Suniti boli vojnou vytlačení. Nová Sýria je menšia, zruinovaná a viac sektárska
Z trosiek vojny vyrastá nová Sýria. V Homse, ktoré Sýrčania kedysi nazvali „hlavným mestom revolúcie“ proti prezidentovi Basharovi al-Assadovi, moslimská štvrť a obchodná štvrť stále ležia v troskách, ale kresťanská štvrť ožíva. Kostoly boli okázalo obnovené; na hlavnej ulici visí veľký kríž. „Služobník nebies„, vyhlasuje billboard s fotografiou kresťanského vojaka zabitého v siedmom roku konfliktu. Vo svojich kázaniach pravoslávni patriarchovia chvália Assada za záchranu jednej z najstarších kresťanských komunít na svete.
Homs, rovnako ako všetky mestá, ktoré opätovne prešli pod kontrolu vlády, teraz patrí väčšinou víťazným menšinám Sýrie: kresťanom, šiitom a alawitom (esoterická vetva šíitského islamu, z ktorej pochádza aj Bashar al-Assad). Tieto skupiny sa spojili proti povstalcom, ktorí sú takmer všetci suniti a vyháňali ich z miest. Potom nasledovali sunitskí civilisti, kedysi veľká väčšina. Viac ako polovica obyvateľstva krajiny s počtom obyvateľov 22 miliónov ľudí bola vysídlených – vo vnútri Sýrie 6,5 milióna a viac ako 6 miliónov v zahraničí. Väčšina z nich sú suniti.
Zdá sa, že zámerom úradov je udržanie novej demografie. Štyri roky po tom, čo vláda znovu získala Homs, obyvatelia stále potrebujú bezpečnostné povolenie na návrat a obnovu svojich domovov. Len málo sunitov povolenie dostalo – tí, ktorí nemajú dostatok peňazí na opätovné začatie svojho života. Niektorí navštevujú kresťanské omše, dúfajúc v milosrdenstvo alebo vízum na Západ od biskupov so zahraničnými spojeniami. Aj na týchto sunitov sa pozerá s podozrením. „Predtým sme žili tak dobre,“ hovorí kresťanský učiteľ v Homse. „Ale ako môžete žiť so susedom, ktorý vás cez noc nazval kafirom (neveriaci)?“
Dokonca aj v oblastiach menej postihnutých vojnou sa Sýria mení. Staré mesto Damasku, hlavné mesto Sýrie, je architektonickou pamiatkou sunitského islamu. Iránom podporované šiitské milície, ktoré bojovali za Assada, rozšírili mestskú štvrtinu šiitov na sunitské a židovské oblasti. Zo sunitských mešít visia portréty Hassana Nasralláha, vodcu Hizballáhu, libanonskej šiitskej milície. Múry sú lemované reklamami na šiitské púte. V nových kaviarňach hlavného mesta sa venuje len málo pozornosti stíhačkám nad hlavou, ktoré bombardujú predmestia obývané rebelmi. „Milujem tie zvuky,“ hovorí kresťanská žena, ktorá pracuje pre OSN. Podobne, ako ostatní podporovatelia režimu, chce, aby boli „teroristi“ potrestaní.
Assadovi muži obsadili posledné povstalecké pevnosti v okolí Damašku v máji. Teraz má pod kontrolou chrbticu Sýrie, od Aleppo na severe až po Damask na juhu – to čo francúzski kolonizátori v minulosti nazvali „la Syrie utile“ (užitočná Sýria). Rebeli sú uzatvorení v kapsách pozdĺž južných a severných hraníc (pozri mapu). V poslednej dobe na nich vláda zaútočila v juhozápadnej provincii Daraa.
Režim je v slávnostnej nálade. Hoci mal na mále, prežil vojnu do značnej miery neporušený. Ministerstvá vlády fungujú. V oblastiach, ktoré zostali pod kontrolou pána Assada, sú dodávky elektrickej energie a vody spoľahlivejšie ako vo väčšine Blízkeho východu. Predstavitelia vlády predpovedajú, že budúci rok produkcia zemného plynu prekoná predvojnové úrovne. Národné múzeum v Damasku, ktoré svoje cenné starožitnosti kvôli bezpečnosti uzavrelo, sa pripravuje na opätovné otvorenie verejnosti. Železničná trať z Damašku do Aleppa by mohla byť otvorená a pokračovať v prevádzke toto leto.
