Julian Assange bol očistený, pretože švédske stíhanie vedené proti nemu bolo podvodom. Prokurátorka, Marianne Ny, bránila spravodlivosť a teraz ju spravodlivosť dobehne. Jej posadnutosť Assangeom nielen vadila jej kolegom a súdnictvu, ale odhalila spoluvinu Švédska podieľajúceho sa na vojnových zločinoch Spojených štátov a na procese „vydávania“.
Ak by Assange nevyhľadal útočisko na ekvádorskom veľvyslanectve v Londýne, čakal by ho osud podobný osudu mučeníka Chelsea Manninga.

Tieto vyhliadky boli zastreté pochmúrnou fraškou zohranou vo Švédsku.

„Je to na smiech,“ povedal James Catlin, jeden z Assangeových austrálskych právnikov. „Ako by si to vymýšľali na pochode.“

Mohlo to tak vyzerať, ale vždy to malo vážny účel. V r. 2008 tajný dokument Pentagonu pripravený „sekciou kybernetickej kontrarozviedky“ predpovedal podrobný plán na zdiskreditovanie WikiLeaks a očiernenie Assangea osobne.

„Účelom“ bolo zničiť „dôveryhodnosť“, ktorá bola „stredobodom“ WikiLeaks. Toho by sa dosiahlo hrozbami „odhalením a trestným stíhaním“. Cieľom bolo umlčanie a kriminalizácia tohto nepredvídateľného zdroja pravdivých informácií.

Možno to bolo pochopiteľné. WikiLeaks odhalila spôsob, akým Amerika dominuje vo väčšine ľudských aktivítách, vrátane jej obrovských zločinov, obzvlášť v Afganistane a Iraku: hromadné, často vražedné, zabíjanie civilistov a pohŕdanie suverenitou a medzinárodným právom.

Tieto odhalenia sú chránené prvým dodatkom americkej ústavy. Aj prezidentský kandidát z r. 2008, Barack Obama, profesor ústavného práva, velebil alarmistov ako „súčasť zdravej demokracie, ktorých je nutné chrániť pred represiami“.

V r. 2012 sa Obama počas svojej kampane na internetovej stránke chvastal, že počas svojho prvého funkčného obdobia stíhal viac alarmistov, než všetci ostatní americkí prezidenti dohromady. Skôr než bol súdený Chelsea Manning, Obama verejne vyhlásil, že je vinný.

Len pár serióznych pozorovateľov pochybuje, že keby sa USA zmocnili Assangea, nečakal by ho podobný osud. Podľa dokumentov uverejnených Edwardom Snowdenom je na „zozname lovnej zveri“. Hrozby jeho únosom a zavraždením sa stali v USA takmer denným chlebom, po absurdnom táraní  vice-prezidenta Joe Bidena, že zakladateľ WikiLeaks je „kybernetický terorista“.

Hillary Clintonová, ničiteľka Líbye a, ako vlani odhalila Wikileaks, tajná podporovateľka, majúca z toho prospech, síl stojacich za ISIS, navrhla vlastné vhodné riešenie: „Nemôžeme jednoducho toho chlapíka zlikvidovať bezpilotným lietadlom?“.

Podľa austrálskych diplomatických telegramov je snaha Washingtonu dostať Assangea „svojou povahou a rozsahom bezprecedentná“. V Alexandrii vo Virgínii sa tajná veľká porota takmer sedem rokov pokúšala vymyslieť zločin, za ktorý by bolo možné Assangea stíhať. Nie je to nič ľahkého.

Prvý dodatok chráni vydavateľa, novinárov a alarmistov, či už ide o redaktora New York Times či editora WikiLeaks. Samotný pojem slobody slova je opísaný ako „základný charakteristický rys“ Ameriky, či ako tomu hovoril Thomas Jefferson, „naša mena“.

