Trumpova neetická pomoc

Keď sa Američanov opýtate, aké percento vládnych výdavkov ide na zahraničnú pomoc, priemerná odpoveď je 25 percent. Správna odpoveď je však iba jedno percento. Niet teda divu, že keď prezident Donald Trump zdôvodňuje osekávanie pomoci tým, že ju musia posilniť iné krajiny, pretože neplatia svoj spravodlivý diel, veľa ľudí mu verí.

Pravda je taká, že svoj spravodlivý diel neplatia práve Spojené štáty. Je to už dávno, čo Organizácia Spojených národov vyzvala bohaté krajiny k zvýšeniu zahraničnej pomoci na 0,7 percenta ich hrubého národného dôchodku (čo je samozrejme niečo úplne iné než vládne výdavky). V roku 2016 túto úroveň podľa údajov OECD dosiahli Spojené arabské emiráty, Nórsko, Luxembursko, Švédsko, Dánsko, Turecko, Veľká Británia a Nemecko. Naproti tomu oficiálna americká pomoc dosiahla len 0,18 percenta hrubého národného dôchodku čiže 18 centov na každých zarobených sto dolárov.

V absolútnych číslach USA stále na zahraničnú pomoc vydali viac ako ktorákoľvek z krajín, ktoré splnili cieľ. Nemecko ale napriek tomu, že veľkosť jeho ekonomiky je oproti ekonomike USA menej ako štvrtinová, zaostalo len o necelých deväť miliárd dolárov. Ak dôjde na škrty, ktoré Trump navrhuje, a zároveň Nemecko svoje výdavky na pomáhanie zachová, USA už nebudú najväčším darcom ani v absolútnych číslach.

Ďalšie podstatné porovnanie je porovnanie s Britániou. Krajina nie je tak bohatá ako USA, HDP na hlavu je v Británii o 31 percent nižšie. Napriek tomu pred niekoľkými rokmi za podpory oboch hlavných politických strán dosiahla jej pomoc odporúčanej úrovne, teda 0,7 percenta HDP – viac ako trikrát vyššieho podielu vynaloženého hrubého národného dôchodku ako v USA. Odvtedy túto úroveň drží.

Americká pomoc navyše nesmeruje k tým, ktorí ju potrebujú najviac. Tri krajiny, kam tečie najväčší podiel americkej rozvojovej pomoci, sú Afganistan, Jordánsko a Pakistan. Je jasné, že táto voľba nesúvisí s tým, kde je rozvojová pomoc akútne potrebná, ale skôr s geopolitickými záujmami Spojených štátov.

Tích, ktorí vedia, čo by škrtnutie americkej pomoci znamenalo pre niektoré z najchudobnejších ľudí sveta, táto vyhliadka desí.  Alex Thier riadil americké vládne programy zahraničnej pomoci za miliardy dolárov, neskôr sa stal výkonným riaditeľom londýnskeho think tanku Overseas Development Institute. Bol práve na návšteve zdravotníckej kliniky v ugandskom Buikwe, keď dostal správu o Trumpovom návrhu rozpočtu, ktorý by takýmto zariadením priniesol hlboké škrty.

Klinika v Buikwe, ktorá slúži 33 tisícom ľuďom, prežíva s mesačným rozpočtom 150 dolárov. V deň Thieriho návštevy sa objavilo 40 potvrdených malarických infekcií a práve malária ostáva hlavnou príčinou úmrtí v oblasti, hoci ju možno za zhruba tri doláre vyliečiť.

Chamtivosť bez hraníc

Do očí bijúci rozdiel medzi nákladmi na liečbu chorôb a prevenciu úmrtí v Ugande a USA svedčí o tom, že Trumpom navrhnuté zníženie výdavkov za zahraničnú pomoc – najmä za globálne zdravotné programy – hlboko pohŕda životmi a prosperitou ľudí za hranicami USA. Keď človek vezme do úvahy, ako nízky podiel svojho hrubého dôchodku dávajú USA na zahraničnú pomoc, Trumpovo rozhodnutie je ešte amorálnejšie.

Hovorí sa občas, že by sme zahraničnú pomoc nemali poskytovať, pretože vytvára závislosť. Povedzme si to jasne: Trumpom navrhnuté škrty pomôcť by mnohým ľuďom spôsobili smrť a mnohým ďalším utrpenie v dôsledku chorôb či postihnutia, ktorým bolo možné predísť lepšou zdravotnou starostlivosťou.

Aby sme možnosť vzniku závislosti mohli použiť na ospravedlnenie škrtov, potrebovali by sme nezvratné dôkazy nielen o tom, že niektoré programy pomoci vytvorili závislosť, ale že závislosť vytvárajú konkrétne programy na podporu globálneho zdravia, ktorého sa majú škrty negatívne dotknúť. Za neexistencie takýchto dôkazov je nepotvrdená hypotéza nedostatočným dôvodom nechať ľudí umierať či zväčšovať ich utrpenie.

Uganda sa zdá byť príkladom krajiny, ktorej sa dostáva značné množstvo pomoci, a pritom napriek hypotéze, že pomoc vytvára závislosť, dosahuje rýchleho hospodárskeho pokroku. Počet Uganďanov žijúcich v krajnej chudobe, ako ju definuje Svetová banka, poklesol z 53 percent v roku 2006 na 34% v roku 2013. Ostatne množstvo afrických krajín nesie čoraz väčšiu časť bremena, lebo vyberú oveľa viac vlastných príjmov a utrácajú ich v kapitolách ako zdravotníctvo a školstvo. Tieto snahy vyberať viac prostriedkov podporujú aj darcovia, vrátane USA. V Trumpovom návrhu rozpočtu by však podiel Spojených štátov na tejto podpore zmizol.

Chudobným ber a bohatým dávaj?

Navrhované americké škrty v globálnych zdravotných programoch by vláde ušetrili asi 2,3 miliardy dolárov. Keďže celkové odhadované výdavky federálnej vlády v 2017 dosahujú zhruba štyri bilióny dolárov, znamená to asi jeden dolár na každých 2000 dolárov, ktoré vláda zrejme minie. Z hľadiska dobra je ľahko možné, že práve tieto globálne zdravotné programy ponúkajú najlepšiu hodnotu zo všetkých programov federálnej vlády. Všetky škrty pomoci, globálnych zdravotných a iných programov, ako aj diplomatických a mierotvorných krokov, dosahujú spolu 19 miliárd dolárov, stále menej ako 0,5% výdavkov federálnej vlády.

Existujú vítané náznaky, že niektorí republikáni v Kongrese USA navrhnuté Trumpove hlboké škrty v americkej pomoci odmietnu. Dúfajme, že tak skutočne urobia. Zahraničná pomocnajmä pomoc, ktorá zachraňuje životy a zmierňuje ľudské utrpenie – by nemala byť straníckou témou.


Publikovaný

v

,

od

Značky: