Brazílska ekonomika zažíva voľný pád. Môžu za to roky zlej hospodárskej správy a obrí korupčný škandál, ktorý zachvátil politický a podnikateľský establishment krajiny a ktorý teraz možno zmetie prezidenta, už druhého počas dvoch rokov. V čase všeobecného politického aj ekonomického rozvratu môže byť ťažké sústrediť sa na rozvíjanie nejakých stratégií, lenže ak chce Brazília položiť základy udržateľného rastu, musí si poradiť so zásadnými výzvami. Tá najväčšia súvisí s rozpočtom.

Existujú pádne dôvody domnievať sa, že ekonomiku krajiny už dlho brzdia preťažované vládne financie. Vládne výdavky sú 36 percent HDP, čo je medzi krajinami s podobnou výškou príjmov jeden z najväčších podielov. Roky rozpočtovej laxnosti, pribúdajúcich záväzkov v sociálnej oblasti a nízkych cien surovín znásobili obavy – a politická kríza sa ešte viac prehĺbila – z dlhového zaťaženia vlády, ktoré aktuálne dosahuje zhruba 70 percent HDP. Situáciu ďalej zhoršujú vysoké úrokové sadzby dlhopisov potrebných na financovanie hrozivého postavenie štátnej pokladnice: najväčší rozdiel medzi Brazíliou a porovnateľnými krajinami sú práve vyššie náklady na úroky.

Za týchto okolností brazílsky Národný kongres v snahe oživiť dôveru trhov schválil vlani v decembri bezprecedentný ústavný dodatok, ktorým zaviedol strop pre vládne výdavky (do nich sa nepočítajú splátky dlhov), indexovaný k miere inflácie za predchádzajúci rok, a to najmenej na desať rokov. Kým bude výdavkový strop platiť, potom každý rok, kedy ekonomika zažije reálny rast, bude podiel vládnych výdavkov (bez nákladov na dlhy) voči národnému dôchodku klesať. Medzinárodný menový fond tento krok nadšene podporil s tým, že má potenciál zariadiť v hre o rozpočet obrat.

Je to ale ozaj tak? Ekonomické odôvodnenie stropu výdavkov je prekvapivo chabé. Nič v ekonomickej teórii nehovorí pre to, aby sa reálne vládne výdavky držali desať alebo viac rokov na rovnakej úrovni. Brazílsky štát je síce prebujnený, avšak žiaden magický pomer výdavkov k HDP, ktorý by zabezpečil vytrvalý rast, neexistuje. Ďalej: tento strop nerozlišuje medzi vládnou spotrebou a investíciami. A konečne – v praxi sa z neho pravdepodobne stane skôr cieľ ako strop, takže počas budúceho poklesu zablokuje priestor pre kontracyklickú fiškálnu politiku.

Myšlienka stropu budúcich výdavkov má vážne slabiny aj ako pozitívny odkaz trhom. Kým sa bude ekonomika zmršťovať, výdavkový strop veľa disciplíny neprinesie; nenúti vládu chudnúť spoločne s ekonomikou. Znižovanie fiškálnych výdavkov sa odkladá do budúcnosti – čo pre dôveru nie je práve vzpruha. Ostatne MMF sa zdá výdavkový strop nedostatočný, a nalieha, aby bol prvé roky vyšší.

Je možné, že zúfalé časy si hovoria o zúfalé opatrenia. Krok Národného kongresu pripomína argentínsku politiku z roku 1991, kedy sa krajina vzdala akejkoľvek kontroly nad svojou menou a zákonom o konvertibilite nadviazala argentínske peso na americký dolár. Tvárou v tvár hyperinflácie a úplnej strate dôvery trhov sa vláda snažila zaobstarať si vierohodnosť tým, že menovú politiku prepla na autopilota. Argentínsky odkaz trhom znel: „Pozrite, my na menovú politiku nemáme žiadny vplyv.“ Podobne Brazília oznamuje trhom, ako bude zoštíhľovať stáť (ak porastie ekonomika). V oboch prípadoch boli sľuby podopreté zákonnými, alebo dokonca ústavnými zmenami.

Keď sa zväzujúcim obmedzením ekonomického oživenia stane nevierohodnosť, dávajú také opatrenia zmysel – pokiaľ však majú na dôveru trhov zamýšľaný účinok. Dlhodobé úrokové miery brazílskych štátnych dlhopisov skutočne od schválenia ústavnej zmeny výrazne klesli (aj keď je ťažké presne posúdiť, nakoľko je to vplyv pravidla) a zostávajú výrazne pod úrovňami z obdobia pred zmenou, vzdor krátkemu vzostupu, ktorý nasledoval po zverejnení nahrávky, na ktorej prezident Michel Temer údajne schvaľuje úplatok za mlčanie väznenému kongresmanovi.

Ako ale po niekoľkých rokoch zistila Argentína, zákonom nariadené rozpočtové obmedzenia môžu byť ekonomickému oživeniu tiež prekážkou. Na konci deväťdesiatych rokov bola prevažujúcim argentínskym problémom nadhodnotená mena. Žiadna z nastupujúcich vlád si ale kvôli strachu zo straty dôvery netrúfla siahnuť na zákon o konvertibilite. Dôsledkom bola kríza ekonomickej konkurencieschopnosti. Argentína nakoniec od nadviazania pesa na dolár ustúpila až v roku 2002, uprostred pouličných nepokojov a politického chaosu.

Prizmou argentínskej skúsenosti sa brazílsky výdavkový strop zdá problematický – zvlášť keď uvážime, že politická nestabilita v predvídateľnej budúcnosti rozhodne neskončí. Politická kontroverznosť stropu výdavkov pravdepodobne ešte zosilnie, až sa Brazília zotaví, čo sa raz stane. Nie je ťažké si predstaviť, že niektorá budúca vláda bude strop vnímať ako prekážku na ceste k rýchlejšiemu hospodárskemu rastu. Obhajoba stropu výdavkov bude nepresvedčivá, pre jej slabé ekonomické jadro s nízkou kredibilitou.

Čím lepšie sa výdajovému stropu podarí vyriešiť problém dôvery, tým viac si sám podreže vetvu. Brazília by sa mohla stať väzňom symbolickej hodnoty tohto nástroja, aj keď už dávno nebude k ničomu. Irónia príbehu neunikne investorom ani Argentínčanom: krajina, ktorá si bez veľkého váhania pripíše do ústavy výdavkový strop, si ho z ústavy dokáže rovnako ľahko škrtnúť.

Existujú dobré dôvody, prečo si demokracie občas samy zväzujú ruky alebo delegujú rozhodovania. Napríklad nezávislé centrálne banky alebo rozpočtové výbory môžu vládam pomôcť prekonávať pokušenia krátkodobo manipulovať ekonomiku (a dlhodobo zato platiť). Brazílsky výdavkový strop ale nevyzerá ako udržateľné riešenie. S výdavkovým stropom, ktorý sa zrodil z naliehavého pocitu, že je potrebné niečo urobiť s rozpočtom, je spojené jedno vážne riziko. Riziko, že sa z neho samotného stane téma politického boja, namiesto aby politikov priviedol k uvažovania o potrebných a neľahkých rozhodnutiach, čo vykonať s rozpočtom.