Úvodná fotografia: Boris Koróni, Slobodný vysielač. Autor fotografie: Atilla Farkas, atilla-farkas.sk
Časopis Šifra zverejnil rozhovor s Borisom Korónim, šéfom Slobodného vysielača. Mnohé okolnosti vzniku nezávislého média nie sú príliš často zverejňované, preto je užitočné si to pripomenúť. Bez Slobodného vysielača by súčasná mediálna scéna na Slovensku bola omnoho chudobnejšia. A za to patrí Borisovi Korónimu trvalý zápis v dejinách slovenskej žurnalistiky.
[sociallocker][/sociallocker]
Boris Koróni je v alternatívnych médiách v Česku a na Slovensku výnimočnou postavou. V roku 2013, po tom, čo bol cenzurovaný v bežných médiách, v ktorých pracoval, stál pri zrode nezávislého internetového rádia Slobodný vysielač (SV). Názov rádia odkazuje na Slobodný slovenský vysielač, používaný partizánmi v čase Slovenského národného povstania, ktorý tiež sídlil v Banskej Bystrici. Rádio si získalo veľkú obľubu poslucháčov, ktorí už mali po krk propagandy, ktoré sa do nich od rána do večera valí z verejnoprávnych a všeobecne mainstreamových médií.
A práve títo ľudia ho svojimi dobrovoľnými príspevkami držia nad vodou už šiestym rokom. Keď Boris Koróni a jeho kolegovia Norbert Lichtner a Peter Kršiak prišli s touto ideou, vyzerali ako fantasti so spôsobom financovania, ktorý de facto supluje nefunkčnú verejnoprávnu televíziu a rozhlas a ich „koncesionárske poplatky“ tak v Česku, ako aj na Slovensku. Dnes sa ich prístup stal vzorom pre všetky „alternatívne“ médiá, ktoré chcú informovať slobodne a hovoriť aj o veciach, o ktorých sa v bežných médiách hovoriť nesmie. Poslucháči na Slovensku aj v Česku si na Borisovi obľúbili tak jeho pokojný a príjemný prejav, ako aj vecný prístup a citlivé vedenie rozhovorov.
Ako si sa dostal do médií?
Nikdy som neštudoval žurnalistiku a to, čo som vyštudoval, ma nikdy nebavilo. Chodil som na strednú lesnícku školu. V tom období ma to ťahalo k prírode, ale nakoniec sa ukázalo, že ma to v istom období začalo viac ťahať k médiám. Som taký mediálny samouk. Najprv som písal do regionálnych novín a začal som v rádiu Rebeka, regionálnej stanicu pre Banskú Bystricu a okolie … To som bol ešte mladý. (smeje sa)
Rádio Rebeka patrilo do hlavného prúdu?
Bolo to rockové rádio. Celá rocková scéna je jemne nemainstreamová. Nebol to mainstream v tom klasickom zmysle slova, ale nebola to ani žiadna alternatíva. Robil som tam spravodajstvo.
Veril si vtedy, že to, čo hovoria médiá, je pravda?
Áno. Keď som sa dostal do médií, bolo mi 22 rokov a bola to pre mňa veľká vec. Bol som ten frajer, ktorý hovorí z rádia, prišli aj rôzne pochvaly a v tomto období si človek ťažko všimol nejakú cenzúru. Bol som nadšený, že som sa dostal do takého prostredia.
Bola to iná doba ako dnes. Málokto si vtedy niečo uvedomoval, tie veci sa vôbec neriešili. Svet bol fajn. Alebo možno že fajn nebol, ale my sme to nevideli a ani bežní ľudia to toľko neriešili. Prišlo to až postupom času. Možno to začalo pádom Dvojičiek v roku 2001 (teroristické útoky na USA 11. septembra 2001). Tam to zrejme odštartovalo. Dnes je debata o cenzúre a manipulácii médií úplne niekde inde ako v roku 2000.
Kedy si začal vnímať, že svet nie je tak fajn a že je niečo zlé aj v médiách?
