„Ak by sa Richard Nixon rozhodol zotrvať vo funkcii iba jedno volebné obdobie a odstúpil by v Januári 1973, dalo by sa o ňom písať „ako o jednom z najväčších, alebo ako o takmer najväčšom prezidentovi,“ napísal Patrick J.Buchanan, ktorý s Nixonom spolupracoval 8 rokov ako poradca, dôverník, priateľ a autor jeho prejavov. Buchanan, drsný komentátor, ktorý bol sám prezidentským kandidátom, vo svojej trinástej knihe (z čoho toto je tretia o Nixonovej prezidentskej kariére) píše, že zatiaľ čo nesúhlasí s niektorými Nixonovými krokmi v domácej aj zahraničnej politike, verí, že „Nixonove prvé volebné obdobie bolo nepopierateľne neobyčajným úspechom“.
Má pravdu a kniha to dokazuje autorovým typicky svalnatým a živým spôsobom. Keď Nixon v roku 1969 nastúpil do úradu, zdedil štát zdevastovaný rasovými nepokojmi, horiacimi mestami, vraždami, študentskými protestmi a zúboženými vysokoškolskými učiteľmi, ktorí žili v neustálom strachu z Nových ľavičiarov. Tí, pokiaľ práve nepodpaľovali školské priestory, tak si z nich robili centrály z ktorých viedli svoje ničivé akcie. Nepokoje boli z veľkej časti živené vojnou vo Vietname – darček, ktorý Nixonova vláda zdedila po predchádzajúcich dvoch demokratických prezidentoch a ich poradcoch – takzvaní Najlepší a Najmúdrejší.
Od Nixona sa očakávalo, že skončí nezmyselnú vojnu, za ktorú Amerika vďačila Johnsonovi a že ukončí vzbury a nepokoje na domácej pôde. Nixonovi sa to napriek všetkým očakávaniam darilo. Demokrati mali väčšinu v oboch snemovniach, ale pokiaľ išlo o celú krajinu, hlavne potom mestá na pobreží s vysokou koncentráciou médií, nepriateľstvo bolo intenzívne a útoky nepoľavovali. Mimochodom, nebolo to veľmi odlišné od dnešnej situácie, keď spravodajské médiá ako Washington Post alebo New York Times, (pokiaľ práve neoplakávajú ťažký život transgenderistov, alebo nejakú inú exotickú odnož Novej Demokratickej koalície) zasvätili celú svoju snahu útočeniu na Donalda Trumpa, nech už sú obvinenia akékoľvek úbohé.
Washington DC koncom roku 1969 nebol veľmi odlišný. 3. novembra, dva týždne po obrovskej demonštrácii, ktorá požadovala okamžité zastavenie vojny a dva týždne pred ešte väčšou a oveľa radikálnejšie plánovanou demonštráciou, Nixon prehovoril v celoštátnej televízii. Vo svojom vystúpení zhrnul históriu vojny a načrtol svoj plán, ako by mohli Spojené štáty so cťou skončiť svoju úlohu v nej. Podľa tohto plánu si mal Južný Vietnam sám určiť svoju budúcnosť. Lenže budúcnosť Juhu bola spečatená Severom. Ak by nebolo Watergate a následného odmietnutia Kongresu reagovať, keď Severný Vietnam napochodoval s celým svojim arzenálom smerom na Juh, tak by Nixonov prístup mohol uspieť. A on vlastne aj bol úspešný, ale len do momentu, kedy Kongres urobil čelom vzad.
Ale v novembri 1969 vyzerali byť Nixonove nádeje uskutočniteľné, aj keď sa to celé zdalo visieť na vlásku. Vo svojom prejave z 3. novembra, ktorý ako vieme od Buchanana si Nixon napísal sám, brilantne smeroval svoje slová k „Mlčiacej väčšine“ (tak to označil Buchanan). Povedal národu: „Vybral som plán pre mier. Verím, že bude úspešný. Ak bude úspešný, tak je úplne jedno, čo vravia kritici tohto plánu. A ak úspešný nebude, tak bude úplne jedno, čo poviem potom… Inicioval som plán, ktorý skončí túto vojnu spôsobom, ktorý nás dostane bližšie k veľkému cieľu, ktorému bol oddaný [Woodrow] Wilson a každý americký prezident – cieľ spravodlivého a trvalého mieru.“
Tento prejav, napísal Buchanan, „zjednotil národ a 70 percent Američanov súhlasilo s prezidentovým postojom vo veci Vietnamu“. Lenže mocné televízne siete (vtedy boli len tri), spravodajcovia a moderátori, všetci do jedného zaujali posmešný postoj. Buchanan napísal: „NBC vyhrabala Averella Harrimana. To bol Johnsonov vyjednávač pre Severný Vietnam, ktorý za celý rok v Paríži neurobil absolútne nič a ktorého dohoda o neutralite Laosu vydláždila Ho Či Minovi cestu do Hanoja“. Niet divu, že Harriman zadupal Nixonove názory pod zem.
