Je islam kreatívny? Je fatalizmus moslimov nejakým spôsobom spätý s náboženstvom? Má samotná viera, islam kognitivne obmedzenia?

Začneme obvyklým mýtom o tzv. „zlatom veku“ vedeckého výskumu v islamskej ére:

Moslimovia často vyhlasujú, že ich náboženstvo podporilo mnoho vedeckých objavov, čím „vydláždilo cestu“ pre moderný pokrok v technológii a medicíne. Pri tejto téme sa obvykle odvolávajú na obdobie medzi 7 a 13 storočím, kedy Európa zažívala „Vek temnoty“ a moslimský svet dobýjal nové národy a kultúry.

Aká je však pravda?

Hoci sa vo všeobecnosti priznáva, že moslimský svet bol počas tohto obdobia na vyššej úrovni ako „kresťanský svet„, tieto dôvody nemajú absolútne nič spoločné s islamským náboženstvom (iným ako je jeho mandát na vojenskú expanziu. V skutočnosti toto náboženstvo aktívne odrádza od získavania vedomostí samotným človekom a preto najväčší moslimskí učenci histórie boli skôr študenti náboženstva než vedci.

  • Po prvé, moslimský svet využil mnoho z gréckej vedy. Moslimovia lepšie zachovali grécke texty ako ich kresťanskí súčasníci, čo sa stalo zdrojom ich vlastných znalostí.
    .
  • Po druhé, mnohé vedecké poznatky, pripisované islamu boli v skutočnosti „vypožičané“ od iných kultúr, dobytých moslimami. Algebraický koncept nuly, napríklad je chybne pripisovaný islamu, ale v skutočnosti bol vynájdený hinduistami a na západ sa iba dostal cez moslimov – spolu s inými produktmi iných kultúr, ktoré sa zistili byť užitočné ich novým vládcom.
    .
    V skutočnosti, dobyté populácie značne prispeli k histórii „moslimskej vedy“, až kým neboli postupne decimované konverziou na islam (pod tlakom dhimmi stavu). Zvyšovanie koncentrácie moslimov v populácii je nepriamo úmerné poklesu objemu vedeckých poznatkov. Nie náhodou má moslimský svet málo čo na ukazovanie v posledných 600 až 800 rokoch, keďže mu došli nové civilizácie, ktoré by mohol pohltiť.
    .
  • Po tretie, dokonca aj veľkí moslimskí vedci a známe osobnosti boli často pokladaní za heretikov svojimi súčasníkmi, občas z dobrých dôvodov. Jedným z najväčších osobností moslimského sveta bol iránsky filozof a vedec Al-Razi. Jeho pôsobivé práce sú dnes často citované ako „dôkaz“ moslimských vedeckých výdobytkov. Ale na čo apologeti často zabúdajú, že Al-Razi bol obžalovaný z rúhania, pretože žil podľa svojich vlastných náboženských presvedčení – ktoré boli v očividnom kontraste s islamom.
    .
  • Po štvrté, dokonca aj tie objavy, ktoré boli pripisované islamu (často nesprávne) nie sú nijako výrazné. Je to objav niektorých slov, takých ako alchýmia a elixír, ktoré prežili až do dnešných čias, ale nič ostatné, čo by malo praktický význam v dobách modernej technológie. A niet žiadneho dôvodu veriť, že takéto objavy by neboli ľahko urobené na západe počas kultúrneho prebudenia, spusteného reformáciou.
    .
    Ako príklad, uvážme že moslimovia si pripisujú objavenie kávy z Etiópie (v tom čase dôležitým zdrojom otrokov pre islam) a po prvý raz bola spracovaná na Blízkom východe. Hoci je to pravda, zvážte, že červené farbivo, používané v mnohých potravinárskych produktoch, od brusnicovej marmelády až po cukríky pochádza z brucha istých samíc chrobáka, žijúceho v Južnej Amerike. Je mimoriadne nepravdepodobné, že by Západ kávu dodnes neobjavil (hoci je pravda že káva prispela k mnohým objavom).
    .
    V skutočnosti sa litánie „moslimských objavov“ často zvrhávajú na rapsódiu, v ktorej sa vynecháva skutočný objaviteľ – spolu s ich komparatívnou dôležitosťou voči západným výdobytkom. Zároveň sa často zabúda na temnú stranu islamského poznania.  Možno ste počuli chvály na veľkú hvezdáreň Taqi al-Din v oblasti [čerstvo dobytého] Istanbulu. Len sa už zabúda pripomenúť, že hvezdáreň bola onedlho zničená kalifátom.Vedecké, medicínske a technologické objavy nie sú niečo, v čom by sa moslimskí apologeti radi dostali do súťaže s kresťanským svetom. Dnešní islamskí inovátori sú známi iba tým, že sú schopní použiť západnú technológiu na nástroje hromadného vraždenia – ako sú mobilné telefóny a lietadlá.
    .
  • A nakoniec, hoci islamské náboženstvo nie je vede úplne nepriateľské, nemalo by byť pokladané a zamieňané za jej podporovateľa. Najväčšie objavy, o ktorých sa tvrdí, že pochádzajú z moslimského sveta boli buď dosiahnuté nemoslimami, ktorí boli náhodou pod vládou islamu, alebo heretikmi, ktorí sa o islam zaujímali pramálo. Vedecké objavy sa dramaticky zmenšovali keď sa k moci dostal islam, prípadne sa vytratili dočista.