Keď som sa dostal do katolíckeho rádia Lumen. Bol som mimochodom evanjelik a oni nado mnou trochu ohrňovali nos. Na Slovensku je to trochu inak ako u vás v Česku, katolícka cirkev je u nás väčšinová. V tej dobe, keď som tam nastupoval, som bol voľný, pretože Rebeka skrachovala a oni potrebovali niekoho do spravodajstva.
Išiel som tam s podmienkou, že nemám problém u nich pracovať, keď ma nebudú tlačiť do tých katolíckych vecí a budem si robiť len spravodajstvo. To bolo niekedy okolo roku 2003. Vo vysielaní boli oddelené veci cirkevné, spravodajské, svetské a vzájomne si do toho nezasahovali. Lenže postupom času si cirkevná vrchnosť, ktorá rádio vlastnila, začala uvedomovať, akú moc má, a že môže tlačiť na niektoré veci v spravodajstve. Najprv chceli, aby bolo viac cirkevných správ. Búril som sa proti tomu. A potom sa to stalo. Dodnes sa vlastne nevie, čo presne sa stalo, ale isté je, že zo dňa na deň odstavili slovenského biskupa Róberta Bezáka. A poslucháči chceli vedieť prečo.
Z oficiálnych kruhov však prišiel zákaz o tom hovoriť. Žiadny papier, to by ich potom každý mediálne roztrhal na kúsky, takto sa to nerobí, ale povedalo sa to jednoducho na porade. Šuškalo sa o tom síce ďalej, ale ak si chceš zachovať prácu a mať pohodový život, tak to prijmeš a je už na tebe, ako sa k tomu postavíš. Včera bol biskup obľúbený a dnes sa tvárime, že neexistuje? Mal som s tým problém, poslucháči sa stále pýtali, prečo ich neinformujeme a prečo o tom nehovoríme, chodilo veľa mailov do štúdia.
Takže jediné katolícke rádio neinformovalo o tom, čo sa deje v cirkvi? Istú logiku to však má …
Áno, u nás informovanie o katolíckych veciach musel riešiť mainstream. Katolícke rádio aj katolícka televízia Lux to odmietli riešiť. Na jednej strane bijú do mainstreamu, že riešia katolícke veci, ale na strane druhej tí, ktorí to riešiť majú, to odmietajú. Tou poslednou kvapkou ale pre mňa boli demonštrácie, ktoré sa na Bezákovu podporu konali a nesmelo sa o nich hovoriť. Proste prišiel príkaz od riaditeľa do spravodajstva, že demonštrácie sa nekonali a nevšímame si ich.
Toto bola cenzúra v katolíckej cirkvi. Diali sa ale už rôzne veci vo svete ako vojna v Iraku, o ktorých prebiehali tiež obrovské manipulácie a cenzúra. Ako si vnímal toto?
Nadviazal som kontakt s Tiborom Eliotom Rostasom (zakladateľ a šéfredaktor slovenského časopisu Zem a Vek) . Pozval som ho do programu, kde hovoril o tom, že je to všetko mediálne cenzurované a že nám médiá klamú. Čoskoro sa Tibor ocitol na čiernej listine. Ďalší bol politológ Eduard Chmelár, s ktorým som odvysielal tri relácie a potom mi niekto podsunul, že tento človek do rádia nesmie, pretože je ateista a má divné politické názory.
To sa u nás stalo aj politológovi Danovi Solisovi, ktorý mal byť hosťom v Českom rozhlase. Pozvali si ho tam, ale redaktorka nevedela, že je na blackliste (čiernej listine), takže mu potom volala, že bohužiaľ akosi nemôže prísť …
U mňa to bolo tak, že som v tom čase musel chodiť hlásiť hostí, pretože som sa profiloval ako ten rebelský novinár. Nepotrpel som si na rebelantstvo, ale robil som to tak, ako som cítil. Ale čoskoro prišlo nariadenie, že Boris Koróni musí dopredu hlásiť témy a daných hostí. A keď som to dopredu nahlásil, tak sa stalo, že „tento nie„. Aj keď nevedeli, o čom relácia bude, nad niekým ako Chmelár ohŕňali nos. Hlavne aby to nebolo protikatolícke a protirežimné.
