[česká] Vláda podala návrh na zriadenie inštitútu manželstva pre homosexuálne páry, tento návrh má svojich priaznivcov i odporcov. Hlavným argumentom je modernistický mýtus, že menšina má rovnaké práva ako väčšina. Čo je to však menšina?

Najprv je potrebné stanoviť, čo je menšina. Definuje antropologický znak menšinu? Podľa môjho názoru nie. Ak by sme postupovali podľa relativistickej ideológie do dôsledkov, museli by byť menšinou svetlovlasé ženy, pretože je ich menej ako tmavovlasých. Potom by ich štát musel vziať pod ochranu a trestať mužov, ktorí dávajú prednosť tmavovláskam, pretože by to bola diskriminácia, dokonca rasizmus alebo aspoň xenofóbia. Možno už niektorý ideologicky posadnutý aktivista niečo také pripravuje.

Antropologický znak teda menšinu nedefinuje, menšiny sú definované kultúrne a svojou identitou. Keď som Čech a cítim identitu k českému národu, je jedno aké mám vlasy a akú sexuálnu orientáciu, dokonca sú ľahostajné rasové znaky. Ako sa začnú vytvárať skupiny, začnú sa hádať. To je podvodný projekt, ako nás rozdeliť a panovať nad nami.

Na druhej strane, ak máme niečo dosiahnuť, musíme byť jednotní. Jednota musí obsahovať v sebe toleranciu k odlišnostiam, ale iba toleranciu a nie rovnosť, pretože snaha o rovnosť skupín je čertovo kopýtko hádok a nezhôd. Všetci vedia, že rovnosť neexistuje, to čo je prirodzene nerovné, sa narovnať nedá. Snaha o rovnosť je kontraproduktívna a vždy prináša len pocity diskriminácie a večné nezhody. Názorová dezintegrácia vzniká zo zlého myslenia, neznalosti hodnôt, pochabých požiadaviek na práva, ktoré prirodzene neexistujú, alebo je to snaha o výsady.

Každý národ má svoju kultúru a do nej zapadá určitý spôsob správania, ktorý ju sprevádza. Každé spoločenstvo si vytvorilo svoj tradičný poriadok, ktorý sa osvedčil historicky a previedol společenstvo všetkými nepriaznivými okolnosťami dejín. Zasahovať do tohto poriadku znamená neistotu ohľadom toho, či zásahy sú naozaj priaznivejšie ako pôvodný poriadok. Čisto ideologické zásahy sa väčšinou nevyplatili, žiadny filozof nevymyslel nič tak dobrého ako je tradičný poriadok, nič tak vyskúšaného a funkčného. Poznáme prípad komunistickej ideológie. Vieme, že sme sa nakoniec museli vrátiť aspoň čiastočne k starým pravidlám poriadku.

Ďalšie a ďalšie nezmysly prichádzajú. Nebezpečnou myšlienkou je relativizmus, ktorý znamená zrovnávanie všetkého do jednej roviny, všetko je si rovné, hodnotné sa znehodnocuje, nehodnotné sa vyzdvihuje. Poviem rovno: hodnotný útvar, ako je rodina, ktorá plodí deti a vychováva ich, sa znehodnocuje a nehodnotný útvar, ako je neplodná homosexuálna dvojica, sa vyzdvihuje. To všetko preto, aby bolo všetko rovné, aby všetci mali rovnaké práva.