Na sviatok Národného dňa 17. apríla prastará citadela v Aleppo po prvýkrát od začiatku vojny hostila festival. Na javisku zhromaždili vojenské kapely, tancujúce dievčatá, detské zbory a švajčiarsky operný spevák (sýrskeho pôvodu). „Jedine Boh, Sýria a Bashar,“ vykrikoval dav mávajúci vlajku, keď videoprojekcie ukazovali bitku na znovuobsadenie mesta. Pod citadelou sa k obzoru tiahnu zrúcaniny.
Assad (na snímke) vyhral vojnu tým, že obsadil mestské centrá, potom spustil paľbu smerom von na predmestia obývaných rebelmi. Mestá a dediny ležiace na diaľnici z Damašku do Aleppa sú v dezolátnom stave. Nová skupina mŕtvych miest sa pripojila k mestám z rímskych čias. Režim nemá ani peniaze, ani pracovné sily na obnovu. Pred vojnou sa hospodársky rast Sýrie blížil k dvojciferným číslam a ročný HDP bol 60 miliárd dolárov. Teraz sa ekonomika zmenšuje: HDP bol minulý rok 12 miliárd dolárov. Odhady nákladov na rekonštrukciu dosiahli 250 miliárd dolárov.
Sýrčania sú skúsenými stavebnými robotníkmi. Po skončení občianskej vojny v Libanone v roku 1990 pomohli obnoviť Bejrút. V súčasnosti však nie je k dispozícii žiadna podobná pracovná sila. Na katedre civilného inžinierstva na Damašskej univerzite utiekli dve tretiny lektorov. „Najlepší odišli prví,“ povedal jeden, ktorý zostal na škole. Za nimi nasledovali študenti. Tí, čo zostali, hovoria aragličtinou, miešaninou arabštiny a angličtiny, aké majú do budúcnosti veľké plány v zahraničí.
Doprava sa ľahko preplieta občas upchatými ulicami Aleppa a to aj napriek kontrolným bodom. Jeho predvojnová populácia 3,2 milióna sa zmenšila na menej ako 2 milióny. Ostatné mestá tiež vyprázdnili. Najprv odišli muži, mnohí dostali povolávacie rozkazy a boli pravdepodobné odoslaní na front. Rovnako ako v Európe po prvej svetovej vojne, na pracovnom trhu v Sýrii dnes dominujú ženy. Predstavujú viac ako tri štvrtiny zamestnancov ministerstva náboženských záležitostí, dovtedy mužskej rezervácie, hovorí minister. Sú medzi nimi inštalatérky, taxikárky a barmanky.
Milióny Sýrčanov, ktorí zostali v krajine, boli zmrzačení alebo traumatizovaní. Takmer každý, s ktorým hovoril váš korešpondent, pochoval blízkeho príbuzného. Psychológovia varujú pred spoločenským kolapsom. Keď vojna rozddeľuje rodiny, rozvodovosť stúpa. Viac detí žobre po uliciach. Keď džihádisti ustúpia, obchody s alkoholickými nápojmi sú prvé, ktoré sa znovu otvoria.
Zdá sa však, že Assad sa na rekonštrukciu zameriava menej, než na odmeňovanie podporovateľov majetkom, ktorý zostal po sunitoch. Rozdal tisícky prázdnych domov pre šiitských vojakov. „Teroristi by mali prísť o svoje aktíva,“ hovorí kresťanská podnikateľka, ktorá dostala luxusnú kaviareň patriacu rodine sunitského prebehlíka. Nový dekrét, nazvaný „Zákon 10„, legitimizuje vládne zabavenie takýchto aktív. Ľudia, na ktorých sa vzťahuje zákon, stratia svoj majetok, ak ho nezaregistrujú, čo je ťažká úloha pre milióny ľudí, ktorí utiekli z krajiny.
Problém podobný ako v Palestíne
Toto opatrenie sa ešte musí vykonať, ale utečenci to porovnávajú s izraelskými majetkovými zákonmi, ktoré umožňujú vláde prevziať majetok palestínskych utečencov. Sýrskych úradníkov, samozrejme, takéto porovnávanie uráža. Vládna strana Baas tvrdí, že zastupuje všetky sýrske náboženstvá a sekty. Krajina bola vedená alawitmi od roku 1966, ale suniti zastávali vedúce funkcie vo vláde, ozbrojených silách a podnikaní. Aj dnes mnohí suniti uprednostňujú sekulárnu vládu Assada pred islamistickými rebelmi.
