Rozhodnutie Európskej komisie začať „konanie“ s neposlušnými členskými krajinami, teda s krajinami, ktoré sa odvážili nechcieť akceptovať Bruselom, a najmä Nemeckom vynucované migračnej kvóty, u nás vyvolalo odmietavé reakcie. Napriek tomu mi dnes niekto úplne absurdne napísal, že „je nám Únia dobrá práve ako dojné kráva“, ktorá sa má „postarať o český blahobyt“. Že Únia s naším blahobytom nemá nič spoločné, je – aspoň dúfam – väčšine ľudí u nás zrejmé. Asi aby som si úplne nezúfal, iný pisateľ mi napísal lepší výrok: „Boli sme pred dotáciami, budeme aj po nich. Tak výhodné, ako sa mnohokrát uvádza, pre nás zďaleka nie sú „. To je elementárne pravda.

Vždy mám – opakovane sa však ukazuje, že mylný – pocit, že už všetko bolo, z oboch strán, povedané a že sa už len zdvojujú známe argumenty. Aj v tomto prípade som sa mýlil. Významná nemecká televízia SWR priniesla výrok úplne novátorský: „Namiesto aby stredoeurópska štvorica prijala utečeneckú krízu ako príležitosť, ako striasť dedičstvo komunizmu, poslúžila nacionalistickým silám ako živá voda“ (citované podľa Práva, 15. júna 2017).

To považujem za aroganciu doteraz neznámeho druhu. Je prijímanie migrantov (nie náhodou hovorí nemecká televízia o utečencoch, zatiaľ čo my trváme na slove migrant) cestou, ako zo seba striasť dedičstvo komunizmu? K tomu migráciu nepotrebujeme. A ani si nepotrebujeme liečiť migráciou svoje historické komplexy. Učil nás komunizmus nenávidieť cudzinca? Bol vo svojej podstate internacionalistický a internacionálny komunizmus nacionalistický? (Ja som zažil prvý prítok migrantov – vtedy z Vietnamu – práve za komunizmu.)

Kde sa berie arogancia západnej Európy považovať nás za nedospelých školákov, ktorých je potrebné vychovávať a vyučovať? Aké komunistické dedičstvo majú predstavitelia EÚ na mysli? Našu precitlivenosť na akékoľvek prvky neslobody? Na vnucovanie nám čohokoľvek, čo je proti našim záujmom? Naše úsilie – po desaťročiach straty štátnej suverenity – byť znovu štátom, o ktorom sa rozhoduje doma a nie v cudzine? Našu bolestnú históriu plnú národného útlaku a permanentného pocitu vonkajšieho ohrozenia? Naši vieru v demokraciu, ktorú sme tak dlho nemali?

Je – ako mi napísal jeden čitateľ môjho vyhlásenie, ktoré bolo o tom, že by sme mali začať prípravu nášho odchodu z EÚ – návrh na odchod z EÚ „variáciou mníchovského komplexu“, nášho permanentného plače, ako nám druhí stále ubližujú? Sme opäť typickými slovenskými kverulantmi? To nemôžem prijať. Nemáme najmenší dôvod Európsku úniu a jej neprijateľné praktiky považovať za nedotknuteľnú „posvätnú kravu“, ktorá voči nám môže všetko. I – alebo skôr najmä – rozhodovať o nás bez nás.

Na inom mieste píše Aleš Valenta, že práve teraz vrcholí „usilovná snaha Západu dokončiť nivelizáciu niekdajšej komunistickej časti Európy, ktorá sa po roku 1989 s túžbou po politických slobodách a národnej nezávislosti obrátila k Západu netušiac, že ​​bruselské štruktúry sa práve v tejto dobe chystali s oboma týmito hodnotami nemilosrdne zúčtovať „. S týmto „Západom“, u nás stále ešte nekritizovateľným, mnohí z nás nechceme mať nič spoločné.

Nepleťme si podstatu veci. Nie je žiadnou hrou so slovami povedať, že je potrebné na západ vrátiť Západ. Dnešný geografický západ Európy s historickým ideovým pojmom Západ už nemá skoro nič spoločné.