Ja som s ním reláciu urobil a zrejme to bolo protikatolícke. Potom už som ho pozvať nemohol. Pracoval som ešte aj v slovenské televízii, kde som mal reláciu Fokus a tiež sa stala situácia, že keď sme riešili otázku absolventskej praxe, niekto tam pred začiatkom volal z ministerstva. Išlo o kontaktnú reláciu, kam volajú ľudia a tak prišlo odporúčania, aby sme to nejako odfiltrovali a diváci sa tam moc nerozčuľovali na ministerstvo. To boli také prvé veci, z ktorých sa mi poskladala mozaika, že médiá klamú, sú neúprimné a skresľuje sa v nich realita, aby to vyhovovalo majiteľom a riaditeľom.
Katolíci ťa nakoniec poslali do čerta?
Dostal som od riaditeľa výčitku, že tam môžem zostať a môžem mať aj vyšší plat, ale je potrebné, aby som pristúpil na to, že sa isté veci, o ktorých by som chcel informovať, proste nedejú. Večer pred vyhadzovom som napísal riaditeľovi mail, že keď mám byť sochár, tak nemôže za mnou niekto stáť a rozprávať, ako tú sochu mám robiť. Alebo keď mám byť dobrý maliar, nemôže mi niekto stáť za zadkom a hovoriť, akú farbu mám použiť. Že musí byť istý druh slobody, aby som mohol fungovať. Odpovedal mi, že mi tento druh slobody dať nemôže a druhý deň ma čakala výpoveď. Vzal som to tak, že je to v poriadku, pretože som tam už aj tak nemohol ďalej fungovať.
Keď som bol vyhodený z katolíckeho rádia Lumen, tak som mal dve možnosti. Jedna bola ísť do ďalšieho média a skúsiť to tam. Mal som nejaké ponuky, ale už v tej dobe, v roku 2012, som vedel, že nech pôjdem kamkoľvek, všade bude cenzúra. Nemienil som s tým ďalej bojovať. Tibor Rostáš ma zoznámil s Norbertom Lichtner a z toho stretnutia vzišiel nápad zriadiť si svoje vlastné internetové rádio, kde to bude fungovať podľa našich pravidiel, odstrihnutých od mainstreamu a veľkých médií.
Tak vznikol Slobodný vysielač. Kto prišiel s nápadom, že si ho budú platiť sami poslucháči?
Nechceli sme ísť cestou reklamy. Cítil som, že reklama je zlá. Norbert to vnímal rovnako. Od samého začiatku sme to preto postavili tak, že peniaze na chod rádia budeme vyberať od poslucháčov. V roku 2013 to fungovalo úplne inak. Keď si niekomu povedal, že budeš mať rádio, ktoré budú financovať poslucháči, vysmiali sa ti do tváre.
My sme v tomto smere boli vizionári. Nechcem, aby to znelo prehnane, ale Slobodnému vysielaču sa podarila jedna neuveriteľná vec, na ktorú som hrdý – udali sme takt v tom, čo robia ostatné médiá. Tí ľudia, ktorí sa v tom čase smiali a chytali sa za hlavu, robia teraz to isté a prechádzajú na model, ktorý sme začali pred rokmi. Pravda sa dobre predáva. Keď hráš s ľuďmi úprimnú hru, keď nie si človek, ktorý vyberie peniaze a zmizne s nimi, ale vytvoríš si s nimi vzťah a ak ešte robíš svoju prácu dobre, podľa možností a schopností, tak to začne fungovať. Ukázalo sa, že je to model financovania dlhodobo udržateľný, navyše očistený od cenzúry.
Začalo to fungovať hneď na začiatku, alebo ste si po nejakej dobe povedali, že ste sa asi zbláznili?
Bolo dobré, že Norbert, ktorý je síce Slovák, ale roky fungoval v zahraničí, mal iný pohľad na financie. On sa nebál hodiť sumu. Proste na chod rádia potrebujeme 6000 eur. Ja by som to ako bežný Slovák bral skromne, mne sa to zdalo veľa. Ale ukázalo sa, že sme schopní to vybrať. Ak chceš prelomiť nejakú konvenciu, tak je potreba človeka so zdravým rozumom a so štipkou drzosti, ktorú on získal v zahraničí. Norbert to podchytil z ekonomickej stránky a ja s kolegom z tej programovej. A začalo to postupne fungovať.
