Denník N zaútočil na Eduarda Chmelára, keď sa snažil dehonestovať jeho osobu na akademickej pôde. Pri komentároch na túto tému sa otvorilo pôsobenie Ivety Radičovej na Paneurópskej Univerzite. A podľa komentárov sa zdá, že existujú pochybnosti o jej kvalifikácii. Iveta Radičová je možno profesorkou len na papieri.
Iveta Radičová sa stala profesorkou 14.6.2005, keď si prevzala menovanie z rúk prezidenta Gašparoviča. Následne získala miesto riaditeľky Sociologického Ústavu SAV, aby ešte v tom istom roku prevzala post ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny.
[sociallocker][/sociallocker]
V životopise, ktorý bol uvedený pri jej menovaní za riaditeľku SÚ SAV sa uvádza:
Prof. PhDr. Iveta Radičová, PhD. prichádza z katedry politológie UK Bratislava, kde od roku 1997 pôsobila ako koordinátorka výskumu Sociálne poistenie, štátna sociálna podpora, sociálna pomoc s dôrazom na trh práce a politiku zamestnanosti. Riaditeľkou SÚ SAV sa stala na základe výberového konania, ktoré bolo v júni t.r. Zároveň je výkonnou riaditeľkou neziskovej organizácie S.P.A.C.E. – Centra pre analýzu sociálnej politiky.
Profesionálnu kariéru začínala na Sociologickom ústave SAV (1979-1989) ako koordinátorka výskumného tímu pre rodinnú politiku. Tam získala aj doktorát filozofie (práca: Kvantitatívny a kvalitatívny výskum, 1981). Hodnosť PhD. získala v SAV za prácu Typologická metóda v sociálnych vedách (1986) a certifikát PhD. získala na Oxford University (1990). Neskôr pôsobila na katedre sociológie FF UK (1990-1993) a ako zástupkyňa riaditeľa Academia Istropolitana (1993-1997). Na docentku habilitovala s prácou Križovatky sociálneho poznania – problémy sociálnej politiky (1997). Profesúru získala vlani za prácu Procesy sociálnej inklúzie a exklúzie.
Jej kľúčovou kvalifikáciou je orientácia na verejné dianie a verejnú politiku, na sociálnu politiku a zamestnanosť so špecifickým dopadom na problémy Rómov, na európsku integráciu – kapitola Zamestnanosť, sociálna politika a kapitola Voľný pohyb pracovných síl, na európsky sociálny model a na metodológiu sociálneho výskumu.
Pôsobila ako hosťujúci profesor na univerzitách v USA, Veľkej Británii, Švédsku, Fínsku, Rakúsku a i. Okrem toho pôsobila aj ako expert na sociálnu politiku na Federálnom ministerstve práce a sociálnej politiky, ako expert Vlády SR v Komisii pre rodinu, na Ministerstve privatizácie a v Komisii prevencie drogových závislostí, bola výkonnou riaditeľkou Slovenskej sociologickej spoločnosti a NISPAcee – siete organizácií a škôl verejnej politiky v strednej a východnej Európe. Bola a je koordinátorkou viacerých výskumných projektov.
Po ukončení politickej dráhy, keď bola jeden čas premiérkou, začala v roku 2012 učiť na Paneurópskej Univerzite. Minulý rok bola zvolená za dekanku Fakulty Masmédií na tejto univerzite
Zdá sa, že v akademickej obci panuje o jej publikačnej a vedeckej činnosti skepsa. K téme sa vyjadril poslanec slovenského parlamentu Ľuboš Blaha:
Keď sa, napríklad, stala dekankou na Paneurópskej vysokej škole Iveta Radičová, tak na prekvapenie nikto neskúmal, ako sa dostala k profesúre, aké vedecké knihy napísala, čo má reálne vedecky za sebou. Samozrejme, došlo by sa na to, že táto pani nemá za sebou prakticky žiadne vedecké monografie okrem jednej trápnej metodologickej brožúrky a darmo by ste v knižniciach hľadali jej vedecké výstupy – ona je úplne plonková. Ale keďže mala občianske združenie napojené na americké fondy, tak sa jej robila docentúra a profesúra jedna radosť – kamoši z USA pomohli a odrazu máme na svete profesorku bez jedinej vedeckej knihy alebo akéhokoľvek reálneho prínosu pre sociológiu. Bravó! Myslíte, že o tom niekedy bude písať Denník N? Kdeže! Im vadí len to, že Edo Chmelár má iné názory ako oni. Ešte by do toho mohli pichnúť nejaký citát Klementa Gottwalda, aby bolo jasné, kde títo nekoneční tragédi čerpajú svoje inšpirácie.