Akokoľvek bol Nixon povznesený podporou Mlčiacej väčšiny, toto ho samozrejme zdvihlo zo stoličky. Šéf prezidentovho úradu H.R.(„Bob“) Haldeman navrhoval masívnu korešpondenčnú kampaň. Buchanan to považoval za masívnu stratu času. „Mnoho miliónov videlo prezidentov televízny prejav“ napísal „a mnoho miliónov videlo kritické komentáre a analýzy, ktoré nasledovali. Ak bol niekedy správny čas na preventívny útok na televízne siete a spravodajské médiá, tak to bolo práve vtedy.“
Dva dni po prejave Buchanan poslal prezidentovi poznámky, ktoré mali „zmeniť tlejúcu nevraživosť medzi Bielym domom a televíznymi a spravodajskými sieťami na vojnu, ktorá mala trvať až do dňa kedy Richard Nixon rezignuje“. Samozrejme, dodáva bojovný komentátor, táto vojna pokračuje do dnes.
Buchanan sa domnieva, že žiadny iný text nemal také dôsledky ako práve spomínané poznámky, ktoré napokon boli podkladom k veľkému prejavu o zodpovednosti médií. Prejav predniesol viceprezident Spiro Agnew 13. novembra na stretnutí Stredozápadných regionálnych republikánov v Des Moines v štáte Iowa. Buchanan sa spriatelil s Agnewom počas viacerých rečníckych príležitostí. Počas jednej z nich, v New Orleans, viceprezident zaútočil na „úpadkové jednotky nehanebných snobov“ ktorí sami seba označujú za intelektuálov. Mnohí neskôr pripisovali túto frázu Nixonovmu autorovi prejavov Williamovi Safirovi, ale Agnew pred rokmi povedal, že s tým prišiel on a Safire to následne potvrdil.
Buchanan napísal štyri návrhy prejavu v Des Moines. Keď poslal Nixonovi finálnu verziu, prezident s perom v ruke prečítal celý text riadok po riadku. „Ako si potichu čítal,“ napísal Buchanan, „začul som Nixona šepkať ‚Toto z tých bastardov strhá chrasty‘ “ A presne to sa aj stalo. Len niekoľko dní pred tým povedal Agnew pred kamerami:
Prezident Nixon predniesol najdôležitejší prejav za celú dobu svojho úradovania a jeden z najdôležitejších za celú dekádu. Témou bol Vietnam. Jeho snahou bolo zjednotiť Američanov, aby videli konflikt vedúci k trvalému a spravodlivému mieru… Keď prezident skončil svoju reč… jeho slová a jeho postupy boli okamžite podrobené analýze a kverulantskej kritike. Obecenstvo 70-tich miliónov Američanov… bolo skumulované do malej skupiny televíznych komentátorov a samozvaných analytikov. A väčšina z nich vyjadrila takým alebo onakým spôsobom svoju nevraživosť k tomu čo prezident povedal…. Dnes večer chcem upriamiť vašu pozornosť na túto malú skupinu ľudí, ktorá si osvojila právo na okamžité vyvracanie ktoréhokoľvek prezidentovho prejavu, ale – čo je oveľa dôležitejšie – majú úplne voľnú ruku vo výbere, zverejňovaní a interpretácii dôležitých záležitostí.
… Čo vedia Američania o týchto ľuďoch, ktorí vládnu takouto mocou? Vieme o nich, že títo komentátori a producenti do jedného žijú a pracujú v geografickom a intelektuálnom regióne Washingtonu D.C. alebo New York City. … Obe tieto komunity sa vyhrievajú na výslní svojho vlastného provincializmu, svojej vlastnej malosti… čítajú rovnaké noviny a vytvárajú si svoje politické a sociálne názory z rovnakých zdrojov. A čo je ešte horšie, nehovoria s nikým iným, iba sami medzi sebou a tak vzájomne umelo posilňujú svoje zdieľané názory.
Táto malá skupina ľudí, povedal Agnew národu, dosiahla monopolnú kontrolu nad najsilnejšími komunikačnými nástrojmi ktoré poznáme a využívajú túto moc na to, aby ovplyvňovali názory celého národa v prospech vlastných ideologických zámerov.
Prejav v Des Moines bol „národnou senzáciou“ napísal Buchanan. „Kopy tisícov telegramov, telefonátov a listov prúdili do Bieleho domu na viceprezidentovu podporu – a rovnako do TV staníc, odsudzujúc ich neobjektívne spravodajstvo.“ Agnew sa ocitol na obálke Time a Newsweeku a cez noc sa stal príslovečným tribúnom „Strednej Ameriky“ [Termín používaný pre popis kultúrneho ale aj geografického srdca Ameriky. Viaže sa s vidieckymi oblasťami, nábožensky založeným obyvateľstvom vačšinovo protestantského vyznania a strednou triedou. Občas, aj keď nesprávne, sa v slovenskom kontexte používa skratka WASP = osa, t.j White Anglo-Saxon Protestants, keďže v americkej sociológii ide o popis príslušníka elity], hlasom Mlčiacej väčšiny.
O čosi neskôr si Agnew podal rovnakým spôsobom NewYork Times a Washington Post v prejave, ktorý napísal Buchanan. Prejav odznel v Montgomery v štáte Alabama a opäť získal celonárodnú pozornosť. „V Spirovi Agnewovi,“ spomína Buchanan „som našiel bojovného spojenca. Muža ktorý mal gule a humor, ochotného vrátiť takú istú ranu akú práve dostal. A neutekal z boja. On si to užíval.“
Až do posledného Agnewovho súboja, ktorý nemohol vyhrať, Buchanan veril na základe pozorného pozorovania Agnewovho politického talentu, že viceprezident by sa pravdepodobne stal prezidentom Spojených štátov, ak by zanechal zvyklosti Annapolisu v Annapolise. Na základe mojich vlastných pozorovaní by som súhlasil. Ako služobne mladší člen Agnewovho personálu (prijal som ročnú ponuku) som s ním počas kampane v zime 1972 nalietal asi 45.000 míľ, keď hovoril v 56 mestách 36-tich štátov. Moje najživšie spomienky (hneď po tých na pitie Jacka Danielsa a fajčenie Cameliek s Fankom Sinatrom v Palm Springs) sa týkajú veľkosti a nadšenia davov. Títo ľudia tvorili Nixonovu Novú väčšinu, títo tichí Stredoameričania ktorým dali hlas Nixon a Agnew, potom Ronald Reagan a najnovšie Donald Trump, ktorý ich naučil kričať.
Buchanan sa s Agnewom rozprával o detailoch prejavov. Nielen preto, že veril, že sú najlepšie aké za posledné roky napísal, ale aj preto, že mali trvalý účinok. Buchanan veril, že viedli k rozkvetu komentárov v tlači, a aspoň dočasne, k vedomým snahám o zahrnutie nositeľov konzervatívnych názorov do analýz prezidentových prejavov. A že mali vplyv aj na programy ako The McLaughlin Group, Capital Gang a Crossfire, kde sa k veciam vyjadrovali v rovnakom početnom zastúpení konzervatívci aj liberáli.
Buchanan spomína na tieto dni: „Pre mňa to boli najlepšie časy. Prezident prestal ponúkať olivové vetvičky protivojnovým aktivistom a vytiahol do útoku… a povolal svojich vidiečanov aby sa spolu s ním so cťou postavili za mier.“ V tých rokoch bol Pat Buchanan Šťastný bojovník – múdrejší, rýchlejší a inteligentnejší než jeho protivníci, na cestách s Agnewom.
A potom, s historickým víťazným zemetrasením z roku 1972 sa všetko skončilo. Nixonovi stúpenci Haldeman a John Ehrlichman rozbehli kompletnú reštrukturalizáciu osadenstva. Najdôležitejšie z toho bolo vybudovanie železnej steny okolo prezidenta, ktorá ho efektívne odrezala od reálneho sveta a znemožnila jeho starým priateľom a podporovateľom kontaktovať ho. A približne v tom istom čase začali padať prvé kvapky Watergate. Od tej chvíle to išlo dolu vodou. Potom čo Agnew rezignoval, keď sa odmietol brániť voči obvineniam z korupcie, ma požiadali, aby som sa pripojil k skupine ktorá písala prejavy pre Nixona. Sedel som v kancelárii s Aramom Bakshianom a Benom Steinom vedľa Pata Buchanana. Počas posledného roku Nixonovho úradovania sme sa presvedčili o Buchananovi ako o priateľovi a ako o človeku, ktorého treba obdivovať. Vždy priamy, smrteľne úprimný, nesmierny pracant, vysoko inteligentný a urputne lojálny. Bol Nixonovou pravou rukou od prvých dní až do konca.
V tom období, keď Washington Post a New York Times denne zverejňovali uniknuté informácie a strieľali ich ako mínometné granáty na Biely dom, Buchanana volali na televízne súdne Watergate show. Priamy, neospravedlňujúci, s takou hĺbkou znalostí politiky a politickej histórie, že zahanboval svojich vyšetrovateľov, si získal rešpekt a obdiv starnúceho šéfa komisie Sama Ervina. A v priebehu týchto dní sa mu dokonca podarilo vzbudiť iskierku nádeje pre bojujúci Biely dom.
Okrem iného tiež radil prezidentovi, čo je podľa neho potrebné robiť ďalej. Zničiť nahrávky. Jednoducho, priamo a ľahko vykonateľná akcia, ktorú bolo treba urobiť pred tým, než sa nahrávky stanú základom celého vyšetrovania. „Ak by Nixon počúvol moju radu a spálil by nahrávky,“ napísal Buchanan „tak by si udržal prezidentský úrad a dokončil by volebné obdobie a jeho reputácia a miesto v histórii by neboli tým čím sú dnes.“ Napokon to bola iba jedna nahrávka z 23. Júna 1972, pôvodne popretá, ale neskôr zverejnená, ktorá primäla súdnu komisiu hlasovať o trestnom konaní. S následnou politickou búrkou boli jeho nádeje na prežitie procesu v Senáte nulové. Mohol ostať v úrade a „donútiť Senát aby ho obvinil a odvolal. Alebo mohol odstúpiť.“
„Nixon,“ napísal Buchanan „uprednostnil štát a rodinu a ukončil agóniu.“
Až do svojej smrti v roku 1994 Richard Nixon neúnavne pracoval na obnovení svojej reputácie autority v svetovej politike. Počas svojho prezidentského úradovania často zdôrazňoval, že jeho primárnym cieľom je budovanie „trvalého mierového usporiadania“ a urobil toho v tomto smere dosť veľa. Cesta do Číny (Buchanan s ňou principiálne nesúhlasil), nové vzťahy so Sovietskym zväzom, ktoré napokon posunuli medzinárodné vážky síl v prospech Spojených štátov. V roku 1973 počas vojny Jom Kippur nasadil také mohutné letecké doplňovanie zásob (Buchanan súhlasil) že ho Golda Meier označila za najlepšieho priateľa akého kedy Izrael mal. A toto dosiahol bez trvalého narušenia amerických vzťahov s Egyptom (o túto hlúposť sa postaral až Barack Obama) keď na jednej zo svojich posledných zahraničných ciest bol považovaný za víťazného hrdinu, ktorý „zmenil najväčší Arabský národ zo Sovietskeho satelitu… na spojenca.“
V júni roku 1974 absolvoval Buchanan svoju poslednú zahraničnú cestu do Moskvy, kde mal dohodnúť stretnutie Nixona s Leonidom Brežnevom. Keď bol v Kremli, tak dohodol s komunikačnou agentúrou Bieleho domu, aby jeho hovor prepojili do účtovníckej firmy jeho otca, „len aby som mohol starému katolíkovi a obdivovateľovi Joa McCarthyho oznámiť, že mu volá jeho syn z Kremľa.“
Pat Buchanan je teraz v Amerike považovaný za popredného konzervatívneho populistu (a – aj keď on by to sám poprel – za intelektuála). Spisovateľ, ktorého dielo je poznačené nenapodobiteľným írskym duchom nám silným a ostrým jazykom popísal svoju úlohu dôverníka a pravej ruky jedného z najbrilantnejších a najkontroverznejších prezidentov Americkej histórie.
Ako zdôraznil, táto kniha bude bez pochýb poslednou o Nixonovom úradovaní, ktorá je napísaná poradcom a priateľom, ktorý bol pri tom a ktorý sám hral dôležitú úlohu. A ako taká je povinným čítaním pre nastupujúcich politikov, ako aj študentov a učiteľov Americkej histórie a pre každého, kto ocení dobre napísaný príbeh.
Zdroj: The American Conservative