Diskutovaný Istanbulský dohovor má byť ratifikovaný do 1 mesiaca, čo je pre občiansku diskusiu šibeničný lehota. Pokúsim sa neopakovať, čo už bolo na túto tému napísané, len uvediem niekoľko svojich postrehov:

Istanbulský dohovor nie je obyčajná právna dohoda, ale je nesená ideologickými prvkami.

Tu vždy padne v postkomunistických krajinách kosa na kameň. My Česi sme na ideológie citliví. Nech sú ukryté akokoľvek rafinovane, my ich vycítime, počujeme, uvidíme. Miesta, kadiaľ ideológie presakujú, vnímame veľmi zreteľne. Tá 40-ročná skúsenosť predsa len k niečomu bola dobrá.

Ja sa tých súčasných ideologických prejavov, nech sú akokoľvek rafinované, štítim úplne rovnako, ako som sa štítila hesiel „proletári všetkých krajín – spojte sa„, „Nedeliteľná jednota„, „perestrojka„, „glasnosť“ a pod. Úplne rovnako tak sa štítim ideologických signálov, ktoré nachádzam v texte dohovoru a v slovníku jej obhajcov.

Čiže Istanbulská dohoda je donucovací ideologický materiál, ktorý celú problematiku domáceho a sexuálneho násilia stavia na zvláštne rovinu, ktorú odhalíme z tohto uhla pohľadu: Hoci sa táto zmluva tvári, že presadzuje správnu vec, je nutné byť zásadne proti nej!

Aj keď mediálna aj politická situácia je nastavená nasledovne: Kto je proti „Istanbulskému dohovoru, ako by tým zároveň schvaľoval násilie v rodinách, na ženách, na deťoch!“ Áno, tak je to postavené! Takými prostriedkami sa presadzuje dôležitý právny dokument.

Úplne legitímne pochybnosti sú v spoločnosti – a to aj u poslancov, o samotnom účele Istanbulského dohovoru: 

Niektoré pasáže sa naozaj zdajú pre nás v súčasnej situácii absolútne bezpredmetné – najmä tie o brutálnom násilí páchanom na ženách a dievčatách. To, že je náš štát všetkými možnými spôsobmi nútený, tlačený, manipulovaný do prijatia a akceptácie tohto dohovoru v jej nezmenenej podobe, je bežnému občanovi, ale aj niektorým poslancom divné: Prečo si máme zaradiť do nášho trestného zákona akési nové trestné činy, o ktorých mnohí donedávna nemali ani poňatia.

Detské sobáše – to sme snáď v stredoveku?

Ženská obriezka – čo to je – u nás?

Únosy, vylákanie za účelom núteného sobáša? Na čo sú u nás nutné také zákony? – Veď je to nezmysel.

Lenže ouha – pre nás nezmysel, pre sociálnych inžinierov budúcej Európy je to úplne relevantný krok k ich cieľu.

Právna oblasť :

Niektoré trestné činy sú naozaj s našou kultúrou úplne nezlučiteľné. Je úplne na mieste otázka, prečo ich teda máme mať zahrnuté do trestného práva (navyše je tu napríklad morbídne podrobne vymenované, čo všetko má byť považované za ženskú obriezku – odrezanie ktorých častí genitálií …). Ako to, že to nie je divné tým, ktorí tento dokument vytvorili?

Odpoveď znie: Nie, tento dokument nebol vytvorený, aby reagoval na súčasnú právnu úroveň, na mieru takýchto prejavov v spoločnosti. Tento dokument je sofistikovanou prípravou na novú situáciu, ktorá nastane, až sa tu napriek všetkým našim nesúhlasom nakoniec presadí migrácia v takom množstve, že drasticky ovplyvní štruktúru spoločnosti. Práve pre toto budúce zloženie „európskeho ľudu“ je dokument vytvorený. Nie pre nás, ale pre budúcu generáciu, ktorá bude tak multikultúrna.

