Vo verejnom priestore sa objavujú názory, že októbrové voľby budú kľúčové a rozhodnú o tom, či sa Česká republika ďalej bude rozvíjať ako demokratická krajina, alebo či sa posunie k autoritárskemu režimu. Aký na to máte názor?
Budú to dôležité voľby, ale neodvážil by som sa použiť slovo kľúčové. O mnohých voľbách v poslednom štvrťstoročí sa hovorilo, že sú kľúčové, a myslím, že tieto nebudú klúčovejšie. Druhá otázka je, či môžu niečo významné a výrazné priniesť. Mám strach, že nemôžu, pretože do hry nevstupujú subjekty, ktoré by prichádzali s niečím novým, prekvapujúcim a prevratným. Keď vidím tých hráčov, tak od nich nič veľkolepého neočakávam.
Čím to je?
Tak dlho sa u nás bojovalo proti politickým stranám, ich zastaranosti a nemodernosti, až sa ich odporcom – a každý vie, že na prvom mieste mám na mysli Václava Havla – podarilo politické straníctvo zneúctiť a urobiť nepopulárnym. Nedá sa preto povedať, že by sa tvoriví ľudia snažili do strán vstupovať a niečo zásadné urobiť. To je smutný výsledok.
Nie je to do značnej miery vina samotných straníkov, sekretariátov, partajných šarvátok, spôsobu zostavovania kandidátok treba pomocou falošných náborov?
To sme pri tom, čo bolo skôr, či sliepka, alebo vajce. Je falošný nábor členov v politických stranách prvotnou príčinou, či dôsledkom niečoho? Ľudia sa trochu boja do strán vstupovať, tým potom chýbajú členovia, a tak sa vytvárajú falošné nábory. Preto by som v nich videl skôr dôsledok ako príčinu.
Vždy ste bol zástancom toho, aby stranícka politika bola záležitosťou stretu ideí. Vidíte dnes aspoň u ČSSD a ODS náznaky, že sa o čosi podobné snažia?
Zdá sa, že tieto dve strany zostávajú ako jediné trošku ideovo definované. O ostatných sa to naozaj v žiadnom prípade tvrdiť nedá. To hovorím natvrdo s vedomím, že sa na mňa za to bude hocikto hnevať. Samozrejme by som si prial, aby ČSSD a ODS robili stranícku politiku jednoznačnejšie a o svoje základné idey sa viac zasadzovali a jasnejšie ich formulovali. V tomto zmysle by som kritizoval obidve.
Existuje vo svete, v ktorom stále väčšiu úlohu zohrávajú sociálne siete a americký prezident Trump s ľuďmi komunikuje prevažne cez svoj Twitter, vôbec ešte záujem o nejaký ideový fundament?
Americký prezident tweetuje, áno, ale to je predsa tiež dôsledok niečoho. Útok štandardných médií na jeho osobu bol natoľko hrozivý, že úplne logicky využil túto možnosť. Koniec koncov mnohí z nás to robili vždy. Nebol Facebook a Twitter, takže pre mňa jediné riešenie, ako sa vyhnúť neustálemu útočeniu mainstreamových médií, bolo vyraziť za ľuďmi a jazdiť po celej Českej republike, zájsť do každej dedinky a pokúsiť sa s nimi hovoriť. Teraz je to možno vďaka novým elektronickým médiám jednoduchšie, aj keď myslím, že úplne iné to nie je. Ľudia potrebujú politika vidieť, siahnuť si na neho, najmä v krajine našich rozmerov. V Amerike je to určite iné, Trump nemôže navštíviť každé mesto, hoci nad 200 tisíc obyvateľov. Na začiatku 90. rokov som hovoril ruskému premiérovi Gajdarovi, že bez politickej strany nemôže uspieť, on ju založil, ale vo voľbách prepadol. Keď som sa s ním potom stretol, bol smutný, avšak pripomenul, že v Moskve, ktorá veľkosťou zhruba zodpovedá Českej republike, dostal skoro rovnaký počet hlasov ako ja s ODS. Dodal, že on je skutočne odkázaný na médiá, pretože nemôže obísť všetky dediny na Ďalekom východe alebo za polárnym kruhom. A ja som musel priznať, že u nás to ide, stačí si sadnúť do auta. Je veľkou chybou, že to súčasní politici nerobia a naskakujú na tézu, že to ľudí nezaujíma. Je to zaujíma moc, iba ich nezaujímajú konkrétni politici.