Koniec vedy po Al Ghazalim

Nakoniec, sami moslimovia si dielami Al Ghazaliho zahatali cestu k poznaniu. Bol to veľmi plodný a veľmi vplyvný – ale aj prakticky jeden z posledných veľkých filozofov. Svojim spisom „Vyvrátenie filosofov“ odmietol celú antickú filozofiu a voči vedecky poňatej kauzalite postavil všemocnosť boha a princíp božej slobody. Hovorí: „Keď dáte ku ohňu kúdeľ, tá vzplanie nie kvôli nejakej nezávislej prírodnej sile, či zákonitosti, ale preto, že to práve v tom okamihu zariadil Allah.“ To že oheň vznikne vždy bez výnimky, je pre neho dôkazom božej múdrosti a tým, že Allah chce ľuďom uľahčiť život.

Učenia o príčinách, následkoch, kauzalite či prírodných zákonitostiach sú heretizmom, pretože to by znamenalo popretie všemohúcnosti Allaha a jeho absolútnej slobody robiť čo chce a meniť čo chce. Tento, pre vedu tak vražedný prístup, tak v konečnom dôsledku znamenal zánik slobodného vedeckého skúmania, pretože nič nemá absolútnu platnosť okrem Allahovej všemohúcnosti.

Veda po Al Ghazalim doslova zamrzla a bohužiaľ jeden z dôsledkov tohto učenia je aj definitívne ukotvenie svätých textov islamu ako jedinečný výtvor neomylného a všemocného boha. Tým sa znemožnila akákoľvek kritika dogiem islamu a keďže kritika islamu sa trestá smrťou odstránila sa aj hrozba samotných kritikov…

Robert Reilly vo svojom rozhovore pre MercatorNet.com opísal korene islamského problému, ktorý sa premietajú do všetkých názorov, vrátane vedeckých.

Už v počiatkom islamu v 9. storočí v Bagdade sa rozhorel konflikt medzi tými, ktorí pri popise konania Allaha preferovali rozum a druhými, ktorí uznávali len čistú vôľu a silu.

Vznikli dve náboženské koncepcie. „Boh je racionalita a spravodlivosť“ a teda rozumom pochopiteľná a popísateľná. Druhá koncepcia neuznávala pre konanie boha žiadne limity a prisudzovala mu čistú vôľu a silu. Podľa nich nie je konanie boha a jeho pohnútky možné pochopiť. Všetko čo sa nám zdá logické a prirodzené on môže kedykoľvek poprieť a zmeniť.

Nakoniec teda racionalita bola porazená. Najvýznamnejšia teologická škola v sunitskom islame sa nazýva Ash’arizmus a podľa nej je Boh prvou a jedinou príčinou všetkého. Z toho vyplýva, že nemôžu existovať sekundárne príčiny (ako napr. prirodzený zákon), pretože by to vylučovalo Božiu všemohúcnosť.

Ako bolo popísané u Ghazaliho, aj Reilly tvrdí, že následkom Božej všemohúcnosti je každý dej a konanie riadené v každom okamihu bohom. Preto pád skaly nespôsobuje gravitácia, ale Boh. Látku nezapaľuje oheň, robí to Boh. Preto nie je v prírode žiadna príčina a následok. Toto učenie zničilo sunitský moslimský svet.