Čeliac týmto ťažkostiam vymyslelo americké ministerstvo spravodlivosti obvinenie zo „špionáže“, „konšpirácie s cieľom dopustiť sa špionáže“, „sprenevery“ (krádeže štátneho majetku), „počítačového podvodu a zneužitia“ (nabúranie sa do počítača) a všeobecné „konšpirácie“. Toľko obľúbený zákon o špionáži, ktorý mal zastrašiť pacifistov a popieračov z dôvodu svedomia počas prvej svetovej vojny, mal ustanovenia o doživotnom uväznení a treste smrti.

Schopnosť Assangea obhajovať sa v takomto kavkovskom svete bola silne obmedzená tým, že USA vyhlásili jeho prípad za štátne tajomstvo. V r. 2015 federálny súd vo Washingtone zablokoval uverejnenie všetkých informácií o „národno-bezpečnostnom“ vyšetrovaní WikiLeaks, pretože bolo „aktívne a prebiehalo“ a ohrozilo by to „očakávané stíhanie“ Assangea. Sudkyňa, Barbara J. Rothsteinnová, povedala, že je potrebné prejaviť „patričnú úctu výkonnej zložke štátu vo veciach národnej bezpečnosti“. To je monstproces.

Pre Assangea bol jeho súd súdom médií. 20. augusta 2010, kedy švédska polícia začala „vyšetrovanie zo znásilnenia“, to bolo nezákonne koordinované, so Štokholmskými bulvárnymi plátkami. Úvodné stránky uvádzali, že Assange bol obvinený „zo znásilnenia dvoch žien“. Slovo „znásilnenie“ môže mať veľmi odlišný právny význam vo Švédsku a v Británii; smrtiaco podvodná realita sa stala správami, ktoré kolovali celým svetom.

O menej ako 24 hodín neskôr vrchná štokholmská štátna zástupkyňa, Eva Finn, prevzala vyšetrovanie. Nemárnila časom a zrušila zatykač a povedala: „Neverím, že existuje nejaký dôvod na podozrenie, že spáchal znásilnenie“. O štyri dni neskôr odložila vyšetrovanie zo znásilnenia úplne a povedala: „Neexistuje žiadne podozrenie zo spáchania akéhokoľvek zločinu.“

Na scénu prichádza Claes Borgström, vysoko sporná postava Sociálno-demokratickej strany, ktorý bol vtedy kandidátom v parlamentných voľbách. Počas niekoľkých dní potom, čo vrchná štátna zástupkyňa prípad odložila, Borgström, právnik, oznámil médiám, že zastupuje ony dve ženy a že sa usiluje o presun trestného stíhania do Gothenbergu inému prokurátorovi. Touto prokurátorkou bola Marianne Ny, ktorú Borgström poznal dobre, osobne aj politicky.

30. augusta Assange navštívil policajnú stanicu v Štokholme dobrovoľne a odpovedal na kladené otázky. Rozumel, že tým vec skončí. O dva dni neskôr Ny oznámila, že prípad znovu otvára.

Na tlačovej konferencii bol Borgström švédskym reportérom požiadaný, prečo prípad pokračuje, keď už bol odložený. Reportér citoval jednu zo žien, ktorá povedala, že nebola znásilnená. Odpovedal: „Ach, ale ona nie je právnička.“

V deň, keď Marianne Ny reaktivovala prípad, šéf švédskej vojenskej rozviedky – ktorá má skratku MUST – verejne odsúdil WikiLeaks v článku s titulkom „WikiLeaks hrozbou pre našich vojakov (pod americkým velením v Afganistane)“.

Ako švédsky premiér, tak minister zahraničia napadli Assangea, ktorý nebol obvinený zo žiadneho zločinu. Assange bol varovaný, že švédskej tajnej službe, SAPO, bolo povedané americkým partnerom, že americko-švédske dohody o výmene výzvedných informáciách budú „odstrihnuté“, pokiaľ mu bude Švédsko poskytovať prístrešie.

