Téma dlhu je stále akatuálna – úroveň globálneho dlhu k hrubému produktu je o 40% vyššia ako v roku 2008, píše Gillian Tett na Financial Times
Pred desiatimi rokmi boli takmer všetci presvedčení o tom, že globálna ekonomika je v skvelej kondícii. Nízka inflácia, rast, optimizmus firmiem i spotrebiteľov. Aj preto sa hovorilo o „veľkej moderácii.“
Avšak BIS (Bank of international Settlement- Banka pre medzinárodné platby) s tým nesúhlasila. BIS má oficiálne za úlohu „podporovať globálnu monetárnu a finančnú stabilitu pomocou medzinárodnej spolupráce.“ A tá už vtedy hovorila, že úroveň dlhu je nadmerná. Systém bol silne narušený.
Väčšina centrálnych bankárov tieto varovania odmietala, niektorí sa dokonca snažili BIS umlčať. Ale BIS mala pravdu. Bublina dlhu implodovala a bola tu úverová kríza.
Veľká moderácia nebola nič iné ako fatamorgána. Dôvod, prečo to Tett pripomína, je, že všetko smeruje k déja vu.
Tett pripomína, že navštívila nedávno ako Svetovú banku, tak aj MMF, a nálada bolo podobná ako v roku 2006. Desať rokov po úverovej kríze, globálna ekonomika rastie, nezamestnanosť je relatívne nízka a inflácia tak utlmená, že centrálni bankári sa boja navýšiť úrokové sadzby . Ale opäť je tu BIS a brble.
Problém dlhu nikam nezmizol. Naopak, od roku 2008 ďalej vzrástol. Úroveň globálneho dlhu k hrubému produktu sa zvýšila o 40% oproti roku 2008. Takže reakciou bolo navýšiť ešte viac dlhu. Zatiaľ to nevyvolalo novú krízu – zatiaľ.
Ale je to kvôli tomu, že centrálne banky znížili úrokové sadzby tak, že dlžníci môžu dobre splácať. Keby sa úrokové sadzby zvýšili, tak sa to zmení. Borio z BIS sa domnieva, že centrálne banky musia urobiť opatrenia na to, aby svet nebol ešte závislejší na lacnom dlhu. Borio vyzval k tomu, aby sa menej strážila inflácia a viac dlhodobé reálne dopady monetárnej politiky cez jej vplyv na finančnú stabilitu. Povedané inak: BIS chce vyššie úrokové sadzby. A to je pozoruhodné.
Ale čo je déja vu, hovorí Gillian Tett, je, ako sa vníma, alebo skôr nevníma, posolstvo BIS.
Sú tu ľudia aj v centrálnych bankách, ktorí s Boriom súhlasia. Napríklad MMF vydalo správu o finančnej stabilite, kde varuje, že trhové riziká rastú kvôli pokračujúcej monetárnej akomodácii. A súhlasia tiež tí, ktorí sa pozerajú na financie mikro-okom a tí, ktorí mali svoju kariéru v biznise a financiách. Makroekonómovia naopak Boria odmietajú s tým, že vyvoláva strach. Nezaujímajú sa zvyčajne o detaily pradivých financií, peniaze sú pre nich nástroj signalizujúci ponuku a dopyt.
A potom je to ono zameranie na infláciu. BIS sa obáva inflácie cien aktív (ktorá je aktuálne vysoká), ale ortodoxní ekonómovia sa zameriavajú na infláciu spotrebiteľských cien (ktorá je extrémne nízka).
A tiež preto Janet Yellen z amerického FEDu nijako neponáhľa na zvyšovanie úrokových sadzieb. A podobne sú na tom jej kolegovia či oddelenia MMF.
Keď odborníci z oddelenia kapitálových trhov, ktorí podrobne sledujú trhy, vyjadrili obavy, objavilo sa ekonomické oddelenie MMF – a ich World Economic Outlook je trochu optimistickejší.
Ktorá interpretácia je správna?
Máme tu kmeňové rozdelenie: ekonómovia majú jeden pohľad na to, čo sa deje vo svete nízkych sadzieb. Finančníci a ľudia s týmto zázemím majú trochu inú, viac desivú interpretáciu.
Tett hovorí, že ona súhlasí s BIS. Myslia si, že nízke sadzby tak pokrivili finančný systém a že robia teraz viac škody ako úžitku, vytvárajú perverzné dopady. Tett si je vedomá, že iní komentátori FT ako Martin Wolf by s ňou nesúhlasili a myslia si, že úrokové sadzby majú zostať nízke.
Ale jedno je isté: spor nezmizne, kým buď centrálni bankári rázne nezvýšia sadzby, alebo kým neimploduje dlhová bublina. Dúfajme, že je možné, aby sa stalo to prvé bez toho druhého.