Rovnako sa skepticky vyjadril aj dotknutý Eduard Chmelár
Konkrétne, či ste si zisťovali, či je vaša kmeňová autorka, sociologička Iveta Radičová dostatočne kvalifikovaná na post dekanky Fakulty masmédií PEVŠ, odkedy sa z nej stala odborníčka na médiá a čo z tejto oblasti publikovala
Pred menovaním za riaditeľku SÚ SAV prednášala podľa vlastného životopisu na Univerzite Komenského. Vzhľadom na to, že poslanec Blaha spomína jej činnosť neziskových organizáciách, treba spomenúť aj túto časť jej životnej dráhy. V roku 1992 založila nadáciu S.P.A.C.E., kde bola riaditeľkou. Dlhé roky bola aj členkou správnej rady Nadácie Otvorenej Spoločnosti (NOS). Ako členka správnej rady síce nedostávala odmeny, ale zato sa jej nadácia zúčastňovala spolupráce na programových cieľoch NOS. V tom čase nadácia uvádzala dlhý zoznam donorov. Stránka nadácie nspace.sk ešte v roku 2016 ponúkala obsah informujúci o činnosti, dnes je v likvidácii a na stránke sa ponúka iný obsah.
Nie som človek z danej oblasti, takže nie som schopný overiť pochybnosti citovaných. Z diskusií na internete je však zrejmé, že nie som jediný. Napríklad jeden diskutér uvádza: „Radičová neuvádza publikácie z rokov 1979-89, kedy pracovala v SAV. V zozname publikácií uvádza aj také, kde je iba zostavovateľkou, napr. Sociálna politika na Slovensku. Našiel som práce ktoré vydala agentúra ktorej bola Radičová riaditeľkou a posudzovala ich Woleková, ktorá bola v agentúre zamestnaná. Počet ľudí ktorí citovali R. (okrem jej žiakov) bol minimálny. Chcem byť objektívny, preto by som bol povďačný diskutujúcim za uvedenie zdrojov, kde oni zisťovali publikačnú činnosť pani profesorky. Keďže sama uvádza, kde v zahraničí pôsobila, ohlas na jej práce bol iste veľký a je to len moja neschopnosť, že príslušné údaje som nezistil. Bez údajov o publikáciach Radičovej a ich ohlase v zahraničí (je nevyhnutný pre dosiahnutie titulu profesor) sú všetko iba dohady motivované politickými názormi.“
Za vedeckú práce určite nemožno považovať beletriu „Krajina hrubých čiar“, aj keď to PEVŠ takto spomína. Kritériá na takéto pomenovanie môže spĺňať „Byť či nebyť – Európska Únia?“.
Na profesúru sú stanovené určité podmienky, podľa všetkého to v roku 2005 formálne „dala“. Ale zároveň má byť profesor určitou garanciou kvality univerzitnej výuky. To so sebou obnáša tvrdú prácu a usilovnú publikačnú činnosť. Je viac ako zrejmé, že v tejto oblasti Iveta Radičová pokulháva.
Napríklad ďaleko mladší Ľuboš Blaha má za sebou omnoho viac. Eduard Chmelár má len dve knihy, ale obe sú evidentne výsledkom dlhodobej tvorivej činnosti. Nehovoriac o jeho sústavnej aktuálnej publikačnej činnosti v priestore slovenského informačného priestoru
Zdá sa, že renomé Ivety Radičovej je v skutočnosti len zacyklený kruh obdivovateľov a podporovateľov z oblasti politického života a mimovládneho sektora. Ako taká má pevné krytie a ako vidno z reakcií Denníka N, funguje to.
Redakciu vôbec nezaujímajú študenti. Pracovníkov Denníka N zaujíma len správny ideologický profil prednášajúcich. V skutočnosti je ich starosť o to, ako výuku dostanú študenti len maskovaním politického zadania zlikvidovať pôsobenie Chmelára hneď v zárodku. Kvalita výučby je nepodstatná. Aj preto sa o angažmá Radičovej nikto nikdy nestaral.
Nič nové pod slnkom. Časy komunistického prenasledovania a deformácií sú späť. Neschopní, ale ideologicky správne nastavení dostávajú vedúce miesta, nevyhovujúci „nesprávne mysliaci“ sú prenasledovaní. .