Päť týždňov Assange čakal vo Švédsku na obnovenie „vyšetrovania zo znásilnenia“, aby vedel, kam sa bude uberať. Guardian vtedy skoro uverejnil iracké „vojnové zápisy“, založené na odhaleniach WikiLeaks, na čo mal Assange dohliadnuť v Londýne.

Nakoniec mu bolo umožnené odísť. Akonáhle odišiel, Ny vydala európsky zatykač a „červený poplach“ Interpolu, ktorý je normálne používaný u teroristov a nebezpečných zločincov.

Assange navštívil policajnú stanicu v Londýne, bol riadne zatknutý a strávil desať dní vo väznici Wandsworth, na samotke. Po prepustení na kauciu 340,000 libier mu bolo dané elektronické monitorovacie zariadenie, nariadené hlásiť sa denne a bol daný prakticky do domáceho väzenia, zatiaľ čo jeho prípad začal svoju dlhú cestu na najvyšší súd.

Stále nebol obvinený zo žiadneho trestného činu. Jeho právnici opakovali jeho ponuku nechať sa vypočuť v Londýne, prostredníctvom videa alebo osobne, a poukazovali na to, že Marianne Ny mu dala súhlas opustiť Švédsko. Navrhli zvláštne zariadenia v Scotland Yarde, bežne používané švédskymi a ostatnými európskymi úradmi práve na tieto účely. Tá odmietla.

Po takmer sedmych rokoch, zatiaľ čo Švédsko vypočúvalo 44 ľudí v Británii v spojitosti s policajným vyšetrovaním, Ny odmietala Assangea vypočuť a ​​tým pokročiť vo svojom prípade.

Bývalý švédsky prokurátor, Rolf Hillegren, vo švédskej tlači obvinil Ny z toho, že stratila všetku svoju nestrannosť. Opísal jej osobnú angažovanosť ako „abnormálnu“ a požadoval, aby bola vymenená.

Assange požiadal švédske úrady o záruku, že nebude „vydaný“ do USA, ak bude vydaný do Švédska. To bolo odmietnuté. V decembri 2010 Independent odhalil, že jeho následné vydanie do USA preberali obe vlády.

V rozpore so svojou povesťou bašty liberálneho osvietenstva sa Švédsko pritislo tak tesne k Washingtonu, že umožnilo tajné „vydávania“ CIA – vrátane ilegálnych deportácií utečencov. Vydanie a následné mučenie dvoch egyptských utečencov v r. 2001 bolo odsúdené Výborom OSN proti mučeniu, Amnesty International a Human Rights Watch; spoluvina a obojakosť švédskeho štátu sú zdokumentované v úspešnom súdnom spore a v telegramoch uverejnených WikiLeaks.

„Dokumenty uverejnené WikiLeaks od chvíle, keď sa Assange presunul do Londýna,“ napísal Al Burke, vydavateľ internetových Nordic News Network, početné zauzlenia a nebezpečenstvá, ktorým Assange čelil, „jasne naznačujú, že Švédsko sa konzistentne podvoľovalo tlaku zo Spojených štátov v záležitostiach týkajúcich sa ľudských práv. Existujú všetky dôvody na obavy, že ak by bol Assange odovzdaný švédskym úradom, mohol by byť odovzdaný Spojeným štátom bez toho, aby sa vzali do úvahy jeho zákonné práva. “

Vojna proti Assangeovi sa teraz zintenzívnila. Marianne Ny odmietla jeho švédskym právnikom, a švédskym súdom, prístup k stovkám SMS správ, ktoré polícia vytiahla z telefónu jednej z oných dvoch žien zapletených do obvinenia zo „znásilnenia“.

Ny povedala, že zo zákona nie je povinná odhaľovať kľúčové dôkazy do doby, než bude vznesené formálne obvinenie a než ho vypočuje. Ale prečo by ho potom vypočula? Hlava 22.

