Spôsob pokrývania tragických udalostí v poslednej dobe dôkladne ukazuje, ako myslia médiá a ich redaktori. Do popredia sa dostáva príbeh, pre ktorý je udalosť len základnou kostrou a ktorý je režírovaný práve spomínanými médiami.

Sme svedkami úplne rozdielnych popisov oslobodzovania veľkomiest od teroristických bánd. Aleppo v Sýrii bolo neustále na prvých stránkach médií, pretože vždy sa našla nejaká fotografia raneného alebo mŕtveho civilistu, ktorá dovolila spustiť ďalšie kolo kampane proti „zlému“ Putinovi a „zvrhlému“ Assadovi. So samozrejmým záverom, že Putina treba skrotiť za každú cenu a Assada zabiť. Na druhej strane Mosul, kde pred tragickým nástupom Islamského štátu žilo 100 tisíc kresťanov a kde dnes nežije ani jeden, sa v médiách neobjavuje prakticky vôbec, hoci počet mŕtvych civilistov je už dnes trojnásobný oproti Aleppu. Vidno, že pre demagógov je smrť len ďalší nástroj. Vtierajúce sa fotografie zakrvavených detských telíčok sa vyťahujú vždy len vtedy, keď treba vzbudiť emócie a vždy na tej „správnej“ strane. Rovnaké zábery, aké prinášalo PR oddelenie teroristov z území pod ich kontrolou a ktoré s takou ochotou preberali západné médiá, ste z území pod kontrolou vládnych vojsk nikdy nevideli. Emócie na tej nesprávnej strane nie sú požadovaným cieľom.

Rusko bojuje s terorizmom už dvadsať rokov za, pre nás, nepredstaviteľných obetí a utrpenia. V rôznych útokoch zahynulo už okolo 1000 ľudí. Obyvatelia krajiny sú prakticky všetci uprostred vojnovej zóny a táto realita určuje správanie sa nielen ľudí, ale aj štátneho aparátu. Preto napríklad nie je možné konať demonštrácie hocikde a bez ohlásenia. Každé zhromaždenie ľudí sa stáva potenciálnym terčom terorizmu a demonštrácie su jednoducho lákavým cieľom. Napriek tomu nepovolenú demonštráciu aktivistov okolo Navaľného naše médiá neodsúdili ako nezodpovedný akt provokácie, ale naopak podporili ako výraz občianskeho odporu. Rovnako aj nedávna provokácia ruských LGBT aktivistov, ktorí chceli usporiadať pochod homosexuálov v islamskom regióne nesmerovala k presadeniu požiadaviek ale len ako nástroj medializácie svojich požiadaviek. Informácie o úmysloch týchto aktivistov sa však v západných médiách neobjavia.

Atentát v Petrohrade ukázal, že motivácia Ruska bojovať s terorizmom nie je len divadlo, ako sa to snažia médiá prezentovať. Je to autentická potreba ochrániť krajinu a podpora Sýrie nie je len geopolitický manéver aby Rusko získalo vplyv na Blízkom východe, ale aj snaha zlikvidovať potenciálne ohnisko terorizmu, ktoré Rusko priamo ohrozuje.

Naše médiá a aktivisti samozrejme tento príbeh nikdy neprijmú a na základe atentátu v Petrohrade budujú vlastný. A preto Washington Times ilustroval informáciu o útoku fotkou s demonštrantami proti vládnej moci, preto CNN a ďalšie médiá už obviňujú priamo Putina, že nechal popraviť vlastných obyvateľov aby si zvýšil popularitu. Braniborská brána v Berlíne, ktorá sa na znak solidarity vždy nasvietila vo farbe vlajky trpiacej krajiny, ostala tentoraz tmavá. útok v Petrohrade vraj nie je výnimočný prípad. Ak ešte niekomu ostalo aspoň trocha svedomia, tak minimálne k udalosti mlčí. V skutočnosti svojou podporou aktivít ako je nepovolená demonštrácia Navaľného, či podporou LGBT aktivistov, ktorí spôsobili nepokoje na juhu Ruska, neumožňujú ruským tajným službám koncentrovať sa na likvidáciu hrozieb. Divide et impera.

Nie, tentoraz sa nekonajú ruské vlajočky, nie je žiadne „Je suis Petrohrad“. Je to len nepriateľ, utrpenie ľudí nás nijako nezajíma a médiá využijú informácie z krajiny len na to, aby priložili ďalšiu dávku paliva na oheň nenávisti. Objektivita je tovar s dávno skončenou zárukou, dnes letí propaganda typu Der Stürmer. Pravda a lož sú len dve skoro porovnateľné hodnoty,  kde sa mier stáva vojnou, láska nenávisťou a nakoniec pravda lžou. Démonizovanie Ruska je už tak očividné, že je až groteskné a nedá sa tomuto príbehu nijako veriť. Ak po sérii podobných udalostí bude niekto robiť prieskumy verejnej mienky, nedivil by som sa poklesu dôvery v mainstreamové médiá. V čase online informácií je prakticky nemožné utajiť nejaký príbeh a vymyslieť si nejakú interpretáciu, ktorú budú médiá demagogicky propagovať. Ak to napriek tomu robia, potom je zákonité, že ľudia budú hľadať uveriteľnejšie zdroje informácií. Médiá hlavného prúdu si zaslúžia meno Fake News. Našťastie čitatelia, poslucháči diváci už nie sú odkázaní len na tieto zdroje. A to je nakoniec aj dôvod, prečo sa v Európe objavujú snahy o kontrolu internetu. Každá totalita, či už fungujúca, alebo len práve sa rodiaca, si totiž v prvom rade chráni priestor informácií.

Bude to ešte veselé