1. Otázka ohľadne budúcnosti sa mi zdá byť trochu predčasná. Zaoberajme sa skôr dneškom, ten je varovný. Veľmi silno vnímam výrazné oslabenie parlamentnej demokracie v Českej republike už v súčasnosti. Nemali by sme si nahovárať, že dnes máme v našej krajine silnú, autentickú, funkčnú parlamentnú demokraciu.

2. Nominálne u nás síce parlamentná demokracia existuje, všetky formálne inštitúcie sú k dispozícii, ale slabosť našich politických strán na strane jednej, nadvláda úplne nedemokratickej, nám diktujúcej Európskej únie a niekoľko rokov trvajúce „outsourcing“ moci z vlády a parlamentu do mimoparlamentných štruktúr vedie k tomu, že sa reálne o parlamentnej demokracii u nás (a v Európe) hovoriť nedá, alebo sa dá hovoriť len s veľkou nadsádzkou. Mnoho ľudí si to bohužiaľ vôbec neuvedomuje.

3. EÚ je primárne exekutívnou inštitúciou, v ktorej existuje iba hra na demokraciu. Európsky parlament so skutočnou parlamentnou demokraciou má len veľmi málo spoločného. Ne-demokratický (niekedy sa hovorí post-demokratický) charakter vládnutia v Európskej únii zmysel parlamentnej demokracie a priestor pre parlamentnú demokraciu v Českej republike zužuje, ak nie úplne vymazáva.

4. Politické strany sa začínajú čoraz viac vytrácať. Je to spôsobené nielen kvalitou v nich sa nachádzajúcich politikov. Je to ďaleko viac spôsobené tým, že v minulosti známe veľké záujmové a politicky sformované (pretože formovateľné) skupiny obyvateľstva (robotníci, vlastníci pôdy, atď.) v podstate zmizli. Táto zmena sociálnej štruktúry celej západnej spoločnosti viedla k tomu, že tradičné sprostredkujúce štruktúry (intermediating structures) – politické strany – strácajú svoj vplyv a zakotvenie v spoločnosti. Zmizla aj veľká, existenciálne či subsistenčné témy. Chudoba v klasickom slova zmysle je už minulosťou. Zostali preto len čiastkové, parciálne záujmy a na ich základe sa profilujúce záujmové, nátlakové skupiny. Tradičné politické strany sú však niečo iné.

Preto sme svedkami sudcokracie, obrovského vplyvu stále sa rozširujúceho neziskového sektora (tzv. NGOs), zväčšujúci sa počet tzv. Nezávislých regulátorov, parcelizácie štátneho rozpočtu do desiatok fondov, atď.

5. Dnešný typ politického systému, ktorý ešte zo zvyku nazývame parlamentnou demokraciou, je v skutočnosti niečím úplne iným (všeobecne prijatý názov pre neho ešte nemáme). Podstatné je, že znemožňuje vládnutie či akékoľvek riadenie spoločnosti.

Pred takmer dvoma desaťročiami som napísal krátku knižku „V krajine, kde sa už dva roky nevládne“, teraz by sa malo povedať, že sa nevládne už ďaleko ďalej. Ak sa pozrieme na priebeh takmer štvorročného „vládnutia“ súčasnej koaličnej vlády, zostane nám na mysli jedine to, že sa hlavné politické spory viedli o EET a o inklúziu v školstve. To sú síce netriviálne témy, určite nie sú nevýznamné, ale na nich sa ideovo založené politické strany nemôžu profilovať.

Ekonóm vo mne ma stále nabáda k tomu, aby sme sa pýtali, čo z dnešného vývoja je spôsobené vývojom na strane ponuky a čo na strane dopytu. Vo všeobecnom povedomí, aj keď ľudia o tom uvažujú v inej terminológii, prevažuje názor, že je chyba na ponukovej strane – že politici nič neponúkajú, že sú politici prázdni a nevýkonní, že im ide len o krátkodobú maximalizáciu ich príjmov a ďalších benefitov, atď .

Myslím, že je to chybný názor. Ďaleko väčší problém vidím na strane dopytu – dnes nie je dopyt po politickom názore (a už vôbec nie po slobode, demokracii, voľnom trhu, minimálnom štáte, atď.). Nepleťme si to s tým, že si ľudia chcú „zanadávať“ – to je niečo úplne iné ako štruktúrovaná politická požiadavka a štruktúrovaný politický názor.

Často sa hovorí o tom, že miznú súboj pravice a ľavice. Ani to nie je presné. Ľavica dominuje, pretože sa pravica stráca. Ale tá sa stráca hlavne preto, že nie je dopyt po pravicových postojoch a politikách. Stále počujem, že má niekto „vztýčiť prápor pravice“ na základe predpokladu, že niekde na ulici „ležia pravicové hlasy“, len ich zdvihnúť. Neležia! Možno, že v 90. rokoch niečo také bolo, ale teraz už to tak určite nie je.

6. Ďalším mimoriadne významným – najmä u nás – faktorom paralyzujúcim demokraciu je protikorupčná atmosféra v krajine, ktorá u nás vznikala už rétorikou ČSSD v 90. rokoch, ale mimoriadnej sily dosiahla v ére veľkej protikorupčnej revolúcie v roku 2013. To vedie k totálnemu alibizmu, nerozhodovaniu a vlastne nevládnutiu. Snáď ešte viac na lokálnej ako celoštátnej úrovni. Politici v protikorupčnej atmosfére radšej o ničom nerozhodujú. V krajine sa preto nevládne.

7. Rad týchto procesov prebieha paralelne v celom západnom svete, aj keď my si k tomu pridávame rad českých alebo slovenských špecifík. Začalo to hneď po novembri 1989 havlizmom a jeho súbojom s politickými stranami (v prospech tzv. Občianskej spoločnosti čiže NGOs), viedlo to cez Zemanove „idenie vláde po krku“ v druhej polovici 90. rokov, vyvrcholilo to Babišovou „protikorupčnou revolúciou“. Napriek tomu je ilúziou očakávať, že sa Česká republika môže vymaniť z všeobecnejších európskych tendencií a najmä z ich nesmierneho bujnenia v konštrukte Európskej únie, ktorý je založený úplne mimo či dokonca proti štandardnému modelu parlamentnej demokracie.