Keď minulý týždeň oznámila, že od Assangeovho prípadu upúšťa, nijako sa nezmienila o dôkazoch, ktoré by ju zničili. Jedna z SMS správ jasne preukazuje, že jedna zo žien nechcela vzniesť proti Assangeovi absolútne žiadne obvinenia, „ale polícia bola celá žhavá ho dostať“. Bola „šokovaná“, keď ho zatkli, pretože len „chcela, aby šiel na test (AIDS)“. „Ja som ho nechcela obviniť z ničoho“ a „bola to polícia, kto si obvinenia vymyslel“. Vo svedeckom vyhlásení uviedla, že bola „dirigovaná policou a ďalšími okolo nej“.

Žiadna zo žien netvrdila, že bola znásilnená. Skutočne, obe popreli, že boli znásilnené, a jedna z nich potom napísala na Twitter: „Nebola som znásilnená.“ Ženy boli manipulované políciou – nech už ich právnici teraz hovoria čokoľvek. Iste, aj ony sú obeťami tejto zlovestnej ságy.

Katrin Axelsson a Lisa Longstaff z Women Against Rape (Ženy proti znásilňovaniu) napísali:

„Obvinenia proti Assangeovi sú dymovou clonou, za ktorou sa mnohé vlády pokúšajú zaraziť WikiLeaks za to, že odvážne odhalila verejnosti ich tajné plánovanie vojen a okupácii, s ich sprievodnými znásilňovaním, vraždami a ničením … Úrady sa tak málo starajú o násilie páchanom na ženách, že manipulujú s obvinením zo znásilnenia, podľa ľubovôle. Assange dal jasne najavo, že je prístupný výsluchom švédskymi úradmi, v Británii či cez Skype. Prečo odmietajú tento základný krok vo svojom vyšetrovaní? Čoho sa boja? “

Assangeova voľba bola drsná: vydanie do krajiny, ktorá odmietla povedať, či ho pošle do USA, alebo nie, alebo sa snažiť o to, čo považoval za svoju poslednú príležitosť získať útočisko a bezpečie.

Podporovaná väčšinou latinskej Ameriky mu vláda malého Ekvádora poskytla utečenecký štatút, na základe zdokumentovaných dôkazov, že čelí vyhliadke krutého a nezvyčajného trestu v USA; že táto hrozba porušuje jeho základné ľudské práva; a že jeho vlastná vláda v Austrálii ho opustila a stala sa spolupáchateľom Washingtonu.

Labouristická vláda vtedajšej premiérky Julie Gillardovej sa dokonca vyhrážala, že mu odoberie jeho austrálsky pas – kým jej nebolo oznámené, že by to bolo nezákonné.

Uznávaná právnička v oblasti ľudských práv, Gareth Peirce, ktorá zastupuje Assangea v Londýne, napísala vtedajšiemu austrálskemu ministrovi zahraničia Kevin Rudd:

„Vzhľadom na rozsah verejnej diskusie, často na základe úplne podvodných predpokladov … je veľmi ťažké pokúsiť sa zachovať pre neho prezumpciu neviny. Nad pánom Assangeom teraz visí nie jeden, ale dva Damoklove meče, potenciálne vydanie do dvoch rozdielnych jurisdikcií a dva rôzne údajné zločiny, z ktorých žiadny nie je zločinom v jeho krajine, a jeho osobná bezpečnosť je ohrozená za situácie, ktorá je silne politicky nabitá. “

Až keď kontaktovala austrálskeho vysokého komisára v Londýne, dostala Peirce odpoveď, ktorá nedala odpoveď na žiadnu z citlivých vecí, ktoré predložila. Na stretnutí, na ktorom som s ňou bol, austrálsky generálny konzul, Ken Pascoe, prišiel s udivujúcim tvrdením, že vedel o podrobnostiach prípadu „len to, čo si prečítal v novinách“.

V r. 2011 v Sydney som strávil niekoľko hodín s konzervatívnym poslancom austrálskeho parlamentu Malcolmom Turnbullom. Preberali sme hrozby, ktorým čelí Assange, a ich širšie dôsledky na slobodu prejavu a spravodlivosť, a prečo bola Austrália povinná stáť pri ňom. Turnbull mal vtedy povesť obhajcu slobody prejavu. Teraz je austrálskym premiérom.