Čo ste vedel vy aj prezident Zeman …
… a myslím, že dnes to vie jedna jediná osoba, a tou je môj syn. Ale neradil sa o tom so mnou, prišiel na to sám.
Lenže nie každý politik má odvahu za ľuďmi ísť, pretože námestia by mohli zostať prázdne. Kto má chuť počúvať nudného chlapíka, ktorý stále dokola opakuje rovnaké frázy?
Tie námestia prázdne sú, niekoľkokrát som to zažil. Vlani som bol na začiatku školského roka vo veľkom okresnom meste, ktorého námestie bolo oblepené plagátmi jednej nemenovanej strany. Hovorili mi, že po mojom odchode tam má jej predseda míting. Prišlo naň šesť ľudí.
Potvrdzujete teda absenciu politických osobností, a to ako naľavo, napravo, tak v strede?
Na severe aj na juhu, všade. Ale nečudujem sa tomu. Politika je decimovaná nepretržitými mediálnymi útokmi, obvineniami za to či tamto, že ľuďom sa do nej jednoducho vstupovať nechce, nestojí im to za to. Je tam prázdno aj z tohto dôvodu.
Keď ste na to narazil, čo si myslíte o výroku Miloša Zemana, že je potrebné novinárov likvidovať?
Nemá cenu rozoberať, že žijeme, povedané s Petrom Hájkom, v istej ére mediokracie, v ktorej novinári zohrávajú väčšiu úlohu než byť nositeľmi informácií a reportérmi. Pre mňa bol vždy základným cieľom médií reporting, reportovanie o veciach a javoch, ktoré sa udiali. To z našich médií v podstate vymizlo. Novinári sú ďaleko viac nepretržitými tvorcami názorov. Nedávno som sa v Južnej Kórei stretol s jednou známou novinárkou a ona mi hovorí – aj keď som to vedel – že je z Wall Street Journal, opinion page number six, teda názorová strana číslo šesť. A má to aj na vizitke, definovania sa odlišujú od novinárov zo strán jedna až päť, ktorí majú za úlohu reporting. Veľmi by som si prial, aby toto odlíšenie fungovalo aj u nás. Ale to sa moc nedeje, nikto nechce reportovať, každý aj v jednoduchej správe hľadá zápletku.
Ale novinárov by ste kvôli tomu nelikvidovali?
Nie, nie je potrebné zavádzať nejaké drastické metódy.
V ministerskej, premiérskej, predsedníckej či prezidentskej funkcii ste ctil postavenie a úlohu inštitúcie, ktorej ste bol v danej dobe predstaviteľom. Tým ste bol predvídateľný a ľudia vedeli, v akých mantineloch sa budete pohybovať. Nie sme teraz svedkami vychýlenia z tohto základného pravidla demokracie?
Rešpekt k úradu je zásadná záležitosť a určite okolo seba vidíme veci, ktoré ma netešia a ja by som ich nikdy nerobil. My sme ale svedkami všeobecnejších procesov, strašného zbavenie sa elementárneho rešpektu k človeku, k autorite akéhokoľvek typu. To sú spojené nádoby. Sledujeme obrovské zhrubnutie spoločnosti, ja nehovorím ani v súkromí tak, ako hovoria niektorí politikov v televízii. Neviem, čo k tomu ďalej dodávať.
Po niekoľkých týždňoch sa situácia vo vláde upokojila, Andrej Babiš bol odvolaný, nastúpil nový minister financií. Vnímal ste koaličné turbulencie ako začiatok horúcej volebnej kampane?