Od vypuknutia prodemokratických protestov v marci 2011, Sýrčania začali politiku robiť sektárskejšie. Prvé demonštrácie prilákali stovky tisíc ľudí rôznych náboženstiev. Režim preto vyvolal sektárske napätie, aby rozdelil opozíciu. Vláda varovala, že suniti skutočne chceli na základe majority presadiť „víťaz berie všetko“. Z väzenia boli prepustení džihádisti, aby zmarili povstanie. Keďže vláda sa stala násilnou, demonštranti začali tiež s násilím. Sunitské štáty, ako napríklad Turecko, Saudská Arábia a Katar, im poskytli zbrane, hotovosť a kazateľov. Zástancovia tvrdej línie odsunuli stranou umiernených. Do konca roka 2011 sa protesty zvrhli do sektárskej občianskej vojny.
Na začiatku sa menšiny prikrčili, aby sa nestali cieľom. Ženy nosili šatky. Nemoslimskí podnikatelia sa sklonili pred požiadavkami sunitských zamestnancov na modlitebne. Ale keď sa vojna otočila, menšiny získali sebadôveru. Alawitskí vojaci teraz napínajú ramená potetované obrázkom Imáma Aliho, ktorého považujú za prvého imám po prorokovi Mohamedovi (suniti vidieť veci inak). Kresťanské ženy v Aleppe ukazujú svoje výstrihy. „Nikdy by sme sa nepýtali na náboženstvo niekoho,“ hovorí úradník v Damasku. „Bohužiaľ, dnes to už robíme.“
Hlavný mufti v krajine je sunita, ale od revolúcie je na vrcholných miestach menej sunitov. Vlani v lete Assad nahradil sunitského predsedu parlamentu kresťanom. V januári prelomil tradíciu tým, že vymenoval alawita, namiesto sunitu, za ministra obrany.
Oficiálne vláda víta návrat vysídlených Sýrčanov bez ohľadu na ich náboženstvo alebo sektu. „Bude odpustené všetkým, ktorých ruky nie sú zafarbené krvou,“ hovorí sunitský minister. Podľa guvernéra Talal al-Baraziho sa do Homsu v posledných dvoch rokoch vrátilo približne 21 000 rodín. Ale po celej krajine narastá počet vysídlených Sýrčanov. Už tento rok opustil domov 920 000 ľudí, hovorí OSN. Ďalších 45 000 ľudí utieklo z nedávnych bojov v Daraa. Milióny ďalších môžu nasledovať, ak sa režim pokúsi znovu získať ďalšie povstalecké enklávy.
Keď na začiatku tohto roka režim obsadil Ghoutu vo východnom Damašku, jej 400 000 obyvateľov dostalo možnosť voľby medzi odchodom na miesta na severe, kde vládnu rebeli alebo prijatím vládnej ponuky prístrešia. To druhé bol eufemizmus pre internovanie. Desiatky tisíc ľudí zostávajú „uväznení“ v táboroch, hovorí OSN. „Vymenili sme veľké väzenie za menšie,“ hovorí Hamdan, ktorý žije so svojou rodinou v tábore v Adra, na okraji Ghouty. Spávajú pod plachtou v školskom dvore s dvoma inými rodinami. Ozbrojení strážcovia stoja pri bránach, kde sa nachádza viac ako 5 000 ľudí.
Vedúci tábora, kresťanský dôstojník, tvrdí, že väzni môžu odísť po spracovaní bezpečnostnej previerky, ale nevie, ako dlho to bude trvať. Návrat domov vyžaduje ďalšie overenie. Hamdan, uväznený a bezmocný, sa obáva, že režim alebo jeho priaznivci ukradnú jeho úrodu – a potom jeho krajinu. Utečenci sa obávajú, že budú úplne vyhostení zo svojej vlasti. „Sme noví Palestínčania,“ hovorí Taher Qabar, jeden z 350 tisíc sýrčanov, táboriacich v libanonskom údolí Bekaa.
Niektorí tvrdia, že ak bude mať Assad menej sunnitov, ktorých sa môže obávať, že uvoľní svoje represívne pravidlá. Ministri v Damasku trvajú na tom, že zmena je nevyhnutná. Poukazujú na zmenu ústavy z roku 2012, ktorá nominálne povoľuje politiku viacerých strán. Existuje niekoľko nádejných znakov. Miestne združenia, ktoré už boli zakázané, ponúkajú odbornú príprave vysídleným. Štátne médiá ostávajú orwellovské, ale internet je neobmedzený a aplikácie sociálnych médií umožňujú neobmedzenú komunikáciu. Študenti v kaviarňach otvorene kritizujú režim. Prečo neposlal Assad svojho syna Hafeza, na frontu, pohŕdavo sa vyjadruje študent, ktorý nespravil skúškach na vysokej škole, aby si predĺžil štúdium a vyhol sa odvodom.