Ako si využil svoju novo nadobudnutú slobodu?
Konečne som využil možnosť zakázaným ľuďom z blacklistov zavolať. Naplnil som si potrebu o týchto veciach hovoriť. Už nebol nikto, kto by mi to zakázal. Keď sa s tými ľuďmi bavíš, prídeš na to, že je to všetko úplne inak, že najviac cenzurovaní sú ľudia s názormi, ktoré sú blízko pravde. Hostia mi začali otvárať oči.
Ty si v rádiu Slobodný vysielač pôsobil od začiatku ako ten triezvejší, ktorý sa držal pri zemi. Naopak Norbert Lichtner sa s tým úplne nemaznal a často povedal niečo, čo mu potom vyčítali – že to tak nie je, že sa unáhlil, že je príliš ostrý a podobne. Alebo zazneli veci, o ktorých faktickej pravdivosti by sa dalo diskutovať. Ako ste toto riešili?
Boli výmeny názorov, ale v priateľskom duchu. Hádal som sa s ním, že ak sa v éteri môže povedať akýkoľvek názor, tak sa nakoniec môže pozvať aj Hitler … A Norbert hovoril: „Nech pokojne príde a povie si svoje.“ Ja som potom na veľa vecí začal nazerať inak.
Nechcem, aby to vyznelo zle, ale dnes si myslím, že aj Hitler môže prísť, ale musí byť podrobený vážnemu rozhovoru, v ktorom by na záver malo byť jasné, či je ten Hitler smrad, alebo dobrý človek. Nemôžeme Hitlerovi zabrániť prísť. Ja som v tomto smere musel prehodnotiť pôvodné nastavenie a za to som vďačný Norbertovi. Tým nechcem tvrdiť, že sa niečo v tých Norbertových reláciách neprehnalo alebo nepovedalo inak …
A tebe sa podarilo mať nejaký vplyv na Norberta?
Zrejme áno, my sme tak boli oddelene vnímaní poslucháči – ja ten, ktorý bol triezvejší, on ten, ktorý sa emočne vybúril. Mali sme spoločne relácie, kde sme mali na vec iný názor, ale vzájomne sme sa doplnili. Ľudia to vnímali pozitívne, že jeden bol ten, ktorý to emočne prehnal, a druhý, ktorý bol proti. Mal som veľký rešpekt pred tým, o čom som hovoril, pričom Norbert ten rešpekt nemal, preto možno veci povedal niekedy aj správnejšie. Na to, aby si mal dobre fungujúce rádio, musíš vedieť vyvážiť emócie a racionalitu. Nemôže to byť len Norbertova emócia a moja racionalita, malo by to byť vzájomne vyvážené a potom to funguje. Odchodom Norberta ( má vlastnú Infovojnu) sa tá rovnováha narušila. Nechcem tvrdiť, že je to s rádiom zlé, to ani náhodou. Píšu mnohí poslucháči, že je to ešte lepšie, ja si to vážim, ale nič to nemení na tom, že keď chceš mať dobré vysielania, tak by tie prvky mali byť vo vzájomnej rovnováhe, symbióze.
Ako reagovali na Slobodný vysielač poslucháči celkovo? Predsa len nebolo bežné, aby zneli z éteru necenzurované informácie …
Keby sme zakladali rádio pred desiatimi rokmi, nemohlo by mať taký úspech. Pred desiatimi rokmi bola iná doba. Ľudia nevnímali tú cenzúru ako dnes, nehovorilo sa tak otvorene, takže keby si vtedy prišiel s takým projektom, myslím, že by nezaujal. Spoločnosť to tak nevnímala.
