boli nulové.
Dôkazy pre toto tvrdenie pramení z nedávneho výskumu skupiny ekonómov z London School of Economics. Tím vedený Richardom Layard vychádzal z údajov zo štyroch významných rozvinutých krajín (Austrália, Nemecka, Spojených štátov a Veľkej Británie). Účastníci prieskumu mali na stupnici od nuly do desať označiť, do akej miery sú v živote spokojní.
Desať percent obyvateľov, ktorí boli najmenej spokojní, výskumníci označili ako „strádajúcich“. Respondenti odpovedali aj na otázky, ktoré mali určiť, aké faktory ich spokojnosť so životom najviac ovplyvňujú.
Keď Layardov tím analyzoval výsledky, zistil, že utrpenie je najviac prepojené s otázkami, ktoré sa nijako netýka ekonomickej kondície – súviselo s duševným zdravím, fyzickým zdravím a tým, či človek má partnera. Najčastejšie ku utrpenia odkazovali otázky na duševné zdravie; za rozdiely v životnej spokojnosti mohlo dvakrát častejšie ako fyzické zdravie alebo príjmová nerovnosť. (A platilo to aj pre deväťdesiat percent populácie, ktorá nestráda.)
Podľa výskumníkov všeobecne platí, že odstránenie depresií a úzkosti by znížilo celkový pocit deprivácie o dvadsať percent, zatiaľ čo odstránenie chudoby by ho stlačilo o iba päť percent. Ak teda chceme obmedziť utrpenie v rozvinutom svete, predstavuje duševné zdravie najväčšiu výzvu.
Mnohým ľuďom bude tento výsledok pripadať prekvapivý. Väčšina z nás konieckoncov očakáva, že keby sme bohatší, boli by sme aj šťastnejší. Ako to, že je teda najväčšou príčinou utrpenia zlé duševné zdravie, a nie chudoba?
Odpoveď znie, že na vyšší príjem si ľudia časom zvyknú – tento jav je známy ako „hedonická adaptácia“ – a porovnávajú svoj príjem s príjmom ľudí sebe rovných. Tým vzniká takzvaný Easterlinov paradox: hoci sú bohatší ľudia so svojimi životmi spokojnejší ako ľudia chudobnejší, hospodársky rast v rozvinutom svete často nezvyšuje celkovú spokojnosť so životom. Keď váš sused zbohatne, vy sa cítite chudobnejší. Ak zbohatnete obaja, ani jeden z vás pravdepodobne nebude podstatne šťastnejší. Naproti tomu na zlé duševné zdravie sa ľudia neadaptujú a utrpenie vášho suseda vaše pocity nezlepší.
Aj keď ale duševné zdravie životnú spokojnosť ovplyvňuje najviac, stále ešte je otázka, či tým, že sa na neho zameriame, volíme nákladovo najefektívnejšiu cestu k zníženiu celkového utrpenia. Layard a jeho kolegovia porovnávali, koľko peňazí by na ceste k takému cieľu musela vynaložiť britská vláda pri riešení otázok duševného zdravia, fyzického zdravia, nezamestnanosti či chudoby. Dospeli k záveru, že zamerať sa na duševné zdravie by z týchto štyroch možností vyšlo najlacnejšie: z hľadiska znižovania utrpenia a podpory šťastia by to bolo približne osemnásťkrát efektívnejšie ako boj proti chudobe.
Vo Veľkej Británii stojí psychoterapeutická liečba približne 650 libier na pacienta a je účinná približne u polovice pacientov. Toto číslo naznačuje, akú veľkú čiastku by vlády museli vynaložiť, neberie ale do úvahy, čo by za to mohli dostať späť.
Odstránenie duševného ochorenia umožňuje mnohým ľuďom návrat do práce, čo znižuje náklady na dávky v nezamestnanosti a zvyšuje daňové príjmy. Preto Layard a jeho kolegovia formulovali hypotézu, že by sa liečba duševných chorôb zaplatila. V podstate by tak britská vláda mohla obmedziť deprivácie s nulovými nákladmi.
Následný ekonomický výskum, ktorý tentoraz vykonali Paul Frijters a jeho kolegovia rovnako z London School of Economics, hodnotil vplyv britského programu s názvom Zlepšenie prístupu k psychologickým terapiám. Tento plán, ktorý navrhol Layard spolu s psychológom Davidom Clarkom, funguje od roku 2008. Vedci dospeli k záveru, že zvýšenie daňových príjmov a zníženie objemu dávok v nezamestnanosti pokryje len asi dvadsať percent nákladov na liečbu duševných ochorení. Zároveň však tvrdí, že liečba duševného zdravia sa aj napriek tomu zaplatí, pretože ľudia, ktorí chodia na psychoterapiu, spotrebujú ďaleko menej služieb v oblasti fyzického zdravia.
Britský rozpočet na zdravotníctvo sa v skutočnosti neznížil. Efekt liečby duševného zdravia spočíval skôr v tom, že uvoľnila prostriedky, ktoré sa dali využiť iným pacientom. Bol to ale efekt natoľko výrazný, že podľa Frijtersovho tvrdenia by sme mohli terapie rozšíriť na celých dvanásť percent Britov, ktorí trpia miernou až stredne úzkosťou či depresiou, a pritom očakávať, že sa táto investícia iba za dva alebo tri roky zaplatí vo forme úspor.
Postoje k duševnému zdraviu sa v posledných niekoľkých rokoch dramaticky zmenili; dokonca aj princovia a športovci už o ňom dokážu otvorene hovoriť. Jedna štúdia ukázala, že duševné ochorenie ovplyvňuje vo Veľkej Británii v ktoromkoľvek roku život každého štvrtého človeka, a výskum vykonaný v tridsiatich európskych štátoch zistil, že 38 percent obyvateľov trpí nejakou formou duševného či nervového ochorenia. Zatiaľ sa však plne nedoceňuje, že tomuto utrpeniu sa dá do značnej miery vyhnúť.
Vlády už začínajú brať duševné zdravie rovnako vážne ako zdravie fyzické. Mohli by ale robiť oveľa viac. Zvýšením výdavkov na duševné zdravie by mohli v obrovskej miere zmierniť ľudské utrpenie – a náklady by z dlhodobého hľadiska boli nulové.
Niektoré duševné ochorenia sa samozrejme liečia oveľa ťažšie než mierna depresie či úzkosť a od určitej úrovne už sa vyššie výdavky nemusia spätne zaplatiť. Než ale túto úroveň dosiahneme, mali by sme sa všetci zhodnúť na morálnej naliehavosti radikálneho navýšenia financií určených na duševné zdravie.