Pred desiatimi rokmi sa Assad pohrával s infitahom (liberalizácia) a jeho poradcovia hovoria, že to vyhovovalo len sunnitským extrémistom, aby postavili obrovské mešity, z ktorých by mohli viesť svoje nenávistné reči. Je zbytočné opakovať túto chybu. Portréty prezidenta, na ktorých je zobrazený ako počúva s mierne nahnutým uchom, teraz leujú sýrske cesty a visia vo väčšine kancelárií a obchodov. Kontrolné stanovištia, zavedené ako protiopatrenia, ovládajú pohyb ako nikdy predtým. Muži mladší ako 42 rokov sú vyzvaní, aby buď zaplatili úplatok alebo budú poslaní na frontu. Také sú obecne známe poplatky, ktoré diplomati nazývajú „ekonomika kontrolných stanovíšť„.
Keď Assad odolal tlaku na kompromis, v čase keď ustupoval, teraz nemá dôvod urobiť ústupky. Torpédoval návrhy na politický proces podporovaný mediátormi OSN a jeho ruskými spojencami, ktorý by zahŕňal sunitskú opozíciu. Na rozhovoroch v Soči v januári zmiernil plány na ústavný výbor a trval na tom, že bude iba poradný a bude mať sídlo v Damasku. Jeho poradcovia používajú slovné spojenia „zmierenie“ a „amnestia“ ako eufemizmy pre vzdanie sa a bezpečnostné kontroly. Dnes však už musí načrtnúť plán rekonštrukcie.
Vojna, komu vyhovuje?
Zdá sa, že Assada unavujú jeho spojenci. Irán sa postavil proti výzve Ruska, aby zahraničné sily opustili Sýriu. Odmieta sa vzdať velenia 80 000 šiitských militantov zo zahraničia. Podľa výskumníkov z King’s College v Londýne rozpory medzi milíciami a sýrskymi vojskami viedli k desiatkam úmrtí. Po porážke sunitských islamistov armádni dôstojníci tvrdia, že nemajú chuť podľahnúť šiitským radikálom. Špeciálne alawiti sa bránia šiitskej evanjelizácii. „Nemodlíme sa, nehladujeme [počas ramadánu] a pijeme alkohol,“ hovorí jeden.
Ale Assad stále potrebuje svojich podporovateľov. Hoci ovláda väčšinu obyvateľstva, približne 40% územia Sýrie leží mimo jeho kontroly. Zahraničné mocnosti dominujú v pohraničných oblastiach, blokujú obchodné koridory a prístup režimu k ropným poliam. Na severozápade poskytujú turecké sily určitú ochranu pre Hayat Tahrir al-Šamu, skupinu spojenú s al-Káidou a ďalšími sunitskými povstalcami. Americkí a francúzski dôstojníci dohliadajú na kurdské sily východne od rieky Eufrat. Sunitskí rebeli, ktorí susedia s Golanskými výšinami, ponúkajú pre Izrael a Jordánsko nárazník. Teoreticky je územie klasifikované ako „oblasť de eskalácie“. Ale násilie v zóne sa znova stupňuje.
Nové ofenzívy režimu hrozia, že zahraničné sily budú zatiahnuté hlbšie do konfliktu. Turecko, Izrael a Amerika vykreslili červené línie okolo rebelov na ich ochranou. Pokračujúca iránska operácia v Sýrii „by bola koncom [Assada], jeho režimu,“ povedal Yuval Steinitz, minister v Izraeli, ktorý bombardoval iránske základne v krajine. Izrael môže dať režimu v Daraa zelenú, ak Iránci ostanú mimo územia.
Vo vojne by mohli byť pre Assada horšie možnosti. Viac bojov by vytvorilo nové príležitosti pre odmenu podporovateľov a na naklonenie sýrskej demografie podľa jeho predstáv. Susedia, ako napríklad Jordánsko a Libanon, resp. európske krajiny by diktátora mohli radšej uznať, namiesto toho, aby čelili novej vlne utečencov. Predovšetkým vojna odďaľuje deň, keď Assad bude musieť čeliť otázke, ako plánuje obnoviť krajinu, ktorú tak bezohľadne zničil.
Zdroj: Economist