Tým, že my sme prišli v čase, keď od pádu Dvojičiek to k nám začalo čoraz viac prúdiť, a predtým u nás prebehla kauza Gorila (najväčší korupčný škandál na Slovensku), Tak sa ukázalo, že spoločnosť je klamaná. Kauza Gorila nebola nikdy vyriešená a ešte pred vznikom rádia sa stalo veľa vecí, kedy sa ukázalo, že to funguje všetko inak, než sa tvrdí. To boli tie udalosti, ktoré vytvorili podhubie pre vznik rádia.
My už sme pred samotným spustením vysielania mali priaznivcov. Nepamätám si to presne, ale dokonca sme mali vybraných skoro 1000 eur. To bola obrovská dôvera, ktorú nám ľudia dali, bez toho, aby od nás čokoľvek počuli. Keby si s tými 1000 eurami zmizol, nikto by ťa nenašiel.
Ako sme mali priaznivcov, mali sme samozrejme i oponentov. Trebárs slovenské elity už dopredu vedeli, že budeme zlí a xenofóbni. Ešte sme nič neurobili a už vedeli, že to bude celé zle. Od prvých sekúnd vysielania sme mali nepriateľov a máme ich doteraz.
Ako reagovali ostatné médiá na to, že tu zrazu bol niekto, kto hovoril, že je všetko inak, než tvrdia ony?
Ako som hovoril, od samého začiatku sme mali nepriateľov. Ja osobne som stratil obrovské množstvo priateľov. Napríklad medzi novinárskymi kolegami. Ešte večer sme boli kamoši a ráno už sa ku mne nehlásili.
Neviem, či to bola závisť, alebo možno verili tomu, že som zlý a xenofóbny. V tomto je dnes katastrofálne doba. Ľudí onálepkuješ a pretože je informácií veľa a doba zložitá, my si to pekne roztriedime do šuplíka. Nás bolo tiež potreba niekam zaradiť, aby spoločnosť vedela, ako s nami naložiť, takže nás od samého začiatku dali do šuplíka extrémisti. A takto nás mnohí ľudia začali aj vnímať. Ty nevieš, kto ti tú nálepku dal, ale ono sa to začne niesť okolo teba, vytvorí sa takéto negatívne fluidum a treba ťa tak vnímať. A kto ťa tak vníma, ten je v poriadku, a ten, kto ťa tak nevníma, je divný.
Takto funguje celá verejná debata na Západe, nech sa to týka utečencov, politiky, jednoducho čohokoľvek. Buď hovoríš to, čo ostatní, alebo si divný, bláznivý a nebezpečný. Mainstream je jednostranne orientovaný, hostia sa vyberajú podľa toho, aby povedali, čo je potrebné a nedáva sa priestor pre širšiu diskusiu. Tvoj bývalý kolega Norbert razil teóriu, že sa musí „ich agendu vyvrátiť našeu agendou“. Lenže kde nájsť tú hranicu? Často tí alternatívni ľudia prestanú veriť mainstreamu a spadnú do iného extrému …
Som rád, že sa na to pýtaš, to je tá najdôležitejšia vec. Nie je možné lož vyvracať iným druhom lži. Vnímam to ako veľké negatívum. Je veľa poslucháčov Slobodného Vysielač, ktorí vidia tú jednostrannosť z mainstreamu a kritizujú ju, oprávnene, ale zabúdajú vidieť, že v tej svoju kritike jednostrannosti sú desaťnásobne horší ako mainstream. Keď napríklad nejaká relácia, kde si hosť dovolí povedať svoj osobný postoj, názor, že napríklad Európska únia je dobrá, že by z nej Slovensko nemalo vystupovať. Prečo by to nemohol niekto povedať? Je to jeho názor, som predsa na Slobodnom Vysielači! Čudoval by si sa, koľko poslucháčov rádia, ktorí kritizujú mainstream za jednostrannosť, nedokáže zniesť, že EÚ je podľa niekoho dobrá pre Slovensko.
A to tam niekto niekedy povedal?