Všetok náš odpor je v EÚ na smiech. Európski lídri sú sebaistí, pôjdu naozaj totalitne, napriek nesúhlasu väčšiny, k svojmu cieľu – vytvoriť homogénnu beznárodnú spoločnosť, kde bude toľko imigrantov, že pôvodné etniká stratia svoj význam. Súčasní vládcovia Európy skutočne ani na okamih nezapochybovali o správnosti a oprávnenosti plánovaného projektu euro-ázijsko-afrického mixu. A neuhnú ani o milimeter.

Môžeme oprávnene špekulovať o úrovni ich rozhodnutí. Skúsenosť nás poúča (a nie raz), že každé inžinierstvo na ľudskej populácii dopadlo fiaskom. Lenže toto poučenie vnímame my – s našim normálnym rozumom a schopnosťou vziať vážne poučenie, že história je predsa len dobrá učiteľka.

Ideológ ale uvažuje inak. Ľudia, zvyknutí na kritické myslenie, bývajú obozretní v preberaní vízií všetkého druhu, napriek tomu nositelia nových ideológií tento kritický prístup postrádajú, vezú sa na akejsi vlne vlastného opojenia a konjunktúry a sú schopní strhnúť spolu so sebou do svojej vlastnej tragédie milióny ostatných. Tak tomu má byť aj teraz.

Späť k „dohovoru„: Máme sa totiž zmieriť s tým, že sa v našej blízkosti budú odohrávať také šialené praktiky – vôbec totiž nebude dôležité, čo je podrobne špecifikované v trestnom práve. Vo Veľkej Británii sa ženské obriezky robia na dievčatkách stále, aj keď menovite táto prax je klasifikovaná ako trestný čin už od r. 1985. Od tej doby sa tiež tento jav sleduje. Paradoxne – aj keď je tento zločin evidovaný 35 rokov a aj keď bol celú tú dobu trestne postihnuteľný, prvý prípad sa dostal na súd – v r. 2015! Toto je realita.

Nasleduje relevantná úvaha, že samotní inžinieri „dohovoru“ túto prax poznajú a dopredu s ňou počítajú. Taktiež vedia, aké pružné je moderné právo, aké pružné sú dnešné súdy, teda že súdne postihy za túto šialenú prax budú v skutočnosti minimálne. Nebude k tomu vôľa!

Na takéto zločiny si spoločnosť zvyká tak, že sa stane cynickou. Aby sa ale urobilo právu za dosť a súdy mali prácu, ďaleko väčšie postihy sa budú uplatňovať pri potieraní „násilia páchaného v tradičných rodinách„: Nastane šikana – skúste sa krivo pozrieť na dieťa, skúste sa v pokoji, alebo bez slov vo chvíľach intimity po rušnom dni pomilovať s vlastnou ženou; dohovor predsa obsahuje ustanovenie, že k znásilneniu môže dôjsť aj v manželstve a súhlas k pohlavnému styku musí byť úplne jasný a zreteľný (takže do budúcnosti odporúčame – súhlas priamo písomný! – pre prípadný súdny spor s vlastnou ženou).

Pripomeniem jednoduchú úmeru, ktorá platí v práve:

Čím je právna oblasť viac a viac zahltená papierom, formuláciami, doplnkami, vysvetlivkami, znením vykonávacích dokumentov atď., tým je pre bežné čitateľa menej zrozumiteľná. Až si nakoniec povedia: Tomu rozumejú len odborníci, z práva sa stala nepreniknuteľná a životu nebezpečná džungle.

Ďalšia námietka sa týka plánovaného posilnenia mimovládok:

Istanbulský dohovor predpokladá súčinnosť s mimovládnymi organizáciami. Môžeme teda očakávať novú vlnu neziskoviek, na ktoré budú štátom delegované právomoci zatiaľ v nezistiteľnom rozsahu. Tzn. posilnenie súkromného sektora tak po stránke finančného zabezpečenia (a zároveň masívny odliv verejných peňazí do sféry súkromnej), ale aj po stránke vyššie spomínaných právomocí, ktorými tieto súkromné subjekty budú voči občanom disponovať a vďaka ktorým budú môcť vykonávať na občanoch štátom organizovanú šikanu.

