Tohtoročný summit G20 v Hamburgu patril za posledné roky k tým zaujímavejším. Predovšetkým sa ho prvýkrát zúčastnil americký prezident Donald Trump, ktorý k multilateralizmu a medzinárodnej spolupráci pristupuje s okázalým opovrhnutím.
Trump do Hamburgu prišiel potom, čo sa už vyvliekol od jedného z kľúčových záväzkov z minulého summitu: pristúpiť „čo najskôr“ k parížskej klimatickej dohode. A určite u neho veľa nadšenia nevzbudili ani pravidelné výzvy, aké sa na takých stretnutiach rodia – napríklad, že je potrebné zbaviť sa protekcionizmu alebo že je potrebné poskytovať väčšiu pomoc utečencom.
Hamburský summit navyše nasledoval po dvoch výročných zasadnutiach G20 v autoritárskych krajinách (v roku 2015 v Turecku, v roku 2016 v Číne), kde bolo možné potlačiť protesty. Tohtoročný summit sa stal príležitosťou pre divoké pouličné demonštrácie, namierené nielen proti Trumpovi, ale aj proti Erdoganovi či Putinovi.
Skupina G20 stojí na dvoch myšlienkach. Jedna je dôležitá a relevantná, druhá mylná a zavádzajúca. Tou dôležitou myšlienkou je, že rozvojové a rozvíjajúce sa trhové ekonomiky ako Brazília, India, Indonézia, Južná Afrika a Čína získali na význame toľko, že ich nemožno vylučovať z diskusie o tom, ako má ďalej fungovať svet. Nejde o náhradu skupiny G7, ktorej posledný summit sa konal v máji na Sicílii; stretnutia G20 sú príležitosťou rozšíriť a prehĺbiť dialóg.
G20 vznikla v roku 1999, v reakcii na ázijskú finančnú krízu. Vyspelé krajiny ju spočiatku brali ako debatné fórum, kde budú rozvojovým ekonomikám pomáhať so zbližovaním ich finančnej a menovej správy so štandardmi vyspelého sveta. Rozvojové krajiny postupom času našli svoj vlastný hlas a hrajú pri zostavovaní programu skupiny významnejšiu úlohu. Ostatne predstava, že vyspelé krajiny majú v spomínaných oblastiach nejaké užitočné know-how, o ktoré by sa mohli podeliť, je dnes smiešna. Medzičasom sme si totiž prežili finančnú krízu, ktorá vzišla zo Spojených štátov, a debakel eurozóny.
Druhá, menej nosná myšlienka, na ktorej G20 stojí, je, že k riešeniu naliehavých problémov svetovej ekonomiky je potrebná čím ďalej intenzívnejšia spolupráca a koordinácia na globálnej úrovni. Často sa odkazuje na analógiu, že svetová ekonomika je „pastvina globálnej obce“: k jej údržbe musí svojim dielom prispievať každá krajina, inak dôsledky postihnú všetky.
Znie to pravdepodobne a v niektorých oblastiach to platí celkom určite. Riešenie klimatických zmien, aby sme spomenuli jeden zásadný problém, skutočne vyžaduje spoločný postup. Znižovanie emisií oxidu uhličitého je naozajstný globálny verejný záujem, pretože každá krajina, ktorej by sa prenechala voľnosť, by sa radšej viezla ako čierny pasažier na škrtoch ostatných a sama by doma urobila veľmi málo.
Podobne infekčné choroby, ktoré prekračujú hranice, si vyžadujú globálne investície do systémov včasného varovania, monitoringu a prevencie. Aj tu majú jednotlivé krajiny chabú motiváciu sa na investíciách podieľať a všetko ich nabáda viezť sa zadarmo na účet druhých.
Od takejto argumentácie je len krôčik k tomu, uvažovať v tom istom duchu o praktických ekonomických témach G20 – finančnej stabilite, makroekonomickom manažmente, obchodných politikách, štrukturálnych reformách. Logika globálnej pastviny ale u týchto ekonomických problémov príliš nefunguje.
Preberme si témy, ktoré lídri G20 (okrem Trumpa, samozrejme) chceli v Hamburgu prebrať: hrozbu silnejúceho obchodného protekcionizmu. Nová správa od Global Trade Alert upozorňuje, že G20 sa v tejto otázke nepodarilo splniť svoje skoršie sľuby. Trump zatiaľ v oblasti obchodu viac šteká, než hryzie. Ako ale správa uvádza, tisíce protekcionistických opatrení, ktoré v iných krajinách stále potláčajú export z USA, môžu Trumpovi poslúžiť ako zámienka pre zvyšovanie amerických bariér.
Neschopnosť udržiavať otvorené obchodné politiky ale v skutočnosti nie je zlyhaním svetovej spolupráce ani dôsledkom absencie globálneho ducha. V zásade sa jedná o zlyhanie domácej politiky.
Keď ekonómovia vyučujú princíp komparatívnej výhody a prínosy obchodu, vysvetľujú, že voľný obchod zväčšuje ekonomický koláč domovskej krajiny. Neobchodujeme preto, aby sme poskytli výhody iným krajinám, ale preto, aby sme posilnili ekonomické príležitosti našich vlastných občanov. Odpovedať na protekcionizmus iných krajín tým, že sami zvýšime obchodné bariéry, je ako streliť sa do nohy.
Obchodné dohody doteraz neprospeli veľkému počtu Američanov; veľa pracujúcich a rôznych skupín naopak utrpelo. Pokrivené a nevyvážené obchodné dohody, ktoré také ovocie prinášajú, ale Spojeným štátom nevnútili iné krajiny. Vyžiadali si ich a dokázali ich presadiť mocné americké podnikateľské a finančné skupiny – práve tie, ktoré podporujú Trumpa. Ani chýbajúca kompenzácia pre porazených neboli dôsledkom nedostatočnej globálnej spolupráce; jednalo sa o úmyselný domáci politický prístup.
To isté platí pre finančnú reguláciu, makroekonomickú stabilitu aj štrukturálne reformy na podporu rastu. Keď sa vlády správajú nevhodne, môžu sa negatíva prelievať do iných krajín. Najvyššiu cenu ale zaplatia občania doma. Výzvy zo summitov G20 so žiadnym z týchto problémov nepohnú. Ak chceme predísť zavádzajúcemu protekcionizmu alebo všeobecne ťažiť z lepšej správy ekonomiky, musíme si najprv pozametať na národných prahoch.
Ešte horšie je, že mimovoľný globalizmus, ktorým sú schôdze G20 presýtené, sa prepisujú do populistického líčenia sveta. Trumpovi a podobne zmýšľajúcim lídrom poskytuje zámienku na odvádzanie pozornosti od vlastných politík a zvaľovanie viny na ostatných. Globalizmus ako riešenie sa ľahko prevracia v globalizmus ako prapríčinu zla.
V skutočnosti, ako by snáď povedal sám dávny Caesar, nie je chyba v našich obchodných partneroch, ale v nás samotných.