Ako nám aktivisti potichu zaviedli inklúziu do škôl

Dostali sme do redakcie zaujímavý text. Je od ženy z praxe, ktorá zareagovala na poznámku, že v Česku zistili, aká je inklúzia nebezpečná. A že sa opäť budú vracať k systému špeciálnych škôl.

Na Slovensku síce inklúzia nie je povinne zavedená zákonom, ale praktický výkon zaraďovania detí do školských zariadení ju fakticky zaviedol. Školstvo dnes produkuje doslova idiotov na základe nariadení idiotov s diplomami. Univerzity sú plné nádejných progresívnych reformátorov v zmysle dúhovej multikultúrnej budúcnosti.

Prečítajte si desivý príbeh jednej dnešnej „modernej“, „inkluzívnej“ školy

[sociallocker][/sociallocker]

Vážená redakcia.

Nedá mi nenapísať k inklúzii. Nielen v Česku, aj u nás táto inklúzia je zavádzaná legislatívou, resp. usmerneniami MŠVVaŠ SR. Od minulého školského roka školy musia prijímať mentálne retardovaných (MR) žiakov do bežnej základnej školy.

Metodický postup je už roky takýto: každé dieťa by podľa zákona malo ísť v apríli na zápis do základnej školy v mieste bydliska, bez ohľadu na to, či je zdravé, hluché, ťažko mentálne postihnuté a pod. Riaditeľ ho zapíše do 1. roč. ZŠ a potom rodičia dodajú výsledky psychologického, špec-pedagogického a prípadne ďalšieho vyšetrenia a na základe toho riaditeľ prijme alebo neprijme žiaka. Rozhodujúci je tu postoj zákonného zástupcu – ak si vezme do hlavy, že jeho dieťa bude navštevovať ZŠ, riaditeľ ho musí prijať, ak ho má v obvode.

Niektorí rodičia postihnutých detí hľadia na prospech dieťaťa a umiestnia ho do príslušnej špeciálnej školy.

Niektorí ale uprednostnia svoje PR a dieťa ide do ZŠ.

Navyše, pedagogicko-psychologické poradne sú inštruované, aby rómskym deťom dávali testy IQ, ktoré nadhodnocujú, resp. ich prispôsobovali ich potrebám, lebo podľa školiteľky z Kat Univ  Ružomberok „majú Rómovia iné schopnosti, než nerómovia a preto v bežných testoch IQ nebudú nikdy takí úspešní a preto im treba prispôsobiť testy“ – koniec citátu.

A tak máme v triedach s 25 žiakmi 2-3 dyslektikov, 2-3 mentálne retardovaných (novšie – rozumovo postihnutých) žiakov, 2-3 rómov, k tomu už pomaly na každej škole je aspoň jeden autista, my máme v škole aj jedno sluchovo postihnuté a jedno ťažko zrakovo postihnuté dieťa, atď. A to sme malá škola s menej ako 300 žiakmi.

Podotýkam, že rómske deti s rôznymi postihnutiami sú poradňami často klasifikované ako žiaci zo SZP (sociálne znevýhodnené prostredie). To znamená, že aj keď je žiak mentálne retardovaný, alebo je dyslektik, dysgrafik…, často sa stane, že poradňa ho zaradí ako SZP – len ona má na to kompetenciu podľa zákona –  čo znamená, že takýto žiak dostane obedy zdarma, družinu zdarma a ďalšie benefity,  a –  nemôže byť integrovaný, a toto je podstata:  vypadáva zo štatistiky postihnutých žiakov a teda vypadáva zo štatistiky miery výskytu postihnutia v rómskej populácii. A tak, aj keď je napr. MR, sedí v ZŠ.

Rodičia chcú pre svoje deti to najlepšie, ale sú klamaní a presviedčaní, že toto je ten správny prístup. Učitelia a riaditelia špeciálnych škôl tento boj vzdali, pretože ich nikto roky nevypočul. Riaditelia základných škôl protestujú len váhavo, lebo celý systém financovania základných škôl je nastavený tak, že ak nemáte v škole žiakov so špeciálnymi potrebami, máte problém s modernizáciou školy a nákupom pomôcok.

Som školský špeciálny pedagóg a stretávam žiakov na druhom stupni, ktorí nie sú schopní sčítať do 20 s prechodom cez 10, ani na prstoch, a učiteľ mi ich pošle, aby som ich naučila  priamu a nepriamu úmeru, delenie dvojciferným číslom, operácie so zlomkami, a pod. Sú žiaci na druhom stupni ZŠ, ktorí nedokážu odpísať z tabule tri slová bez chyby a niekedy ani svoje meno bez chyby, ale mám s ním preberať cudzí jazyk, lebo rodičia si neželajú oslobodenie od cudzieho jazyka, lebo by mal obmedzený výber strednej školy. V tejto chvíli prestanete argumentovať a vzdáte to.

Nehovoriac o tom, že zakladatelia špeciálnej pedagogiky sa obracajú v hrobe, lebo celý systém je zničený, rovnako ako odborné štúdium na VŠ, pričom voľakedy to bola špičková škola. Logopédia sa dá napríklad študovať len ako rozširujúce dvojročné štúdium (dávno 4 roky denného), bez jedinej hodiny priamej praxe alebo náčuvov, len čistá teória. My sme mali 4 roky logopédie, rok praxe v škole pre rečovo chybné deti, pol roka na afaziológii a pol roka na foniatrii. Dnes 2 roky teórie. Na zaplakanie. Pedagogiku sluchovo a zrakovo postihnutých už roky neotvorili.

V rámci politickej korektnosti napr. vypadol predmet patopsychológia postihnutého dieťaťa, alebo sa objaví len ako krátka informácia. Tento odbor skúma patologické javy v detskej psychike, ktoré vznikajú následkom nejakého postihnutia, telesného, sluchového… a hľadá spôsoby výchovy týchto detí, aby sa následky postihnutia čo najviac zmiernili, alebo eliminovali. Dnes sa tvárime, že také niečo neexistuje a presviedčame deti aj rodičov, že všetko je OK. Ale ono to nezaberá. A tak nám rastú postihnutí s ranami na duši a narušenou psychikou.

Viem, že toto nie je hlavná politická téma, ale podľa mňa výrazne prispieva k znižovaniu pozitívnych šancí krajiny do budúcnosti a ubližuje všetkým deťom, doslova všetkým.

S pozdravom … (meno poslucháčky je redakcii známe)


Čo dodať?

Pred pár rokmi sme sa smiali z ironického filmu o „modernom vzdelávaní„. Už sa nesmejeme…


Publikovaný

v

,

od