VÁCLAV KLAUS: Poznámky z konferenčnej cesty na Maltu

Mal som málo času, a preto som si myslel, že z cesty na konferencii na Maltu nebudem písať žiadne zápisky (hoci som tam ešte nikdy nebol), ale motivovalo ma čakanie na letisku vo Viedni. Malta má predsedníctvo EÚ (najmenší štát EÚ, ktorý má len necelého pol milióna obyvateľov), a preto tam práve teraz cestuje z EÚ kde kto. Len moja konferencia nemá s EÚ nič spoločné, hoci na nej hovorí aj maltský premiér.

Na letisku vo Viedni sa stretávam s rakúskym vicekancelárom Mitterlehnerom a ministrom zahraničia Kurzom, ktorí idú na Maltu na zasadnutí EPP (European People Party), frakcia Európskeho parlamentu. (V priebehu svojho pobytu som pochopil, že na Malte boli v rovnakom čase Juncker, Merkelová, Berlusconi a mnoho ďalších.) Mysleli si najskôr, že ja tam idem na rovnakú akciu ako oni – ale ja tam už nepatrím.

V tomto zoskupení európskych ľudovcov nie je v súčasnosti už ani ODS. Je tam určite, ale KDU-ČSL a tiež „ľudovecká“ TOP 09. Preto ma už potom ani toľko neprekvapilo, že v lietadle stretávam človeka, ktorý neletel z Prahy, ale zo svojej Viedne – Karla Schwarzenberga. Vidím delegáciu zo Slovenska, prezidentku Litvy a zástupcov ďalších krajín európskeho východu. Sedím v business class, rakúsky vicekancelár a minister zahraničia v bežnej economy class. Už som na týchto ľudí trochu zabudol, ale tieto delegácie som na viedenskom letisku spozoroval až v okamihu, keď sa okolo mňa začali „hemžiť“ ustarané, nevyspaté a vyčerpane sa tváriace mladé dámy v tmavomodrých kostýmoch, tak sa odlišujúce od bežných leteckých pasažierov. Ešte horšie sú ale mužskí adjuvanti.

Malta je vďaka svojmu predsedníctva EÚ v tomto polroku „pupok“ nie sveta, ale Európy. V letiskovom salóniku po prílete stretávam aj nášho ministra dopravy Tokajiho, ktorý tu má stretnutie ministrov dopravy EÚ.

V rakúskych novinách, ktoré som dostal v lietadle, ma zaujalo, že jedna tretina žiakov základných škôl v Rakúsku má nemčinu ako cudzí jazyk! To je des dnešnej multikultúrnej Európy a masovej migrácie.

Začal som tým, že je Malta najmenší štát EÚ, ako počtom obyvateľov, tak rozlohou.Keby sme z Malty urobili obdĺžnik, bolo by to len 15 × 20 kilometrov. Skladá sa z dvoch ostrovov (najväčší sa volá Malta) a z neobývaného ostrovčeka Comino (ktorý je osídlený len počas turistickej sezóny). Keď som v lietadle Malta Air dostal troje maltské noviny v angličtine, zaujal ma nadpis na titulnej strane Times of Malta „Gozo Autonomy Dream“. Pochopil som, že druhý maltský ostrov Gozo (s 30 tisíckami obyvateľov a 67 km2) chce autonómiu. To je presne v duchu súčasného sveta – minimalizovať štáty, aby o to mocnejšie boli nadnárodne ríše, impéria a únie.

Malta je jedným z najhustejšie obývaných štátov na svete. Často sa na Malte hovorí o „overpopulation“. Zaujal ma rozsiahly článok v Times of Malta, napísaný profesorom ekonómie na tunajšej univerzite, ktorý protestuje proti developerským projektom, ktoré vedú k „elite odlúčených od krajiny“. To je pre mňa nový pojem, ale užitočný. Musím sa priznať, že aj u nás doma so „zdvihnutým obočím“ vnímam uzavreté, vysokým plotom obkľúčené vilové osady. Implicitne sa tomu bránim, nikdy by som tam nebýval, ale slovo „elita odlúčených“ sa mi veľmi páči.

Malta – a najmä jej dnešná politická reprezentácia, ktorá je anglicky labouristická, je vysoko „Pokrokárska“ – je výrazne proeuovská (v referende o členstve v EÚ sa však v rovnakom čase ako u nás kladne vyjadrilo len 53% voličov), proimigrantská, politicky korektná a zelená (je tam aj ministerstvo pre klimatické zmeny). Vo svojom vystúpení ministerský predseda Malty Joseph Muscat sa práve tým, že majú ministerstvo pre klimatické zmeny, veľmi chválil. Jeho minister životného prostredia a klimatických zmien Herrera vo svojom prejave slovo klimatické zmeny nepretržite opakoval.Pozoruhodné je aj to, že na miniatúrnej Malte existuje ešte ministerstvo pre sustainable development (udržateľný rozvoj).

V tejto súvislosti musím uviesť, že je Malta necelých 100 kilometrov od Sicílie a 300 kilometrov od Tunisu. Geológovia hovoria, že sú maltskej ostrovy zvyškom skoršieho suchozemského spojenia medzi Afrikou a Európou, ktoré bolo asi pred 11 tisíc rokmi prerušené vzostupom morskej hladiny. Neviem, ako to súvisí s dnešným blúznením o CO2, globálnym otepľovaním a ním spôsobeným vzostupom morskej hladiny (o 44 cm za celé 20. storočie) – že by naši predchodcovia už vtedy masívne spaľovali fosílne palivá a produkovali nadmerné množstvo CO2? Neviem, ale nevyzerá to tak.