Áno, mám reláciu s pánom Vlkom z ČR, ktorý tvrdí, že pre Slovensko by to znamenalo veľké ekonomické straty. Nemusím sa s tým stotožňovať, ale nech to tam zaznie. Je to názor, poslucháč mu môže zavolať, konfrontovať ho, ale nemôže byť problém pustiť tento názor na Slobodnom vysielači. Niektorí poslucháči nie sú schopní prežiť fakt, že to niekto povedal. Začnú ťa označovať za agenta, že spolupracuješ s mainstreamom. To je jeden z najvážnejších problémov, že my ako spoločnosť nie sme schopní vnímať, že aj druhý má názor, ktorý treba rešpektovať, nie ho prijať. Nemusíš sa s ním stotožniť, ale vypočuj si ho.
Od samého začiatku, čo vznikol Slobodný vysielač, som hovoril o tej druhej strane: Kritizujte nás, nespadli sme ako učenie z neba, robíme chyby. Možno hostia, ktorých máme, hovoria nepravdu, tak vy ako naši najväčší kritici poďte k nám do tých relácií a povedzte, čo robíme zle, a potom sa z tých diskusií vyseparuje pravda. Lenže oni s nami nechcú hovoriť. Je to absurdné. Na jednej strane nás kritizujú za jednostrannosť, že sme proruskí a konšpirační, ale keď im povieš „príďte a povedzte ten svoj proamerický názor„, tak neprídu. Nemôžu.
Práve. V tých hlavných médiách im nikto nepoloží tú správnu a dôležitú otázku. Vezmi si, že by si sa na niečo spýtal a mal kvalitný argument – vyzeral by ako blbec.
Chcem od poslucháčov, aby vnímali, že svet je rôzny, pestrofarebný, že je tu kopec ľudí a každý má mať právo na vlastný názor. A ja ich nemôžem kritizovať za to, že svet vidia v iných farbách. Toto ľuďom ťažko vysvetlíš, keď napríklad protistrana odmieta chodiť a poslucháč nevidí, ako to v praxi funguje. Žijeme vo svete, kde sú nálepky, šuplíčky a každý si myslí niečo a zakryje sa tým svojím názorom, vojde do tej správnej skupiny a jednotlivé skupinky medzi sebou vedú zákopovú vojnu. Nikto nie je ochotný si spolu sadnúť a začať diskutovať. Mnohí hostia v našich reláciách tvrdia, že takto vyzerá predvečer vojny. Vždy to bolo pred veľkými konfliktami tak, že ľudia prestali byť ochotní hľadať spoločnú reč. Stále viac sa to separovali a stále viac obháňalo ostnatým drôtom. Jedna strana zbrojila a druhá strana zbrojila a nikto nechcel začať diskutovať.
Ako sa pozeráš na súčasnú situáciu, napríklad okolo migrantov?
Je to jedna z top tém. Často si neviem rady. Tváriť sa, že Európa dokáže zachrániť celý svet, je nereálne.
Tvrdím, že Európa dokáže pomôcť migrantom a mala by, ale musela by začať hrať úprimnú hru. Keď by mala Európa pomôcť migrantom, musí priznať fakt, že ich do istej miery vytvorila svojou politikou z minulých rokov, koloniálnej minulosťou. Česko ani Slovensko nepatrili medzi štátmi s koloniálnou minulosťou ako Anglicko, Francúzsko či koniec-koncov Nemecko.
Čo vnímam ako najväčšie negatívum celej migračnej krízy, je fakt, že nenájdeš odvážneho politika, ktorý by povedal pravdu. A síce že konflikty v týchto krajinách vyvolali krajiny spoza oceánu. A keď sa ďalej budú viesť vojny za účelom získavania nerastných zdrojov, biznisu, presadzovania politickej vôle, tak tu budeme mať stále viac migrantov. Ak ich budeme chcieť zastaviť, musíme zastaviť vojny v týchto krajinách.
Na druhú stranu nemôžeš chcieť niečo od politikov, keď tu úprimnú hru nie sú ochotní hrať ľudia medzi sebou. Stojíme v blate a stále prešľapujeme z miesta na miesto, pretože nikto nie je ochotný uznať, že ten druhý má právo na svoj názor. Ako môžeš chcieť od politika, aby bol úprimný, keď ľudia nie sú? Ľudia si volia politikov. A politik je moderným odrazom národa, v ktorom žije. Nemyslím si, že sa doba zmení k lepšiemu, keď sa nezmeníme my.