Dal som mu list Gareth Peirce o ohrození Assangeových právach a živote. Povedal, že situácia je zjavne strašná a sľúbil, že to preberie s Gillardovou vládou. Potom nasledovalo len jeho mlčanie.

Po takmer sedmych rokoch bolo toto rozsiahle zneužívanie spravodlivosti utopené v hanlivej kampani proti zakladateľovi WikiLeaks. Existuje niekoľko precedensov. Tieto hlboko osobné, malicherné, zlé a neľudské útoky boli mierenie na človeka neobvineného z absolútne žiadneho zločinu, napriek tomu bol však vystavený zaobchádzaniu, ktoré nebolo uplatňované dokonca ani u obvineného, ktorý musí čeliť vydaniu na základe toho, že zavraždil svoju ženu. Toto americké vyhrážanie Assangeovi bolo hrozbou všetkým novinárom, princípu slobody prejavu, a bolo plné špinavostí a ambícií. Nazval by som to anti-novinárizmus.

Boli vydané knihy, uzatvorené zmluvy na filmy a začali mediálne kariéry na chrbte WikiLeaks, a začalo sa predpokladať, že útočenie na Assangea je správnou vecou a že je príliš chudobný, aby mohol podávať žaloby. Ľudia zarábali peniaze, často veľké, zatiaľ čo WikiLeaks bojovala o prežitie.

Predošlý editor Guardian, Alan Rusbridger, označil odhalenie WikiLeaks, ktorá noviny uverejnili, „jedným z najväčších kasových trhákov posledných 30 rokov“. Napriek tomu nebol urobený žiadny pokus ochrániť živiteľa a zdroj Guardian. Namiesto toho sa „kasový trhák“ stal súčasťou marketingového plánu, aby sa zvýšila cena novín.

Bez toho, aby Assangeovi alebo WikiLeaks išiel jediný niklák, medializovaná kniha Guardian viedla k lukratívnemu hollywoodskemu filmu. Autori knihy, Luke Harding a David Leigh, bezdôvodne popísali Assangea ako „vädného“ a „nečitateľného človeka“. Rovnako odhalili tajné heslo, ktoré dal novinám ako dôverné, ktoré malo chrániť digitálny súbor obsahujúci telegramy amerického veľvyslanectva. Teraz, keď bol Assange uväznený na ekvádorskom veľvyslanectve, Harding, stojaci medzi policajtmi pred budovou, škodoradostne na svojom blogu napísal, že „Scotland Yard sa môže smiať ako posledný“.

Študenti žurnalistiky by si mali toto obdobie riadne preštudovať, aby pochopili všadeprítomný zdroj „podvodných správ“ – pochádzajúci z médií si stanovenej podvodnej úctyhodnosti, a ako prejav predĺženia autority a moci, ktorým slúži a chráni .

Prezumpcia neviny nebola braná do úvahy v pamätnom vypočúvaní vedenom Kirsty Wark v priamom prenose v r. 2010.

„Prečo sa jednoducho tým ženám neospravedlníte,“ požadovala od Assangea, kedy nasledovalo: „Máme vaše čestné slovo, že neutečiete?“

V programe BBC Today John Humphrys vykrikovala:

„Ste sexuálny predátor?“

Assange odpovedal, že táto domnienka je absurdná, načo Humphrys chcel vedieť, s koľkými ženami spal.

