V dvadsiatych rokoch 20. storočia bolo na obtiaž priezvisko mojej starej mamy Dobrodejeva: prezrádzalo ju ako potomka duchovenstva, robilo z nej občana druhej triedy, na ktorú sa pozeralo s podozrením všade, kde sa pokúsila získať prácu alebo dostať sa na vysokú školu. V dedine, kde sa 10 rokov pred revolúciou narodila ako dcéra diakona, boľševici zrazili kríže z kostola kňaza a on sám nakoniec zmizol v systéme pracovných táborov. Babička – skeptické moskovské dieťa – mi vždy hovorila, že nebyť revolúcie, žila by stále v tej istej dedine; nikdy by sa nestala neurológom ani sa neoženila s mojim starým otcom, židovským inžinierom, ktorého meno radostne prijala na to, aby schovala svoje cirkevné korene.
[sociallocker][/sociallocker]
„Zmiešalo to veci,“ povedala babička o revolúcii, „takže niektorí ľudia, ktorí nemali šancu na rast, boli pozdvihnutí a stretli sa ľudia, ako sme boli my, ktorí by sa inak nikdy nestretli.“
Sto rokov po boľševikoch je táto nejednoznačnosť revolúcie napodiv braná do úvahy mimo Ruska. Krajina, ktorá prežila revolúciu, je silne pravicový autoritatívny štát vedený profesionálnou byrokraciou, ktorá odmieta socializmus a takmer úplne zrušila jeho dedičstvo. Ale ten druh radikálnych ľavicových myšlienok, ktorými sa riadili zakladatelia Sovietskeho zväzu, víťazí medzi mladými ľuďmi na Západe.
Boľševici sú často vykresľovaní ako malá skupina sprisahancov organizujúca prevrat podporovaný Nemeckom, ktorí sa starali len o to, aby si zaistili moc, ktorú by nikdy nedosiahli v demokratickom zriadení. Ale boľševici boli radikálnymi ľavičiarmi v dobrej viere, úprimne verili svojim ideálom. „Celá spoločnosť bude jedna kancelária a jedna továreň s rovnakou prácou a rovnakou mzdou,“ písal Vladimír Lenin. Manažérske procesy by sa stali tak jednoduché, že by sa všetci naučili riadiť seba samých a neboli by potrebné inštitúcie. Spoločnosť len potrebovala násilný tlak: „Železnou rukou prinútime ľudstvo ku šťastiu,“ hovorí nápis nad vchodom do ruského pracovného tábora.
[Bershidsky sa mýli, heslo pochádza z rokov Občianskej vojny. Prvé nápisy hesla Железной рукой загоним человечество к счастью sú napísané ešte starým predrevolučným pravopisom. Po upevnení moci boľševikmi, bolo nemysliteľné, aby niekto použil tento pravopis – pozn.prekl.]
Bola to utópia, na ktorú Rusko nikdy nebolo celkom pripravené; ale nebolo to len cynické zdôvodnenie pre večne trvajúcu diktatúru. Sovietsky zväz pracoval na verzii socializmu, s univerzálnou bezplatnou zdravotnou starostlivosťou, bezplatným vysokoškolským vzdelaním, prácou pre všetkých, zaručenými dovolenkami a materskou dovolenkou.
Prežívajúcou časťou tohto dedičstva je jeho pravdepodobný vplyv na Západ. Ruský prezident Vladimir Putin v nedávnom prejave v diskusnom klube Valdai argumentoval, že ruský sociálny experiment „poskytol silný stimul pre reformy“ na Západe. V tomto Putin dokonca súhlasí s ultraľavicovým aktivistom Sergejom Udaľcovom (nedávno prepusteným z väzenia, kde sedel kvôli protestom proti Putinovi v rokoch 2011-2012), ktorý nedávno povedal pri rozhovore: „Revolúcia ukázala celému svetu, nielen Rusku, alternatívnu cesta rozvoja k umelého systému hodnôt, ktorý zdôrazňuje zisk, chamtivosť, peniaze a zvieraciu súťaž.“
Je pravdepodobné, že rozvoj západných sociálnych štátov bol ovplyvnený sovietskym príkladom. Európa mala svoje vlastné mocné tradície s koreňmi v sociálnych inštitúciách Bismarckovho Nemecku a umierneným socializmom. Je však jasné, že nejaký „boj o politickú legitimitu,“ ako to nazval švédsky politológ Astrid Heidin v práci z roku 2016, medzi východom a západom existoval a pomáhal poháňať pokrok v sociálnej ochrane.