Vo svojom časopise píšem o tom, že sa ľudia nemôžu zaujímať len o ten svet, ale že musí aj o seba. Potom možno zistia, že tiež nie sú tak bezchybní. Na druhých sa chyby vidia tak akosi ľahšie …
Zmena spoločnosti môže ísť len so zmenou jednotlivca. Nikto sa moc meniť nechce, preto dokola robíme tie isté chyby, myslíme si, že je potrebné meniť veľké veci a pritom tá najväčšia zmena je zmena seba samého. My zostávame rovnakí, a chceme, aby sa veci okolo nás menili. Ale to asi nepôjde.
Čo robíš ty, aby si niečo zmenil? Ako na sebe pracuješ?
Keby tu sedela moja partnerka, tak by ti odpovedala, že som v tomto smere katastrofálny. Ja som sa vôbec nezmenil a v istom smere som stále ten rovnaký idiot. (smeje sa). Ale uvedomil som si, že už sa nehnevám na ľudí, ktorí si myslia niečo iné. Niekedy ma mrzí, keď ma obviňujú z niečoho, čo som neurobil, keď mi pristane nálepka niekoho, kým nie som. Ale pochopil som, že keď má niekto iný názor, že to neznamená koniec sveta a že to nemusí byť môj nepriateľ. On sa jednoducho na svet pozerá inak. A to vnímam ako zmenu: že som začal byť otvorený iným názorom, bez toho aby som voči nim mal predsudky.
Hovoril si o tom, že odborníci z hlavného prúdu, ktoré ste sa snažili pozývať do rádia, nechceli prísť. Mediálny analytik Petr Žantovský Ti ale radil, že ide o takzvané falošné autority, ktoré z nich urobili mainstreamové médiá a že je veľa zaujímavejších ľudí, ktorí len doteraz nedostali priestor a hovorili by radi a zaujímavejšie …
Ja si na rozhovor s pánom Žantovským dobre pamätám, považujem ho za veľmi významnú osobnosť a súhlasím s ním. Lenže takí ľudia sa ťažko hľadajú, nemáš čas ich všetkých nájsť. Ideálne by bolo, keby to fungovalo tak, že sa ozvú sami. Hovorili by ľudia, ktorí majú a chcú niečo povedať, a nie tí, ktorých úlohou je nič nepovedať a odviesť ľudí od podstaty.
Robia to, či už experti alebo novinári, zámerne, alebo z nevedomosti?
Predtým som neveril, že by tí ľudia mohli toto robiť za peniaze. Lenže postupom času som to prehodnotil, mnohí z nich sú profesionálni klamári. Ale niektorí možno tomu, čo hovoria, aj veria. Vnímam, že verejnosť, napríklad poslucháči Slobodného Vysielač, veľmi kriticky vnímajú novinárov, ktorí neinformujú a nehovoria pravdu a že slúžia režimu. Ja sa na nich nehnevám. A vieš prečo? Pretože je to trochu neúprimná hra zo strany poslucháčov.
Keby si siahli do svedomia a pozreli sa na svoje životy, tak by prišli na to, že by sa zachovali úplne rovnako ako tí novinári. Ľudia vidia chybu na iných, v tomto prípade na novinároch, ale nevidia ju na sebe.
Je to ako v každej inej práci, napríklad v nadnárodnej firme, kedy ťa tvoj šéf do niečoho núti, a ty to nechceš robiť, stále tam ale zostávaš a pýtaš sa sám seba prečo. No pretože je to práca, ktorá ma živí. Novinári nie sú iní ľudia, sú z tejto planéty, majú svoje problémy, radosti.
Koľko z vás posudzuje takto novinárov, ale správate sa úplne rovnako vo svojom živote? Že to musíte robiť pre svoje prežitie, ale novinár to robiť nemôže, pretože nás informuje? Začul som názor, že na novinárov sú kladené väčšie nároky, pretože keď má niečo pustiť do sveta, tak veľa ľudí ovplyvní. Ale aj ten novinár sa bojí o svoje živobytie.
Zdroj: Šifra