Podľa Labouristov by sa mala Veľká Británia vydať inou cestou. Strana sa nakoniec odvážila rozpovedať nový ekonomický príbeh, ktorý dáva investíciu na prvé miesto, píše Joseph E. Stiglitz vo svojom článku pre Prospekt.
Pred tretinou storočia sa na oboch stranách Atlantického oceánu uskutočnil ekonomický experiment. V povojnových desaťročiach až do spomenutého obdobia bol rast veľmi silný a všetky vrstvy spoločnosti prosperovali. V Spojených štátoch sa príjmy zvýšili v každej časti spoločnosti a najrýchlejšie sa zvyšovali práve v tých najnižších. Bola to konvergencia. Najmä v Spojených štátoch sa realizovali veľké verejné investície do infraštruktúry (národný program diaľníc), vzdelávania, vedy a technológie, kde bol mimoriadnym impulzom úspech sovietskeho Sputniku. V tomto vládol politický konsenzus, rovnako ako pri potrebe regulácií, napríklad v oblasti životného prostredia. Vzduch sa stal dýchateľným a v riekach sa dalo plávať. Hospodárska kríza viedla k masívnej regulácii bánk, čo malo za následok desaťročia finančnej stability: opäť – v USA to viedlo k bezprecedentnému polstoročiu bez finančnej krízy.
Historici môžu debatovať o tom, čo bolo motiváciou pre reaganovsko-thatcherovský experiment, ale je jasné, že to čo nasledovalo, sa nedá oddiskuvať: rast sa spomalil a nerovnosť vzrástla. V USA to viedlo k situácii, keď dolných 90% zaznamenalo stagnáciu svojich príjmov. Dnes je mediánový príjem mužského pracovníka pracujúceho na plný úväzok (Stieglitz pripomína, že ľudia s plným úväzkom sú šťastlivci) menší než bol pred 42 rokmi. Británia nemala tak veľkú nerovnosť a systém verejného zdravotníctva zabránil hrozivým dôsledkom, ktoré nasledovali v USA, kde mimochodom dĺžka dožitia v celej krajine klesá a to najmä v strednej a spodnej príjmovej kategórii. Ale v 80. rokoch sa Veľká Británia začala približovať k USA a stávala sa čím ďalej nerovnejšou spoločnosťou. A je takou dodnes.
Stručne povedané, teória, že zníženie daní a deregulácia s predpokladom odstránenia obmedzení pre podnikanie a zvýšenia stimulov, by viedla k novej ére vysokého rastu, bola dôkladne zdiskreditovaná. Deregulácia viedla k novému úsiliu manipulovať trhy a verejnú politiku kvôli zisku a neslýchanú nestabilitu, ktorá vyšla neuveriteľne draho. Vo Veľkej Británii a Spojených štátoch to stálo celkove bilióny libier. Ani nižšie dane nemali za následok vyššie kapitálové investície alebo viac výskumu. Naopak, za týchto takzvaných reforiem sa ekonomické horizonty skrátili a výkonnosť sa zhoršila.
Ako sa ukázalo počas zjazdov strán, Labouristi Jeremyho Corbyna a Konzervatívci Terezy Mayovej dnes poskytujú dve odlišné vízie. Napriek dlhoročnej stagnácie Mayová vo svojom veľkom prejave dokazovala – aj keď s niekoľkými varovaniami ohľadom regulácii, že starý štýl laissez-faire zostáva v podstate najlepším spôsobom, ako zvýšiť životnú úroveň. To, po čom volala, vlastne znamenalo zdvojnásobenie neúspešného experimentu. Labouristi medzitým volajú po nových víziách a predovšetkým kladú dôraz na investície. Uvedomujú si, že sa môžeme poučiť z minulosti, ale hospodárska politika pre 21.storočie bude musieť byť odlišná od politiky minulého storočia.
Zoberme si kľúčovú otázku austerity (škrty, šetrenie). Toto nikdy nefungovalo. Herbert Hoover to skúsil a zmenil burzu v roku 1929 na Veľkú depresiu. Videl som pokusy vo východnej Ázii, keď som bol hlavným ekonómom Svetovej banky. Z poklesu sa stali recesie, z recesiou depresie. Medicína škrtov len oslabila agregátny dopyt, znížila rast, znížila dopyt po práci, znížila mzdy a zvýšila nerovnosť. Zničila verejné služby, na ktorých záviseli obyčajní občania. Vo Veľkej Británii škrty vo verejných investíciách nielenže oslabili krajinu, ale tiež zabezpečili, že bude slabá aj v budúcnosti.
Žiadna firma nemôže mať budúcnosť bez investícií. A to platí aj pre krajinu. Musí investovať do svojich ľudí, do infraštruktúry, do technológie. A ak si na to musí požičať, áno, jej záväzky (dlh) sa zvýši, ale jej aktíva pôjdu hore ešte viac, takže bilancia sa zlepší. A je tu veľa spôsobov, ako zvýšiť príjmy spôsobom, ktorý zvyšuje efektivitu i blahobyt. Stiglitz tu napríklad spomína zavedenie uhlíkových daní, to by bola daň, ktorá by podporila zelenšiu ekonomiku budúcnosti. A je možné zdaniť výnosy z pôdy a kapitálové zisky – z toho môžu byť veľké príjmy a pôda nikam neemigruje. Ako Veľká Británia, tak USA by mali prospech z progresivnejšieho daňového systému.
Celoplošné zníženie dane z príjmov právnických osôb, korporátnych daní, čo je súťaž s Írskom v závode ku dnu, nepriláka firmy, ani nezvýši investície. Namiesto toho by Veľká Británia mala zvýšiť dane tým korporáciám, ktoré neinvestujú v krajine a nevytvárajú pracovné miesta a znížiť dane tým, ktoré tak robia. A mala by poslať jednoduchý odkaz nadnárodným firmám ako je Starbucks a Apple: vaša prvá zodpovednosťou je platiť svoj spravodlivý podiel na daniach.
Nechať ich „byť“ znamená nielen pripraviť krajinu o príjmy, ale tiež im dáva nespravodlivú konkurenčnú výhodu v porovnaní s miestnymi firmami
Ekonomika Reagana, Thatcherovej a Mayvej je založená na zdiskreditovanej teórii „trickle down“ (tj. že bohatstvo presiakne zhora nadol), že teda, keď odmeníme tých hore, tak ekonomika bude rásť rýchlejšie a každý z toho bude mať prospech. NIKDE to nefungovalo. Prečo by mala Veľká Británia očakávať, že to bude fungovať, keď bude zápasiť s dôsledkami Brexitu? Pokiaľ už nebude mať k dispozícii zdroje EÚ na výskum, a ak bude chcieť Veľká Británia udržať kvalitu svojich univerzít, bude musieť investovať viac – oveľa viac.
Sila každej spoločnosti je v ľuďoch, takže dáva zmysel budovať ekonomiku zdola nahor, od spodne a strednej triedy. Znalostná ekonomika pre 21. storočie musí byť postavená na vzdelávaní a inováciách, na poznanie, že meniace sa pracovné prostredie bude vyžadovať celoživotné vzdelávanie. S klesajúcou úlohou firiem v oblasti odbornej prípravy, vláda bude musieť robiť viac, plne využiť technológie. A univerzitné vzdelanie musí byť dostupné pre každého – vyradiť veľkej časti populácie, pretože sa obávajú záťaže dlhov vo výškach desiatok tisíc, je nielen morálne bezohľadné, ale aj ekonomicky hlúpe.
Zdroj: Prospect Magazine