Takže v určitom zmysle skutočne socialistický aspekt sovietskeho experimentu žije v relatívnom úspechu ultraľavicových strán a politikov na Západe. Umiernenie sa vlády strany Syriza v Grécku by nemalo odviesť pozornosť od výborných výsledkov strany GreenLeft Jesse Klavera v holandských voľbách v tomto roku, prudkého nárastu podpory Jean-Luc Melenchona vo francúzskych prezidentských voľbách, trvalých volebných výsledkov Die Linke v Nemecku, podieľanie sa komunistov na úspešnej koaličnej vláde Portugalska, neočakávanej sily Labouristickej strany pod vedením Jeremyho Corbyna, vedúcej úlohy extrémnych ľavičiarov v hnutí za katalánsku nezávislosť, pozoruhodná kampaň Bernie Sandersa v USA v minulom roku. Podľa nedávneho prieskumu YouGov 44 percent amerických mladých narodených okolo prelomu tisícročia, by radšej žilo v socialistickej krajine (pričom 7 percent z nich by sa radšej ocitli v komunistickej krajine) a vo Veľkej Británii majú mladí ľudia čistý pozitívny postoj k socializmu a čistý negatívny vzťah k kapitalismu.
To samozrejme neznamená, že by sa niektorým z týchto mladých ľudí páčilo, ak by sa ocitli v Sovietskom zväze môjho dospievania – či dokonca v čase mladosti mojej babičky. Podľa YouGov sedem z desiatich Američanov podceňuje počet ľudí zabitých komunistickými režimami. A tí, ktorí sa uprednostňujú socializmus pred kapitalizmom, si pravdepodobne predstavia Dánsko a nie Rusko. Je však jasné, že sovietskej snahe o posilnenie globálnej ľavice sa podarilo viac než uspieť: Hnutie pretrvalo, čomu dopomohli zlyhania kapitalizmu voľného trhu v posledných rokoch, ako je napríklad finančná kríza v roku 2008.
Väčšina Rusov medzitým dospela k záveru, že socializmus je nemožný. V posledných rokoch sovietskej moci sa zdanlivo bezplatné služby zmenili na skorumpovaný systém, v ktorom kvalita zdravotnej starostlivosti a vzdelania závisela na schopnosti človeka platiť úplatky a oficiálna práca neposkytovala dostatočnú výplatu na to, aby mohli ľudia prežiť. Pre väčšinu Rusov je dnes jediná ideológia akýsi druh libertariánskej sebadôvery.
Výskum Levada v marci 2017 ukázal, že 61 percent Rusov sa „spolieha len na seba a vyhýba sa kontaktu s autoritou.“ Putinov systém to využil vo svoj prospech. Získať v dnešnom Rusku úplné vysokoškolské štipendium je rovnako ťažké ako v Spojených štátoch. Univerzálna bezplatná zdravotná starostlivosť je vecou minulosti a je nahradená systémom založenom na základnom poistení bez väčších a nákladných služieb pre bohatých. Bolo vykonaných niekoľko pokusov o obnovenie dôchodkového systému, ktorý poskytoval živobytie až do polovice osemdesiatych rokov 20. storočia. Dnešní Rusi sa však vo všeobecnosti zmierili s tým, že budú pracovať až do smrti. Skolabovaný sovietsky sociálny štát bol úplne demontovaný. Režim uprednostnil minúť neočakávaný zisk z príjmov ropy po roku 2000 na masívne pyšné projekty, ako sú olympijské hry v Soči.
Toto Rusko neslávi výročie revolúcie. Dokonca ani Putin – odkazy na pozitívnu globálnu úlohu revolúcie sú súčasťou príbehu krivdy o tom, že Rusko bolo odmietnuté a ponížené Západom. Putin mnohým prekvapil otvorením pomníka obetiam komunistického režimu v centre Moskvy a jednoznačným odsúdením Stalinovho vražedného režimu. Ale to je skôr dôkazom skutočnosti, že jeho snaha po moci nie je ideologická a je to tiež dôkaz jeho odporu voči revolučnej kategorizácii. Otvorene sa postavil proti revolúciám, ktoré odvrhli ďalších autoritatívnych vládcov, ako napríklad líbyjského Muamara Kaddáfího alebo ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča. Aktívne pomohol Bashar Al-Assadovi zostať pri moci v Sýrii. Bojoval proti „farebným revolúciám“ v bývalom Sovietskom zväze a nikdy nezabúda, že prvá „farebná revolúcia“ bola červená. V prejave na fóre Valdai to Putin povedal:
Revolúcia je vždy dôsledkom deficitu zodpovednosti, a to tak na strane tých, ktorí by chceli zachovať, nerušiť starý poriadok vecí, ktoré jasne potrebujú obnovu a na strane tých, ktorí sa pokúšajú urýchliť zmenu, podporou občianskych nepokojov a deštruktívnych konfliktov.
Dá sa očakávať, že Putinov režim použije niektoré triky zo sovietskeho arzenálu, ale nie od boľševikov. Ďalší veľký socialistický experiment – možno s univerzálnym základným príjmom – sa nezačne v Rusku. A samozrejme, ako niekto, koho zachytil záver posledného experimentu, som v tomto nerozhodný.
Zdroj: Blombergview