V roku 2011 napísal Michal Havran pre Denník referendum zaujímavý článok s názvom „Pohodom vchod!

Na úvod sa pýta, že by sa rád dozvedel, prečo Moby podporoval spolu s Bruce Springsteenom demokrata Johna Kerryho v boji o Biely dom. V texte tiež tvrdo kritizuje vtedajších politikov, s ktorými je dnes mnohokrát zadobre.

Michal Havran

16.07.2011 09:00

Víkendovy Dopis ze Slovenska

Chcel by som počuť kapelu Israel Vibration, o ich desaťročia trvajúcom boji za emancipáciu karibského obyvateľstva, o dedičstve otrokárstva, o dôsledkoch kolonializmu od Nassau po New Providence, o pirátskej mentalite Redemption Song Boba Marleyho, ktorú britský časopis Mojo považuje, spolu s Bonom z U2, za vrcholné dielo protestsongu.

Alebo by som chcel ísť na diskusiu o novej knihe Willa Kaufmana o politickom radikalizme Woodyho Guthrieho, zakladateľa amerického protestsongu, hudobníka a zberateľa piesní „civilizácie odvrhnutých“ tej Ameriky, ktorej spieva Bob Dylan.

Namiesto toho som mohol na tohtoročnej Pohode dostať za 70 eur dosiaľ nevídanú dávku politickej a náboženskej propagandy. Festival s 30-tisíc návštevníkmi je pre politikov a klérus neodolateľnou príležitosťou premeniť príjemný a kvalitný víkend na pokútny festival politickej piesne 4.cenovej a estetickej kategórie.

Mikuláš Dzurinda, ktorý si prišiel privlastniť zásluhy za Mubarakov pád. Iveta Radičová, ktorá považuje Cyprus za „normálnu krajinu Európskej únie“. Richard Sulík, ktorého pôsobenie ukazuje, že riadiť štát a riadiť firmu naozaj nie je to isté. Arcibiskup Róbert Bezák, ktorý sa nevyjadril k pedofilným aféram svojej cirkvi. A ďalší, menej dôležití politrukovia, podržtašky, mediálni okiadzači, ideológovia jehovistického konceptu spolunažívania undegroundu a establišmentu, boli neprehliadnuteľnou súčasťou podujatia.

Keď sa establišment stane súčasťou hudobného festivalu, duch vzbury a slobody, ktorý stál pri zrode Woodstocku – matky a otca všetkých festivalov, umiera ako Whitmanove steblá trávy. Hudba sa mení na zábavu, kulisu medzi letnými búrkami a milovaním v stanoch a prepašovanými jointmi.

Ak je dnes vrcholom slovenského undegroundu stáť na strane politických korporácií, nahrávať sample k sektárskym predstavám o našom šťastí, tak mal pravdu Milan Kundera, ktorý nedávno v predslove k novému francúzskemu prekladu Bohumila Hrabala napísal, že protest proti bývalému režimu bol často rovnako bez talentu ako oficiálna kultúra.

Proti čomu to teda bojuje? Čo má spoločné s Dylanom a Lou Reedom, okrem toho, že už roky zúfalo imituje ich hudbu, no nie ich presvedčenie? Alebo za čo bojuje? Za Radičovú? Za Fica? To je umelecká dilema spisovateľov z reklamných agentúr či garážového basistu z Ružinova?

Ak dokázala politika a cirkvi vnútiť predstavu, že sú legitímnou súčasťou festivalu s programom a ambíciami Pohody, tak z toho vyplýva iba jedno. Sme stále na Slovensku, v smradľavom zvolenskom parčíku, kde je vedľa povstaleckého vlaku reliéf Andreja Hlinku a Martina Rázusa. Medzi nimi ležíme my, bezdomovci našich vlastí, o ktoré nás pripravili politici. A nie je to vôbec v pohode ani keď si môžem diskusiu so Sulíkom prepnúť tak, že na festival nejdem.