Formovanie Európskej únie vydláždilo cestu jednotnému finančnému systému, ktorého spoločnou menou je euro. Zatiaľ čo väčšina členov EÚ súhlasila s prijatím eura, niektoré štáty ako Anglicko, Švédsko a Česká republika sa rozhodli zostať u svojej vlastnej meny. Prečo sa tieto krajiny bránia prijatiu eura a aké výhody to môže priniesť ich ekonomike?

V súčasnosti má Európska únia 28 členov, z ktorých deväť sa nenachádza v eurozóne (v jednotnom peňažnom systéme využívajúcim euro). Dvaja z nich – Anglicka a Dánsko – sú legálne oslobodení od podmienky prijatia spoločne meny. Ďalších sedem krajín musí vstúpiť do eurozóny po dosiahnutí tzv. Maastrichtských kritérií. Majú však právo tento vstup odložiť a tým aj oddialiť prijatie eura.

Každá krajina eurozóny má rozdielnu kultúru, populáciu, ekonómiu atď. Problémom je, že čo môže byť dobré pre jednu, môže byť naopak zlé pre tých ostatných. Tu je niekoľko dôvodov, ktoré predstavuje server Investopedia, prečo takmer tretina členov EÚ nepoužíva euro.

Vlastná menová politika

Od doby, kedy ECB nastavila jednotnú menovú politiku pre všetky krajiny v eurozóne, neexistuje možnosť jej nezávislého riadenia, ktoré by bolo šité na mieru danej krajine a jej ekonomike. Môžeme si to ukázať na konkrétnej situácii, vývoji rastu HDP Veľkej Británie, ktorá pre zotavenie svojej ekonomiky po finančnej kríze v roku 2008/2009 spustila program kvantitatívneho uvoľňovania a to už v marci 2009. Rovnakú metódu vyžila aj ECB, ktorá však so spustením rovnakého programu čakala do roku 2015.

Veriteľ poslednej inštancie

Každá ekonomika je citlivá na výnosnosť štátnych dlhopisov. Krajiny mimo eurozóny majú výhodu nezávislých centrálnych bánk, ktoré sú schopné vystupovať ako veriteľ poslednej inštancie pre dlh danej krajiny. V prípade nárastu výnosov dlhopisov ich centrálne banky začnú od tých komerčných kupovať za účelom zvýšenia likvidity na trhu. ECB však v takejto situácii dlhopisy konkrétneho člena únie nenakupuje. Výsledkom je, že krajiny ako Taliansko musia čeliť veľkým problémom v dôsledku vyšších výnosov štátnych dlhopisov.

Opatrenia na kontrolu inflácie

Pri náraste inflácie v ekonomike je efektívnou odozvou bánk zvýšenie úrokových sadzieb. Krajiny nepoužívajúce euro ako domácu menu môžu tento krok urobiť pomocou menovej politiky ich nezávislých regulátorov. Štáty eurozóny túto možnosť nemajú. Príklad si môžeme opäť uviesť na európskej ekonomickej kríze 2011, kde ECB zvýšila úrokové sadzby v obavách z vysokej inflácie Nemecka. Tento krok síce Nemecku pomohol, avšak poškodil ekonomiku Talianska a Portugalska.

Devalvácia meny

Krajiny mimo eurozóny majú vo svojom arzenáli možnosť využiť znehodnotenie vlastnej meny pre naštartovanie ekonomiky. Ku spomínanému kroku pristúpila aj ČNB, čoho výsledkom bola podpora vývozu. ECB však nemôže nezávisle zmeniť hodnotu eura pre jednotlivé štáty, ale len v rámci celej eurozóny. To by malo za následok ovplyvnenie 19 ekonomík, výsledný efekt by bol navyše zrazený tým, že v rámci eurozóny by sa medzi jednotlivými štátmi z hľadiska obchodu nič nezmenilo.

Suma sumárum

Štáty eurozóny najskôr prosperovali z ich spoločnej meny. Tá priniesla elimináciu volatility menového kurzu (a s tým spojených nákladov), cenovú transparentnosť a jednoduchší prístup na obrovský a zjednotený európsky trh. Avšak finančná kríza z rokov 2008/2009 odhalila určité nástrahy spoločnej meny. Niektoré ekonomiky eurozóny trpeli viac ako iné a to kvôli nedostatku ekonomickej nezávislosti. Tieto krajiny nemohli nastaviť tú najlepšiu stratégiu na podporu oživenia vlastnej ekonomiky, ale museli sa riadiť monetárnou politikou stanovenou ECB. Budúcnosť eura bude teda záležať na tom, ako sa EÚ zachová pri riešení finančných problémov jednotlivých národov naviazaných na jednotnú monetárnu politiku.