Malta je veľa britská, vedľa maltčiny (ktorá sa vyvinula z arabčiny) je oficiálnym jazykom aj angličtina. Koniec koncov Malta patrila od roku 1800 (predtým krátko Napoleonovi) až do vyhlásenia nezávislosti v roku 1964 Veľkej Británii (až v roku 1975 sa prehlásila nezávislou republikou). Na Malte sa jazdí vľavo, ako v Anglicku. V deň môjho pobytu na Malte sa tam oslavoval Deň slobody, moment, kedy z Malty odišiel posledný britský vojak – pred 38 rokmi. Okupovalo ju za 7000 rokov kdekto, bojovalo sa o ňu intenzívne aj v 2. svetovej vojne. Podľa niektorých odhadov na Maltu spadlo najviac bômb 2. svetovej vojny. Do hlavnej maltskej kultúrnej pamiatky – katedrály svätého Pavla – dopadla uprostred bohoslužby bomba, ale nevybuchla. Malťania to považujú za zázrak, zlé jazyky tvrdia, že to bola sabotáž v plzenskej škodovke, miesto pušného prachu tam vraj bol len piesok. Neviem, ale my nutne potrebujeme z éry nemeckej okupácie nejaká naše hrdinstvo.

Malta je skalnatá, v lete tam vôbec neprší, podľa údajov OSN je na vodu najchudobnejšou krajinou na svete. Ešte pred niekoľkými desaťročiami sa voda dovážala z Talianska, teraz dominuje úprava morskej vody. Je to zvláštne, mám asi smolu, keď som priletel na Maltu, pršalo. To sucho tu ale nespôsobilo CO2, to urobili Feničania, keď v 13. storočí pred naším letopočtom začali likvidovať tunajšie lesy.

Malta je v tomto ročnom období zelenšia, jasnejšia, rozkvetlejšia než Čechy a Morava, ale – paradoxne – je tu práve teraz chladnejšie ako v takmer letnej Prahe. Prvý dojem je, že je architektúra trochu arabská, trochu mediteránna. Jedlo je úžasné, plody mora vo všetkých prevedeniach, ale aj talianske pasty všetkého druhu.


Valletta, hlavné mesto, je krásne, starobylé, priateľské, s množstvom historických budov, na všetkých stranách človek vidí more. Uličky sú prísne rovné a pravouhlé – aby tam v lete bez akejkoľvek prekážky mohol fúkať osviežujúci vietor.Konferencia Inštitútu Borisa Mintsa sa v kontexte tohto miesta prevažne venovala problému vody, sucha a dezertifikácie. Nie sú to moje témy, ale môj všeobecne ekonomický pohľad tam bol veľmi potrebný. Je hrozné, ako sa poznatky všeobecnej ekonómie v dnešnom svete zabúdajú. Ťažko sa to zhŕňa, dve poznámky si ale nemôžem odpustiť:– dominuje úplná viera v ideu klimatických zmien, v ničivú úlohu človeka v nich (jeden rečník ma upútal výrokom, že poľnohospodárstvo je neprirodzenou vecou! Rozumiem, že mamuty ho síce neprevádzkovali, ale človek musí. Výrok o neprirodzenosti poľnohospodárstva je absurdný, ale asi si toho výroku nikto iný ako ja nevšimol). Bez spochybňovanie je prijímaná viera v úlohe CO2 ako spúšťacieho mechanizmu všetkých týchto procesov;

– dominuje aj bezhraničná viera v silu a moc (a efektívnosť) štátu a nadnárodných organizácií, a naprostá nedôvera v racionalitu konanie človeka (jednotlivca) a v silu „neviditeľnej ruky“ trhu. Blíži sa to uvažovanie za komunizmu. Naša skúsenosť s komunizmom už je zabudnutá a stratená, v našich génoch uložené vedomie o nevyhnutnom zlyhaní štátu a o nevyhnutnosti systémových zmien tu jednoducho neexistuje. Na konferencii bolo jedným z hlavných slov „the Tragedy of the commons“, čo my ekonómovia považujeme za významný pojem, ale vidíme iné „Tragedies“.

Rad účastníkov konferencie mi síce za tieto moje pripomienky ďakovala, ale pre mnohých som extrémista, ktorý chce byť za každú cenu proti.

Dve turistické zaujímavosti. Na Malte sú aj „megalitické stavby predhistorické doby (á la anglický Stonehenge), ale zaujalo ma, že sa na nich nikde neuvádza ani najmenší odhad prípadnej doby vzniku. Vyzerá to, že je postavili nejakí obri (alebo cestovatelia ziných civilizácií), nič ľudského na nich nebolo. Žiadne pocity z nich človek nemá.

Bývalé hlavné mesto Mdina (nie Medina, aj keď je to asi to isté) je schované do hradieb, ktoré postavili Arabi. Starobylé mestečko s úzkymi uličkami, vetrom(pripomenul som si taliansku Volterru a Viscontiho film Hviezdy Veľkého vozidla), na kopci, čistá architektúra, proste krása.

Krásna je celá Malta.

****(Pôvodný text v českom originále vyšiel na klaus.cz)****

Publikovaný

v

, ,

od

Václav Klaus

Značky: