Som jednoduchý človek. Pozerám sa na veci racionálne a snažím sa chápať súvislosti ktoré priamo alebo nepriamo vplývajú na dané skutočnosti. Vidím v tom akúsi skladačku ktorá ticho čaká na svoje vyriešenie.

Čo sa však deje v posledných rokoch je niečo, čo hraničí s racionalitou a súvislosti ktoré vedú k pravde sa zametávajú pod koberec nespravodlivosti. Žijeme v dobe kedy arabská kultúra svoju existenciu prežíva v tieni svojho veľkého brata, Islamu.

Môžeme to vidieť na „kultúre“ ktorú so sebou priniesli utečenci počas migračnej krízy v roku 2015 trvajúcej doteraz.

Títo nezvaní hostia si okolo seba začali vytvárať steny, ktoré len ťažko premôže racionalita a objektívny pohľad na vec. Liberálni zákonodarcovia uznávajú a podporujú tento štýl života a z „kultúry“ ktorú si so sebou priniesli prisťahovalci, vytvorili rétoriku v ktorej moslimský človek pravdu má a ktokoľvek iný ju jednoducho nemá (aj keď predvedie fakty).

Pod týmto všetkým sa ale nachádza niečo, čo nesúvisí ani s Islamom a ani s „kultúrou“ ktorú tak šťastne tieto „menšiny“ praktikujú na obyvateľoch demokratického systému.

Mám na mysli umenie a to, čo v sebe skrýva. Nie je to ani tá nátura exotiky s ktorou sa nesie svetom jej podstata, ale skôr spiritualita a mysterióznosť vyžarujúca z jej nenúteného vplyvu ktorá u jednotlivca môže vyvolávať pocit rešpektu.

Hudba, maliarstvo, sochárstvo a rôzne iné prvky ktoré v arabských krajinách tvoria kultúru kultúrou, sa zatieňujú tvrdou náboženskou ideologickou doktrínou ktorej chápadlá nespravodlivosti a iracionality už v dnešnej dobe okupujú posty zákonodarných elít demokratických krajín (Sadiq Khan, moslimský starosta Londýnu).

Ako som ale povedal, som jednoduchý človek ktorý vie rozoznat odtiene čiernej a odtiene bielej farby keď to situácia vyžaduje. Viem odsúdiť vraždu cigánskej rodiny bielym mužom, pretože tak sa problémy neriešia a zároveň viem odsúdiť aj trestné činy menšín, pretože to nie je správne.

To, že si uvedomujem problémy spojené s Islamom v demokratickej spoločnosti neznamená, že som xenofób. To, že odmietam násilie praktikované moslimami na bielych ľuďoch v Európskych krajinách neznamená, že som rasista.

Tieto triviality sú nepochybne obrovskou neznámou pre ľudí, ktorí sa budú pri počúvaní pravdy o násilnostiach a nespravodlivosti Islamu, utiekať do fantazijného sveta kde je normálne pripisovať kresťanom činy spôsobené počas križiackych výprav na moslimské obyvateľstvo, alebo pripisovať všetkým bielym ľuďom krutosti robené kultom KKK.

Politici krajín sa už vzdali akéhokoľvek boja proti tomuto zlu.

Pevne v rukách držia dvojsečnú zbraň s menom liberalizmus ktorou už stihli zraniť seba, ľudí ktorí si ich do politických pozícií zvolili a najmä hodnoty tvoriace základy kultúrnej suverenity. Tento element narúša harmóniu mŕtvolami posiatej zeme ktorá sa aj napriek tomu stala kolískou demokracie.

Vytvárajú teda u ľudí nedôveru a strach z reality ktorej architektami nie je nikto iný, ako ľudia, ktorých sme si do ich funkcie legálne zvolili. Neustále podkopávajú kultúrnu jednotu o ktorú mnohé štáty novodobej Európy bojovali v krutých časoch minulého storočia.

Neočakávam, že nastane zázrak a všetko bude v poriadku. Veci tak nefungujú, pokiaľ pre to niečo človek neurobí.

V modernej spoločnosti sa o veciach diskutuje a pokiaľ nebude existovať priestor na zdieľanie objektívnych argumentov predložených oboma stranami, alternatíva nikdy nebude existovať, len podmanenie sa voči agresorovi.

 

 

To je požiadavka pre prvý krok, o ktorom sa zatiaľ dá len polemizovať. Druhým by mala byť integrácia moslimského obyvateľstva, ale v žiadnom prípade nie úprava zákonov v ich prospech, lebo ak sa legislatívne začne upravovať status menšín, je to len inými slovami určitá prezentácia nedôvery voči ich prítomnosti v štáte.