Ak by ste to vracali do tejto roviny, bolo by to veľmi správne. Žiadna vládna kríza u nás nenastala, všetky inštitúcie normálne fungujú, nič hrozivého sa nedeje, išlo len o búrlivé začatie volebnej kampane, ktoré malo túto zápletku. Vec druhá je, že na to médiá naskočili a začali to hrať ako velikánsku vládnu krízu. Prijmime, že primárna nie je vládna kríza, ale nutný súboj dvoch dominantných politických strán. Keby na seba začali štekať dva týždne pred voľbami, nikto by tomu neuveril, a preto sa museli rozhádať zásadným spôsobom skôr, aby to bolo vierohodné. Ja by som to nerobil, ale oni mali pocit, že o sebe musia povedať najhoršie možné veci. Je však pravda, že sme nikdy nezažili situáciu, keby vo vláde boli dve rovnako silné strany, de facto tú existuje veľká koalícia. Zatiaľ to vždy bolo tak, že popri jednej dominantnej strane boli dve alebo tri menšie. Z toho dôvodu tento veľký rozkol nikdy nemohol nastať.
Malo by z vášho pohľadu víťazstvo Andreja Babiša na Českú republiku nejaký fatálny dopad?
Nie som ctiteľ Andreja Babiša ani politickej strany ANO, ale musím spravodlivo a férovo povedať, že nevidím veľký rozdiel medzi tým, keby bol premiérom pán Babiš, Sobotka či Bělobrádek, toto trio je pre mňa podobne neprijateľné.
Z vašich vyjadrení vyplýva, že svet zaplavuje arogancia moci, Západu voči Východu alebo tretím krajinám, čo sa týka aj vašej obľúbenej témy o zmenách klímy. Je nadradenosť vyspelého sveta, ktorý chce čosi diktovať či naznačovať druhou určujúcou kategóriou súčasnosti?
Keď odlíšime aroganciu moci vo vnútri krajiny, čo je debata, ktorú sme viedli doteraz, od toho, ako sa politický establishment vo vyspelom svete pokúša diktovať ľudstvu, čo pre neho je, alebo nie je dobré. To cítim v oblasti klimatickej, ale zrovna tak v bezohľadnom presadzovaní európskej unifikácie bez toho, či si to ľudia v Európe prajú. Tento fenomén samozrejme vnímam.
Téma modrej, nie zelenej planéty vás drží mnoho rokov. Prečo je práve klíma vašou srdcovou záležitosťou, hoci profesne nemáte s klimatológiou nič spoločné?
Nie som klimatológ, ale človek bojujúci za zneužívanie falošných jednotlivostí k zásadnej redefinícii ľudskej spoločnosti. Povedal by som, že to je moja profesia. V debate o globálnom otepľovaní, nejde o klimatologické disciplíny, ale o mocenský súboj, o to, vnútiť človeku a ľudstvu ako celku isté pohľady na svet, čo s meraním teploty a odhadom emisií CO2 moc nesúvisí. A prečo je to moja srdcová téma? Som citlivý až precitlivený na akékoľvek obmedzenie ľudskej slobody. Vyplýva to z môjho života v komunistickej ére, ale nikdy tiež nezabudnem na to, keď v 70. rokoch minulého storočia začínalo zelené hnutie a vznikol Rímsky klub, tzv. Limity rastu a batôžkari, ktorí nám vnucovali, že musíme mať na chrbte v plastovej fľaši vodu atď. To som od začiatku považoval za fatálne útok na moju osobnú slobodu.
Vari nie je správne chrániť si svoje životné prostredie?
Životné prostredie si určite chrániť musíme, ale debata o globálnom otepľovaní s ním nemá vôbec nič spoločné.
Aj keď veľa ľudí tvrdí opak?
Kto?
Vedci napríklad. Tvrdia, že púšťame do ovzdušia nadmerné množstvo CO2, čím si ničíme ozónovú vrstvu.
