Už sme to spomínali viackrát.
NATO negarantuje bezpodmienečnú obranu. A ani to nikdy negarantovalo.
Článok 5 Washingtonskej deklarácie totiž hovorí:
ČLÁNOK 5 – Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerých z nich v Európe alebo Severnej Amerike sa bude považovať za útok proti všetkým, a preto sa dohodli, že ak dôjde k takémuto ozbrojenému útoku, každá z nich, uplatňujúc právo na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu uznanú článkom 51 Charty OSN, pomôže zmluvnej strane alebo stranám takto napadnutým tým, že bezodkladne podnikne sama a v súčinnosti s ostatnými stranami takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, vrátane použitia ozbrojenej sily, s cieľom obnoviť a zachovať bezpečnosť severoatlantického priestoru. Každý takýto útok a všetky opatrenia vykonané v jeho dôsledku budú bezodkladne oznámené Bezpečnostnej rade. Tieto opatrenia budú ukončené, akonáhle Bezpečnostná rada prijme opatrenia potrebné na obnovenie a zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.
Podstatná je pasáž „takú akciu, akú bude považovať za potrebnú, vrátane použitia ozbrojenej sily“
[sociallocker][/sociallocker]
Ministerka zahraničných veci Madeleine Albright vystúpila pred zahraničným výborom Senátu 7. októbra 1997 v diskusii o „rozšírení, nákladoch a Rusku“. Citujem z dokumentu: „Rozšírenie …. nás nezaväzuje (does not bind us) reagovať na každý násilný incident tým, že by sme išli do vojny.“ Dodala však, že uzatvorením Zakladajúceho aktu s Ruskom sa vytvorilo priaznivé bezpečnostné prostredie v Európe a mechanizmus pre budovanie dôvery medzi NATO a Ruskom.
Kongres jej však príliš neveril, tak si k problematike článku 5 nechal pripraviť rozbor Kongresového výskumného strediska. V ňom sa sumarizuje, že „Článok 5 Severoatlantickej zmluvy nezaisťuje (does not guarantee) použitie sily na pomoc žiadnemu spojencovi, ktorý by bol napadnutý. NATO považujeme za organizáciu kolektívnej obrany, nie kolektívnej bezpečnosti. To je podstata organizácie. Článok 5 prehlasuje, že členovia NATO musia zvážiť (consider) možnosť ísť na pomoc. Pomoc však nie je zabezpečená zmluvou. Pomoc spojencom nie je bezpodmienečná (is not unconditional).“
A nakoniec bodka na záver, stanovisko amerického Kongresového výskumného strediska uvádza, že pred vstupom do konfliktu musí byť jasne definovaný výlučne (!) Americký národný záujem (…for the United States to fulfill a collective defense commitment, U.S. national interests must clearly be affected.).
Vyzbrojení týmito základnými vedomosťami sme sa zapojili do diskusie o vzťahu Ruska a NATO.
Takto to dopadne, keď sa vaša ideológia dostane do rozporu s faktami.
Najhoršie pre týchto ľudí je to, že pre nich je Amerika nekritizovateľná. Takže ak im ponúknete stanovisko amerických autorít, ktoré úplne vyvracia ich mentálny čiernobiely svet dobra a zla, nedokážu to stráviť.
Rovnako aj tento čitateľ reagoval záchvatom kognitívnej disonancie a pre istotu si našu stránku zablokoval
Slobodný výber sa diskusii a kritike nebráni. Naopak, považujeme ju za základ slobody a demokracie. To je niečo, čo budeme vždy obhajovať.
Ale to by musela druha strana chcieť diskutovať. A hlavne – nesmel by to byť niekto z generácie snowflakes (snehových vločiek), ktorá považuje kritiku a nesúhlas za ťažkú osobnú urážku. Aj keď je trocha zarážajúce, že spomínaný čitateľ je absolvent MFF UK, kde by sa dalo predpokladať nejaká miera racionality a akceptácie diskusie na základe objektívnych faktov.
Vidno však, že zrejme aj tu platí to boľševické – keď sú fakty v rozpore s ideológiou, tým horšie pre fakty. A môžu byť kľudne aj z amerického Kongresu…