Talianske voľby 4. marca priniesli tému, ktorá je medzi európskymi štátmi stále viac populárna. Vo voľbách Veľkej Británie, Nemecka, Francúzska a Holandska došlo k výraznému obratu k nacionalizmu a k oživeniu národnej identity prostredníctvom nových politických hnutí, ktoré odmietajú centralizáciu európskej vlády a otvorené hranice.

Nacionalizmus získal zlé meno, pretože ľavica ho falošne spájala s nacizmom. Nacizmus sa v skutočnosti vyznačoval snahou o imperiálne útoky na iné národy. Bol to nacionalizmus národov ako Britov, Švajčiarov, Španielov či Turkov, ktorý blokoval nacistov pri ich rozširovaní nacizmu a obmedzoval zlo na kontinentálnu Európu. Nacionalizmus, ktorý znamená, že ľudia v národe s osobitým jazykom a kultúrou žiadajúci len to, aby im dali všetci pokoj, je riešením mnohých problémov nášho sveta.

Najproblémovejšie národy sú v skutočnosti ríšou mnohých národov, ktorých národné ambície sú rozdrvené. Irán, Irak, Čína, Pakistan, Indonézia, India a mnohé ďalšie veľké národy sú vo veľkej miere umelé a sú držané dokopy nie priateľskou vládou proti zdravému rozumu vo veľkom štáte, ktorý má mnoho rôznych jazykov, rôznych náboženstiev či siekt náboženstiev, alebo rozdielnych kultúr.

Rozpad týchto ríší do menších a racionálnych národov je kľúčom k mieru a porozumeniu. Sovietsky zväz ako veľká ruská ríša bol nešťastný a utláčaný. Odvtedy ako sa táto ríša rozdelila na množstvo národov, neexistuje prakticky žiadna túžba zo strany bývalých utláčaných národov sa vrátiť k Rusku v nejakej obrovskej konfederácii.

Juhoslávia sa roztrieštila do viacerých národov. Slováci, nútení do nešťastného zväzku s Čechmi, nikdy neľutovali zamatový rozvod, ktorý rozlomil Československo na dva nové národy. Íri sa taktiež nikdy nepokúšali obnoviť zväzok s Veľkou Britániou a Škóti dvíhajú hlas, čo naznačuje, že Spojené kráľovstvo by mohlo prísť aj o Škótsko.

Nacionalizmus znižuje napätie odstránením jednej z hlavných príčin konfliktu vo svete. Akú hlúposť robia nadnárodné organizácie ako Spoločnosť národov, Organizácia Spojených národov či Európska únia keď potláčajú nacionalizmu a odtláčajú občanov ešte ďalej od centier politickej moci. Pokus o vytvorenie takýchto národov tiež odstraňuje jeden z najsilnejších prirodzených systémov na vytváranie pokojnej súťaže v ekonomike, kultúre, vzdelávaní a práve.

Analogicky v Amerike je trhová súťaž štátov, ktorú sa ľavica neustále snaží podkopať prostredníctvom hyper-federalizácie vlády, núti štáty stále viac a viac dodržiavať diktáty Washingtonu, bez ohľadu na to, čo si občania týchto štátov môžu priať. Keďže Európa je vytvorená z veľkého počtu malých a stredných národov, ktoré konajú nezávisle, potom tieto národy postupujú vlastnou cestou v domácej politike. To znamená experimentovanie a tiež vyváženie záujmov vyhovujúcich konkrétnym národom. Ľudia v Grécku, Fínsku, Írsku, Holandsku, Portugalsku, Nórsku, Taliansku, Británii, Nemecku a Francúzsku nechcú presne tie isté veci. Prečo nie je ich právo si vybrať to, čo chcú a ako sa vyrovnať s nevyhnutnými kompromismi, ktoré rozhodnutia prinášajú?

A navyše, aké právo majú cudzinci vstupovať do týchto krajín, kde ich ľudia považujú za narušiteľov a nebezpečenstvo? Invázia do krajín, ktorých voľby poukazujú hnev voči otvoreným hraniciam, je ako invázii zlodejov do domovov iných ľudí. To, že zlodej potrebuje lepšie miesto na živobytie, nie je vôbec relevantný dôvod.

Nemali by sme viac myslieť na dekriminalizáciu nelegálneho vstupu národov podobne ako by sme neuvažovali o dekriminalizácii vlámania. Keď sa legálni prisťahovalci stanú násilnými a ohrozujúcimi, nemali by sme už viac myslieť na to, že títo ľudia majú „právo“ byť súčasťou národa. Podobne ako by sme si nemysleli, že násilnícky novomanžel, ktorý sa nasťahuje do domu, má právo tam zostať a zastrašovať zvyšok domácnosti.

Voľby v Európe začínajú odrážať to, čo si občania národov myslia o vzdialenej nadnárodnej vláde, o odstraňovaní práv národov na vlastnú kultúru a práve ľudí, ktorí žijú vo svojej vlasti, aby zabránili vstupu tých, ktorí sú považovaní za nebezpečenstvo. Toto znovuzrodenie nacionalizmu je nádejou, nie obavou tých, ktorí milujú mier a chcú, aby ich štát nechal na pokoji.

Zdroj: American Thinker