Ak vypúšťaním CO2 prispievame k nejakému problému v našom ovzduší, je vec jedna. Zdôrazňujem pritom, že oxid uhličitý je úplne blahodarný plyn, bez ktorého by sme vôbec nemali vegetáciu a nemohli by sme žiť, takže pozor na to – CO2 nie je toxická a život ničiaca látka. Debata však stojí inak. Prvá otázka znie, či mierne zvýšenie globálnych teplôt je ničivé pre ľudskú spoločnosť. Na to jednoznačne odpovedám, že nie je. Už pred desiatimi rokmi som v knihe o modrej planéte uvádzal príklad, že životná úroveň a vyspelosť ekonomiky vo Fínsku a Singapure je zhruba rovnako vysoká, hoci v jednej je priemerná teplota asi osem stupňov a v druhej 29. Pokiaľ s takým obrím rozdielom môže spoločnosť dosahovať rovnakých výkonov, výsledkov a životnej pohody, je to známka toho, že miniatúrne zvyšovanie teplôt nemôže byť ničivé. Ak všetky klimatologické autority pripúšťajú, že zemegula sa za celé storočie prípadne oteplila o 0,7 stupňa Celzia, tak je to ničotné. Ak vynecháme spory o spôsoby a možnosti merania, je teda nejasné, nakoľko zvýšenie teplôt o jeden stupeň ľudstvu vadí. A aj keď uznáme, že k tomuto vzostupu teplôt došlo, musíme sa pýtať, ako k tomu prispel človek a špecificky oxid uhličitý.
Na parížskej konferencii o klíme politici dospeli k záveru, že značne, a preto prijali záverečný protokol o ochrane klímy a znižovanie emisií.
Politici v Paríži sú srandičky, ktoré nie je možné brať vážne a dúfam, že Donald Trump, hoci už ustúpil od mnohých svojich sľubov, aspoň tento dodrží a parížsku dohodu vypovie. Otázka vplyvu človeka na stav klímy je podľa mňa mizivá a pokusy brzdiť emisie CO2 majú miniatúrnu úlohu, ktorú je navyše ťažké merať. Ale o tom je aj moja nová kniha.
Prial by ste si ako volič, aby v predvolebnej kampani politici zdvihli zanedbávané medzinárodnopolitické a európske témy?
Politici sa týmto otázkam vyhýbajú s argumentom, že to voliča nezaujíma, to som zažil aj vo svojej vlastnej strane. Ja by som odlíšil veľké medzinárodne politické témy od „malých“, teda európskych. My nie sme veľmoc a nehráme na globálnej politickej scéne – a pri svojej namyslenosti si to priznajme – vôbec žiadnu úlohu. Je nesporné, že v USA, Číne, Rusku a snáď aj Nemecku či Turecku je medzinárodná politika zásadnou témou, ktorej sa politici nemôžu vyhnúť. U nás vymedzovanie sa voči Číne alebo Rusku je skôr únikový predmet niektorých našich hlúpych politikov, ktorí nevedia alebo nechcú povedať niečo zásadné k relevantným veciam, a preto hrdinsky bojujú s čínskym komunizmom. To je smiešne. Do veľkej medzinárodnej politiky by som sa ako občan desaťmiliónového národa príliš neplietol. To hovorím ako človek, ktorý bol pred desiatimi dňami v Južnej Kórei, teraz sa vrátil z týždenného pobytu v Izraeli a je zvyknutý sa pohybovať vo svetovom kontexte.
Do európskych vecí by ste sa naopak plietol?
Európska politika už dávno nie je zahraničnopolitickou záležitosťou. My sme súčasťou Európskej únie, svoju suverenitu sme už dávno stratili, teda všetko, čo sa deje v EÚ, je naša domáca téma. To, že ju naši politici sabotujú s názorom, že to ľudí nezaujíma, je detinské. Európska únia nás ovplyvňuje dennodenne a či niektorí ľudia stále nechápu, že nie sme Európskym spoločenstvom suverénnych krajín, ale úniou, kde štáty nehrajú žiadnu úlohu, a naším ministerským predsedom fakticky nie je Sobotka, ale Juncker, tak je to krátkozraké. A keď to nevedia politici vysvetliť voličom, je to ich chyba.
Kateřina Perknerová, publikované v Denníku a na serveri Denik.cz 27. mája 2017.