Ľudia si rovní sú, ale len ako jednotlivci, sú si rovní pred princípmi, teda pred zákonmi a majú štartovaciu rovnosť, teda rovnosť príležitostí. Tak je rovný homosexuál heterosexuálovi a nikto diskriminovaný nie je. Rovnosť kolektívov neexistuje. Všetky ľudské práva sa vzťahujú k jednotlivcovi. Rovnosť sexu je nezmysel. Mýtus o rovnosti sexu a rovnosti nejakých skupín nie je podložený ničím než ľudskými skupinovými záujmami a želaniami. Je to boj o výsady tých, ktorí chcú dosiahnuť niečo na úkor ostatných. Chcú teda dosiahnuť to, čo sami nie sú schopní vytvoriť a v rámci relativistickej rovnosti im to majú druhí poskytnúť. Homosexuáli nie sú schopní vytvoriť deti, chceli by si ich teda adoptovať. Ich manželstvo nemá žiadny význam než len ten, aby boli neodôvodnene rovní ostatným a tým prezentovali svoj spôsob sexu a života ako rovný, aj keď rovný nie je, nevytvára hodnoty, ktoré vytvára väčšinová spoločnosť. To je asi tak, ako keď by som nemohol dosiahnuť vďaka svojim vlastnostiam úspech v podnikaní ako ostatní, ale chcel by som mať rovnaký výsledok. Rovnosť vo výsledku byť nemôže, o tú sa snažil komunistický režim. Vieme, ako to dopadlo.

Pritom celá vec je veľmi jednoduchá: Lesbičky mať deti môžu (prípadne aj umelým oplodnením), stať sa osamelou matkou a homosexuálni muži predsa môžu pomáhať v rodinách svojim príbuzným vychovávať ich deti, byť dobrými strýčkami (ako to v minulosti vždy bývalo). Deti z detských domovov, ktoré sú určené na adopciu, majú dostať prednostne heterosexuálne páry, na druhom mieste samostatné ženy. Predstava, že by dvaja muži vychovávali dieťa, je takmer neskutočná, neviem si to predstaviť. Také dieťa nemôže dostať správnu výchovu. Je to nielen samo o sebe hlúposť, ale nie je na to žiadne právo, ani prirodzené, ani to, čo sa ako ľudské právo uznáva. Naopak musíme chrániť deti a ich práva pred konštruktivistickým výmyslami šialených ideológov.

Spoločnosť by mala byť integračná, menšiny by mali splynúť s väčšinou do tej miery, do ktorej je to možné, tolerancia odchýliek by mala byť taká, aby odchýlky spoločnosť nedezintegrovali. Antropologické odchýlky by mali do kultúry zapadať, nie sa z nej vynímať a prejavovať sa samostatne a spoločnosť kultúrne rozkladať. Odchýliek by sme si nemali všímať, nemali by mať nejaké výsady, nejako sa zvýrazňovať. Len tak budeme spoločnosťou rovných ľudí s rovnakými právami. Právo totiž nepadá z neba, právo si musíme zaslúžiť prácou, hlavne tým, že plníme prirodzené povinnosti k ľudskému rodu, čo je prednostne rodenia a výchova detí. Túto schopnosť zrejme všetci nemajú, takže nemôžu mať ani právo.

Ešte trochu odbočím k problému propagácie homosexuality. Ak sú ľudia, ktorí majú schopnosť sa orientovať heterosexuálne aj homosexuálne a o ich konečnej orientácii rozhoduje výchova a prostredie, potom je v záujme spoločnosti, aby sa takí jedinci orientovali heterosexuálne a vznikali normálne vzťahy a rodiny a to aj za cenu toho, že trebárs neskôr sa heterosexuálny vzťah rozpadne. Dôležité je, že vznikli deti, ktoré spoločnosť potrebuje a ich výchova prebehla aspoň prevažne v normálnom rodinnom prostredí.

Z uvedeného vyplýva, že vplyv homosexuálnej kultúry by sa mal obmedzovať tak, aby mladých ľudí nezískavali k tomuto spôsobu sexu. Spoločnosť musí brániť seba a svoju budúcnosť.

Nemyslím si, že sexuálna orientácia je u jednotlivca determinovaná. Vieme, že práve úpadkové spoločnosti (starý Rím) boli úpadkové predovšetkým preto, že svoju pôvodnú kultúru strácali práve na úkor dekadentných prvkov, ktoré spoločnosť postupne rozložili a zničili. Vieme, že homosexuálna prax bola bežná práve v úpadkovom prostredí. Toľko homosexuálov, ako sa opisuje v rímskej spoločnosti, predsa nemohlo byť prirodzene determinovaných, museli byť pre tento spôsob sexu získaní okolím!

Zdroj: Blog Vlastimila Podrackého