Priamo vo vnútri EÚ sa objavilo nové paradigma:“ V mene demokracie sa zdržte hlasovania, inak uvidíte!“. Riešenie bude viesť k tomu, ako bude vyzerať budúcnosť EU.

Fašista Francisco Franco je už možno viac ako 40 rokov mŕtvy, ale Španielsko je stále zaťažené bremenom jeho diktatúry. A priamo vo vnútri EÚ vzniká nové paradigma, vnútri tej EÚ, ktorá je patrónom a šíriteľom ľudských práv voči podružným regiónom po celej planéte: v mene demokracie, zdržte sa hlasovania, inak uvidíte.

Je tu španielsky premiér Mariano Rajoy, ktorého hrdinské jednotky boli premiestnené z akcie vážneho teroristického nebezpečenstva, aby použili gumové projektily nie na džihádistov, ale na … voličov. Najmenej 6 škôl sa stalo terénom pre tzv. Bitku o Barcelonu.

Katalánska vláda zabodovala, stanovila kód na predplatených telefónoch pre tých, ktorí zbierali a chránili volebné urny. A potom tu bol kód k ochrane volebných lístkov. NSA sa možno z toho niečo naučila. Madrid si pokojne mohol vypnúť elektronický volebný systém, úder bol – na papieri.

90% z tých 2,26 miliónov Kataláncov, ktorí to zvládli k volebnej urne, volilo pre nezávislosť Katalánska. To má celkom 5,3 milióna registrovaných voličov. Asi 770 000 hlasov bolo stratených kvôli razii španielskej polície. 42% volebná účasť, nie je tak veľká, no ani malá.

A pomaly sa rozširovalo povedomie, že už nejde o nezávislosť, že už ide o niečo iné: o boj proti novému fašizmu. Je isté, že prichádza „dokonalá búrka.“

No pasarán

Oficiálny postoj Madridu bol však, že „referendum sa nikdy nekonalo.“ A nikdy nemohlo, pretože Španielsko je predsa pokročilá demokracie, priateľská a tolerantná. Lenže udalosti dňa ukázali, aká je to lož.

Rajoy tiež povedal, že veľká väčšina Kataláncov nechcela ísť podľa secesionistického scenára. Lenže to nie je pravda.Už pred „neexistujúcim“ referendom asi 70-80% Kataláncov povedalo, že chce voliť. Či už pre, alebo proti.

A čo je zásadné, Rajoy sa oprel o „jasnú podporu EÚ a medzinárodného spoločenstva.“ Nevolené elity EÚ v Bruseli a hlavných európskych mestách sú vždy úplne vydesené, keď sa ľudia v EÚ vyjadria. No „top“ lož bola, že „demokracia prevládla, pretože bola dodržaná ústava.“

Rajoy už týždne obhajoval represiu referenda tým, že sa odvolával na vládu práva. Je to ich právo, pravda. Je reč o nutnosti splniť záväzky tak, aby mohli byť chránené všeobecné záujmy, ktoré definoval, kto iný, Madrid. A španielsky ústavný súd je jednoducho výsmech, sú tam proste zástupcovia dvoch strán establishmentu, tzv. Socialistov a potom Rajoyej strany (PP). Ústavný súd jednoducho katalánske referendum suspendoval, s tým, že porušuje španielsku – stredovekú – ústavu. To, čo Madrid robí je jednoducho puč proti katalánskej vláde a samozrejme aj proti demokracii. Takže sa na ulice Katalánska musela vrátiť stará nesmrteľná mantra: No pasarán (Neprejdete!)

Brusel vytvára demofóbiu

Rajoy ďalej klamal aj v tom, že vraj stále udržuje otvorené dvere pre dialóg. On predsa s Katalánskom nikdy dialóg nechcel, vždy odmietal akékoľvek referendum, či transfer moci ku katalánskej regionálnej vláde.

Ale Demokratická strana Katalánska, hlavná sila za referendom, je ponorená do korupcie. Carles Puigdemont tvrdil, že referendum zvolať musel, pretože to sľúbili separatistické strany, keď pred dvoma rokmi vyhrali regionálne voľby.

Katalánsko je ekonomicky silné ako Dánsko: 7,5 milióna ľudí, tj. 16% španielskej populácie, ale tvorí 20% HDP, majú tretinu zahraničných investícií a produkujú tretinu exportu. V krajine, kde je nezamestnanosť na hrozivej úrovni 30%, by stratiť Katalánsko, znamenalo katastrofu.

Demofóbia bruselských elít nemá hraníc, historické záznamy ukazujú, že občania EÚ sa nemôžu slobodne vyjadriť, obzvlášť využitím demokratických procedúr v otázkach sebaurčenia. Madrid sa jednoducho podriaďuje hneď dvakrát: politike austerity, teda škrtov, a akýmikoľvek prostriedkami zadusiť regionálne tlak na autonómiu.

Škótska nacionálna strana je taký bratranec katalánskych separatistov, odmieta tiež vnímanú nelegálnu centrálnu autoritu. Je tu otázka jazyková, politický diktát zhora, nespravodlivé dane a to, čo je vnímané ako ekonomické vykorisťovanie. A ako Madrid tvrdí – tento fenomén nemá vôbec čo dočinenia s celoeurópskym nárastom pravicového nacionalizmu, populizmu a xenofóbie.

A potom tu máme mlčanie vlkov. Bolo by ľahké zakresliť reakcie EÚ na katalánsku drámu, keby sa to dialo vo vzdialených, „barbarských“ krajín Eurázie. Mierumilovné referendum na Kryme bolo odsúdené ako nelegálne a diktátorské, zatiaľ čo násilný útok proti slobode vyjadrenia miliónov ľudí vo vnútri EÚ dostalo požehnanie. Mlčanie EÚ poukazuje, že za nitky ťahá Brusel. Koniec koncov ten ich projekt „euroland“ predpokladá zničenie európskych národov, aby z toho profitovala centralizovaná bruselská eurokracia.

Kosovo bolo vedľajším produktom bombardovania Srbska NATO. A vznikol mini gangsterský drogový-štát, ktorý sa hodí na to, aby mal na svojom území Camp Bondsteel, najväčší základňu Pentagonu mimo USA.

Krym bol súčasťou legitímneho znovuzjednotenia, ktoré vyvrátilo Chruščovovu idiociu, keď ho oddelil od Ruska. Londýn nevyužíval zastrašovanie, aby zabránil referendu v Škótsku. Ako rozdielne reakcie boli na Krym, ktoré vyvolalo zdesenie, zatiaľ čo vznik Kosova, vytrhnuté zo Srbska, vyvolalo nadšenie.

Čo sa Madridu týka, mal by sa poučiť z Írska v roku 1916. Na začiatku bola väčšina populácie proti povstaniu. Lenže brutálna britská represia viedla k vojne o nezávislosť – a zvyšok už je história.

Po tejto historickej nedeli sa budú Katalánci pýtať: keď Slovinsko a Chorvátsko, keď Česko a Slovensko, malé pobaltské republiky, a to ani nehovoríme o mini Luxembursku, Cypre a Malte môžu byť členmi EÚ, prečo my nemôžeme? A môže tu byť ďalší útek: Flámsko a Valónsko, Baskická krajina a Galícia, Wales a Severné Írsko.

Po celej EÚ sa eurokratický, centralizovaný sen triešti. Katalánsko je možno tou krajinou, ktorá smeruje k realistickému, novému svetu a budúcnosť EU sa nebude konať podľa predstáv eurobyrtokratov.