Prakticky celá existencia sveta je potom nepretržitým zázrakom, ktorý Boh udržiava v chode svojou všemohúcnosťou. Lenže podľa Reillyho, „ak je všetko zázrakom, stáva sa nezrozumiteľným. To je tiež dôvod, prečo svet islamistom utiekol a prečo sa pre nich stal nepochopiteľným

Podľa islamskej teológie svet nie je možné nielen pochopiť, ale ani popísať a vysvetliť. Lenže čím viac dôkazov o popísateľnosti sveta je okolo nich, tým viac sa moslimovia islamizujú. Odmietajú svet vedy, pretože by museli poprieť svoju vieru.

Čo z toho vyplýva?

Čiže podľa prevládajúcej teológie islamu Boh je nadradenou všemocnou a nezávislou entitou mimo možnosti skúmania a pochopenia ľudskej mysle. Jeho nezávislosť je absolútna a riadi celú prírodu v každom čase a mieste do posledného atómu.

Prírodné zákonitosti nemajú nezávislý charakter popisujúci dianie opakovateľným spôsobom, sú len zápisom pozorovania bežne sa opakujúcej božej činnosti, ktorá je však od priania človeka nezávislá a môže sa kedykoľvek zmeniť v závislosti od božej vôle. Pád jablka zo stromu sa nedeje kvôli gravitácii, ktorá je imanentnou vlastnosťou hmoty ale kvôli tomu, že boh sa v určitom momente rozhodol, že nechá premiestniť jablko z bodu A do bodu B.

Tento princíp sa premieta aj do islamskej morálky, relativizácie dobra a zla a tiež do zákonov ľudskej spoločnosti. Podľa islamu nie sme povinní skúmať, čo je správne a čo je nesprávne, dokonca to ani nesmieme robiť. Boh stanovil nejaké pravidlá a sú to jeho rozhodnutia, ktoré sme za každých okolností povinní dodržiavať a neskúmať ich našim obmedzeným rozumom.

Zopakujeme, čo tvrdil Al Ghazali: učenie o príčinách, následkoch, kauzalite či prírodných zákonitostiach sú heretizmom, pretože to by znamenalo popretie všemohúcnosti Boha a jeho absolútnej slobody robiť čo chce a meniť čo chce.

Sväté texty islamu sú podľa chápania moslimov jedinečný výtvor neomylného a všemocného boha. Tým sa znemožnila akákoľvek kritika dogiem islamu a keďže kritika islamu sa trestá smrťou odstránila sa aj hrozba samotných kritikov…

Preto je konflikt medzi teologickým, božej vôli podriadeným, chápaním sveta v islame a medzi ostatným svetom, ktorý vníma realitu cez rozum, taký hlboký. Dá sa povedať, že tento konflikt je neprekonateľný a pokiaľ sa ľudia začnú orientovať na fundamenty islamu, dostávame sa ku zdrojom súčasných problémov.

Islam v súčasnej podobe je prakticky nereformovateľný, reforma islamu znamená jeho zánik.

Napriek tomu, ako povedal Robert Reilly, nie je islam hrozbou. Hrozbou je naša strata koreňov, naša neschopnosť pozrieť sa do vlastnej histórie, zdrojov našej kultúry. Tak vykoľajený systém ako je islam skrátka v normálnej spoločnosti nemá šancu.

Avšak od 19.storočia storočia robí západ všetko pre zničenie vlastnej kultúry relativizáciou morálky a zavádzaním rôznych sociálno-inžinierskych koncepcií, rôznych izmov, ktoré nemajú so životaschopnosťou civiliácie nič spoločné, sú len prejavom subjektívnej vôle skupín ľudí. Spoločnosť založená na pevných morálnych a etických pravidlách nemá problém odolať islamu.

Ak však žiadne pravidlá nie sú, ak “liberálne” staviame rovnítko medzi morálku ľudožrúta z Papuy a humanistu súčasnosti, potom neexistuje žiadny morálny etalón a islam so svojimi rigidnými a nezmyselnými pravidlami ochotne tento prázdny priestor zaplní.

To je mimochodom aj dôvod, prečo sa s nedôverou pozerám na súčasný postoj našich intelektuálov pri boji voči tzv. tradičnému chápania spoločnosti, rodiny, zodpovednosti a miesta jedinca v spoločnosti. Nie som veriaci, ale som si viac ako istý, že práve spochybňovanie morálky, ktorá sa vyvíjala na pôde judeo-kresťanskej civilizácie, je tým elementom, ktorý je pre súčasný konflikt s islamom fatálnym.