Sľubované školenia, ktoré bude štát povinne pre svojich občanov zabezpečovať:

Čo sa týka školení, my starší to poznáme dosť dobre. Každý vysokoškolák – doktor, inžinier, právnik, učiteľ aj kňaz si tým musel prejsť, ponížene zožrať povinnú dávku trápnej ideológie a urobiť tú štátnu skúšku. Našťastie v 80-tych rokoch už komunizmus nebrali tak vážne ani niektorí asistenti, ktorí to na vysokých školách prednášali a skúšali. Takmer každý považoval politické štúdium a školenie za nutnú trápnosť, cez ktorú sa musí rýchlo, čo najmenej nápadne dostať – a rýchlo na to zabudnúť.

Lenže tak tomu nebolo vždy. V začiatkoch komunizmu sa aktivisti viezli na vlne konjunktúry – opojení mocou vyhadzovali z práce skutočných odborníkov, zúčastnili sa na ich šikanovaní, na štátnom terore, členovia samozvaných výborov na univerzitách vyhadzovali zo škôl svojich spolužiakov a posielali ich do väzenia.

Spisovateľ Jan Wiener, aktívny letec RAF a účastník bojov 2. svetovej vojny, neskôr väzeň, emigrant, spisovateľ, spomínal na spolužiaka, ktorý jeho osobne na akčnom študentskom výboru FF UK zo štúdií vyhodil. Menovite uviedol Jiřího Pelikána, neskoršieho známeho disidenta, spisovateľa a emigranta! A urobil to tak, že predniesol plamennú reč, vďaka ktorej potom študenti tento vyhadzov jednomyseľne odhlasovali! Nemám povedomie, že by sa z tohto činu pán Pelikán neskôr zodpovedal, nejako pokorne vyznal, či inak zo svojho zlyhania vyvodil pre seba dôsledok; skôr asi nie, pán Wiener by sa o tom určite zmienil vo svojich spomienkach…

Možno si niekto z vás spomenie na inú zapálenú súdružku, pionierku, či povedané dnešným jazykom – aktivistku, na ten jej pohľad, v ktorom sa miešala tvrdohlavosť, smrteľná vážnosť, nadšenie a pomstychtivosť. Ja si pamätám jednu takú školiteľka z 85. roku. Vyzerala ako šesťdesiatročná vychrtlá gestapáčka – a mala viesť „obyčajný“ seminár o dojčení pre mamičky. Všetky mamičky šmahom pre ňu boli potenciálne sabotérky, ona osobne je tu preto, že musí zlomiť ich odpor, presvedčiť, prinútiť vyhrážkami aj hroziť trestami za neuposlúchnutie, aby sme cez všetok náš bojkot, nechuť, odpor svoje deti dojčili, ako si štát želá! Mala som iné starosti, takže ma ten jej prejav ani veľmi nezranil, brala som to racionálne, ale už vtedy som si uvedomovala, že je toto nejaký divný druh ľudí, ktorí sa na takúto prácu hodia. Išlo o zmes komiky a strašidelnosti a navyše ten podivný zápal pre novú metódu! S takýmto druhom prednášajúcich som sa stretla aj inde na povinných schôdzach, ale v 80. rokoch už bývali ozajstní aktivisti skôr vzácnosťou, dosť sa brzdili a správali sa umiernene.

Asi to bolo tým, že väčšinou sa vybláznili už skôr, teraz žili z podstaty a stali sa z nich majstri vo využívaní konexií. Mladí aktivisti v 80-tych rokoch, to bola úplne iná sorta ako teraz. Vtedy už mali skoro všetci jasno, kto je kto v politike, lenže stále bola ešte politická kariéra celkom lukratívna – teda vítaný priestor pre špekulantov, dobre platené uplatnenie, kariéru. Vtedy to boli predovšetkým hmotné záujmy, ktoré ľudí nútili hovoriť verejne niečo, čomu väčšina neverila. Bola to vlastne fraška o cisárových nových šatách.