„Poklesli na túto úroveň dokonca aj Fox News?“, Pozastavoval sa americký historik William Blum. „Kiež by bol Assange vychovaný v uliciach Brooklynu, ako ja. Potom by vedel presne, ako na takúto otázku odpovedať: „Myslíte vrátane vašej matky?“

Minulý týždeň vo World News BBC, v deň, keď Švédsko oznámilo, že prípad odkladá, so mnou robila rozhovor Greta Guru-Murthy, ktorá toho evidentne o Assangeovom prípadu vedela málo. Trvala na jeho „obvinení“. Obvinila ho, že dostal Trumpa do Bieleho domu; a obrátila moju pozornosť na „fakt“, že „vodcovia po celom svete“ ho odsúdili. Medzi týchto „vodcov“ zahrnula aj Trumpovho riaditeľa CIA. Spýtal som sa jej: „Ste vôbec novinárka?“

Nespravodlivosť, s ktorou sa Assange stretol, je jedným z dôvodov, prečo parlament v r. 2014 pozmenil zákon o vydávaní.

„Jeho prípad bol vyhratý, so všetkým,“ povedala mi Gareth Peirce, „tieto zmeny v zákone znamenajú, že Británia teraz uznáva ako správne všetko, čo bolo v tomto prípade tvrdené. Avšak on z toho prospech nemá. “

Inými slovami, vyhral by prípad pred britskými súdmi a nebol by nútený hľadať útočisko.

Rozhodnutie Ekvádoru v r. 2012 Assangea chrániť bolo veľmi statočné. Hoci poskytnutie azylu je humanitárnym aktom, a môcť tak urobiť teší podľa medzinárodného práva všetky štáty, ako Švédsko, tak Británia legitimitu rozhodnutia Ekvádoru uznať odmietli.

Ekvádorské veľvyslanectvo v Londýne bolo dané pod policajný dozor a vláda urážaná. Keď sa ministerstvo zahraničia Williama Hague vyhrážalo, že poruší Viedenskú konvenciu o diplomatických vzťahoch a varovalo, že zruší diplomatickú nedotknuteľnosť veľvyslanectiev a pošle tam políciu zatknúť Assangea, pobúrenie po celom svete donútilo vládu od toho upustiť.

Počas jednej noci sa polícia objavila v oknách veľvyslanectva, v rámci evidentného pokuse zastrašiť Assangea a jeho ochrancu.

Od tej chvíle bol Assange odsúdený na pobyt v malej miestnosti bez slnečného svetla. Čas od času ochorel a odmietol bezpečný prechod do diagnostických zariadení nemocnice. Avšak jeho nezlomnosť a čierny humor zostávajú za týchto okolností pozoruhodnými. Keď bol požiadaný, ako sa vysporiadal s domácim väzením, odpovedal: „Určite to prekonáva väznicu s najvyššou ostrahou.“

Neskončilo to, ale rieši sa to. Pracovná skupina OSN pre svojvoľné väznenie – tribunál, ktorý posudzuje a rozhoduje, či vlády dodržiavajú svoje záväzky v oblasti ľudských práv – vlani rozhodol, že Assange bol uväznený nezákonne Britániou a Švédskom. To je medzinárodné právo vo svojej vrcholovej podobe.

Ako Británia, tak Švédsko sa zúčastnili 16 mesiacov trvajúceho vyšetrovania a predkladali dôkazy a bránili svoj postoj pred tribunálom. V predošlých prípadoch, v ktorých Pracovná skupina rozhodla – Aung Sang SYY Kyi v Barme, uväznenie opozičného vodcu Anwara Ibrahima v Malajzii, uväznenie novinára Washington Post Jasona Rezaiana v Iráne – ako Británia, tak Švédsko poskytli tribunálu plnú podporu. Rozdielom teraz je, že stíhanie Assangea prebieha v srdci Londýna.

Metropolitná polícia hovorí, že má stále v úmysle zatknúť Assangea za porušenie kaucie, ak opustí veľvyslanectvo. Čo potom? Pár mesiacov vo väzení, zatiaľ čo USA zašlú britským súdom žiadosť o vydanie?

Ak to britská vláda umožní, bude to v očiach sveta komplexnou a historickou hanbou a dodatočným vojnovým zločinom, spáchaným nekontrolovateľnou mocou proti spravodlivosti a slobode, a proti nám všetkým.

(Článok pôvodne vyšiel na portáli John Pilgera)