Známa, švédsky publikujúca spisovateľka a žurnalistka Katerina Janouch (Kateřina Janouchová), dcéra českého disidenta, jadrového fyzika a neskoršieho zakladateľa Nadácie Charty 77 Františka Janoucha, žije od svojich desiatich rokov v Štokholme, kde sa jej otec usadil po vypovedaní z Československa v roku 1974.
Na svojom blogu zverejnila rozhovor s policajným dôstojníkom v rámci prípravy svojej cesty a dáva čitateľom otázku: „Hádajte, kam idem – do brazílskeho Rio de Janeira, venezuelského Caracasu, sýrskej Rakka a alebo niekam inam?“
[sociallocker][/sociallocker]
Moja otázka: „Články v novinách ma trochu vystrašili. Musím počas svojej cesty dávať na niečo pozor?“
Policajt: „Osobná bezpečnosť je samozrejme extrémne dôležitá. Predtým sme ženám výslovne radili, aby niekedy nenavštevovali niektoré oblasti mesta. Teraz platí táto rada už 24 hodín denne.“
Moja otázka: „To ako aj za bieleho dňa?“
Policajt: „Áno aj za bieleho dňa. Inak vašu bezpečnosť nemôžeme garantovať. Odporúčame vám, brať si taxík od dverí k dverám a iba od autorizovaných taxi firiem. Vyskytuje sa totiž mnoho kriminálnikov, ktorí jazdia ako taxikári na pohľad normálnych taxíkov.“
Moja otázka: „OK. Musím zohľadniť ešte niečo?“
Policajt: „Neopíjajte sa a neberte drogy. V reštaurácii nenechávajte svoj pohárik nikdy bez dozoru. Neberte si nikdy nápoje od cudzích. Kriminálnici zneužívajú totiž pri svojej práci drogy.“
Moja otázka: „Mám sa vyhýbať niektorým oblastiam?“
Policajt: „Mal by som vám povedať, vôbec tam nejazdite. Ale človek by nemal zbytočne strašiť. Mali by ste ale vedieť o no-go-oblastiach (oblasti kam sa nesmie chodiť). Tie sa rozširujú už aj do centra mesta, ktoré bolo predtým bezpečné. Vyhýbajte sa parkom. Tiež nechoďte do nákupných centier. Práve tak sa vyhýbajte verejným toaletám a parkovacím domom.“
Moja otázka: „Ešte niečo?“
Policajt: „Ženy sú v nebezpečenstve nezávisle na svojom veku. A predovšetkým ženy so svetlými vlasmi a modrými očami. Je naozaj jedno, ako ste stará. Odporúčam neukazovať vôbec kožu a zahaliť si vlasy. Zakryte si hlavu a noste dlhé zapnuté oblečenie. Nepozerajte sa nikomu do očí. Dobré je nosiť slnečné okuliare. Jeden jediný pohľad stačí, napríklad vo verejnom dopravnom prostriedku, k naštartovaniu násiliu. A niekto môže byť pri tom zranený. Samozrejme tiež skryte všetky náboženské symboly.“
Moja otázka: „Dobre. Je ale leto a teplo. To nosím normálne šortky a tričko.“
Policajt: „Potom nosíte toto oblečenie na vlastné riziko. Nemôžeme vám to samozrejme zakázať, ale je to na vás – je dôležitejšie sa nepotiť alebo nebyť zbitá alebo znásilnená? Vyhýbajte sa tiež topánkam s vysokými podpätkami. Noste tenisky, v ktorých môžete utekať. Výhoda je, mať dobrú kondíciu a najlepšie vedieť sebaobranu. To môže znamenať rozdiel medzi životom a smrťou.“
Moja otázka: „Samozrejme nechcem, aby ma niekto znásilnil.“
Policajt: „To je dobre. Tiež odporúčame, nenosiť viditeľne šperky. Tieto Náhrdelníkové zločiny, ako tomu hovoríme, sa nám silne rozmnožili. Ostatne – nenoste so sebou drahé veci. Vezmite si len trochu peňazí, ktoré môžete pri lúpežnom prepadnutí postrádať.“
Moja otázka: „To je všetko?“
Policajt: „Nie. Chcem ešte dodať, že počas jazdy musíte mať auto neustále zamknuté. Keď stojíte na červenej a dvere vášho auta nie sú zamknuté, hrozí nebezpečenstvo únosu. A to aj v minulosti“ lepších ‚štvrtiach‘.“
Moja otázka: „To znie naozaj strašidelne. Ja tam ale idem len na krátky čas.“
Policajt: „Dobre. My sa len snažíme, ochrániť civilné obyvateľstvo. A tieto odporúčania sme spísali po konzultácii s našimi nadriadenými.“
Moja otázka: „Ako sa môžem brániť, keď ma niekto napadne?“
Policajt: „Sme najradšej, keď civilisti nepoužívajú žiadne zbrane.“
Moja otázka: „Keď sa mi ale niečo prihodí – príde potom polícia a pomôže mi?“ (Ticho.) „Odpovedzte, prosím, na moju otázku!“
Policajt: „Momentálne sa to neodvažujem sľúbiť. Ale malo by to tak zafungovať. Je ale veľké nebezpečenstvo, že budete trestne stíhaná a odsúdená, keď budete mať pri sebe nelegálny paprikový sprej alebo použijete pri svojej obrane nejakú inú zbraň.“
Moja otázka: „Ja?“
Policajt: „Áno vy.“
To bola naozaj katastrofálna diskusia.
A ja sa pýtam, milí čitatelia, či ste uhádli, kam mám ísť? Nie, nie som na ceste do Ria, ani do Caracasu alebo Rakka.
Ja musím do … Göteborgu! Máme rok 2018 a tá krajina sa volá Švédsko.
Myslite na to – ešte nikdy sme nežili bezpečnejšie.
Zdroj: Katerina Magasin