Dnešná situácia je úplne odlišná: je tu nachystaná celá armáda nových nadržaných súdružiek, pionierok nového ideálu, do ktorých vtĺkali na univerzitných rodových štúdiách súčasnú doktrínu. Tieto aktivistky znovu s vyššie popísaným zápalom, nadšením a ostražitosťou sa vrhajú na nepriateľov – pravých aj domnelých.

Ak hovorím o aktivistkách v ženskom rode, úplne to zodpovedajúce realite. Na rodové štúdiá totiž chodia hlavne študentky. Tu odporúčam sledovať súčasné dianie na Masarykovej univerzite, ktorá tento rok ruší katedru rodových štúdií pre nezáujem. Teda nie že by záujem nebol vôbec; do prvého ročníka vždy nastúpilo veľa študentov, resp. študentiek; ale keď zistia, čo vlastne tieto štúdiá obsahujú, tí rozumní odchádzajú po roku študovať niečo „normálne„, napríklad psychológiu. Avšak aj napriek počet študentov, ktorí štúdia nedokončia, je tu veľa čerstvých absolventov, teda hlavne absolventiek, ktoré horlivo čakajú na príležitosť, až bude spoločnosť ich vedomosti potrebovať! Potom vyjdú do boja!

Psychologický dopad:

Ako som už hovorila – už vopred sa počíta s tým, že naša budúca generácia bude – zbabelá, cynická, bezmocná a odstrčená.

Aj keď na papieri bude špecifikované toľko zatiaľ u nás neznámych trestných činov, bude tu zároveň celá armáda právnikov, ktorí budú vyškolení vo výklade práva, aby z trestného činu urobili čokoľvek iné, podľa fantázie, skrátka aby sa prakticky nič netrestalo. Presne podľa vzoru vo Veľkej Británii, ktorý som spomenula vyššie. Čo robili právnici vo VB po celú tú dobu? Čo robili súdy a polícia? Čo robili novinári? Vari vo Veľkej Británii do r. 2015 nemali kvalifikovaných právnikov? Kvalifikované sudcu? Nie, vo Veľkej Británii mali veľmi kvalifikovaných právnikov – takmer kúzelníkov. Takých, ktorí dokážu z trestného činu urobiť „krajovú tradíciu“, „tradičný prejav“. Ostatní nerobili nič, pretože sa báli. V prípade nejakého vyšetrovania by ich okamžite aktivisti napadli, vláčili v médiách a označovali ich za rasistov alebo ešte niečo horšie.

Ďalšia otázka sa týka role mužov: Aká bude v rodine budúcnosti?

Doteraz sa viacmenej očakávalo, že muž, aj keď jeho úloha je už tak silno oslabená, predsa len je prvý, u ktorého by mala hľadať žena a deti ochranu… Samozrejme, že je to ideál, do ktorého nie každý muž dorastie, ale skoro každý z nich v mladosti cítil, že v ňom drieme ušľachtilý rytier, ktorý sa ešte len rozvinie. Neskôr sa muž aspoň snaží svojmu snu, svojej vízii priblížiť, teda než rezignuje.

Lenže tu podľa spomínaného dohovoru zaberá pre seba celú oblasť ochrany slabších štát a súkromný sektor, on je protektorom, on si uzurpuje všetky kompetencie a legitímne aktivity v tejto oblasti. Neziskové organizácie, na ktoré štát svoje právomoci deleguje, potom dostanú k svojej činnosti „podstatne posilnené právomoci„. Tých legitímnych inštitúcií a ich právomocí bude toľko, že nezostane ani minimum priestoru pre uplatnenie mužskej sily a ochrany. Tí sú už vopred odstavení na vedľajšiu koľaj – teraz už úplne!

Zdroj: Akcia Dosť!