Rusko je podľa propagandistov pokračovateľom Sovietskeho zväzu nielen po právnej stránke, ale aj po ideologickej. Podľa nich nedošlo v Rusku k vysporiadaniu sa s minulosťou a na popredných miestach ostali tí istí ľudia, ktorí zabezpečovali v minulosti hladký chod komunistického režimu. Ako príklad sa uvádza Nemecko, kde podľa nich došlo k radikálnemu obratu a nacistická minulosť sa stala odsudzujúcim kritériom. Preto je podľa nich legitímne, keď Nemcov a Nemecko civilizovaný svet vníma ako demokratov a Rusko a Rusov ako stelesnenie čistého zla. Nie je to pravda.

Portál Echo24 zverejnil článok, ktorý mýtus nemeckej očisty zásadným spôsobom nabúrava.

Podľa tohto článku sa hneď po porážke Nemecka víťazi vojny zrušili všetky štruktúry nacistov (NSDAP, wehrmacht, SS a mnoho nacistických organizácií vrátane médií) na na jeseň 1945. V novembri potom začal Norimberský proces a procesy s nacistami v okupačných zónach. Na trest odňatia slobody boli odsúdené tisíce ľudí a bolo vynesených 486 rozsudkov smrti. O prácu prišlo v západných zónach 150 000 úradníkov a 73 000 predstaviteľov súkromného sektora. 200 000 bývalých nacistov bolo internovaných. Vyše pätnásť miliónov ľudí prešlo dotazníkovým previerkami, apod.

Lenže potom bola moc odovzdaná do rúk samotným Nemcom a proces denacifikácie sa prakticky zastavil.

V roku 1951 schválil snem článok 131 základného zákona, podľa ktorého boli prijatí na svoje pôvodné miesta všetci tí, ktorí boli vyhodení vo spojeneckých čistkách a neboli odsúdení. Požiadavky na ich finančné odškodnenie neprešli, ale bola pre nich vytvorená kvóta – mali tvoriť dvadsať percent úradníkov.

Amnestovaní boli aj niektorí odsúdení. V spoločnosti sa vytvorilo široké spektrum zahŕňajúce popri politikoch, právnikoch a bývalých vojakoch i predstaviteľov katolíckych a protestantských cirkví, ktoré presadzovalo potrebu „vysporiadania sa s minuloťou“ amnestovaním odsúdených – a to aj vrátane tých, ktorí boli odsúdení za „vraždy bezbranných žien a detí po desiatkach tisíc za okolností, ktorým by sme neboli ochotní veriť, nebyť súdobých záznamov samotných páchateľov a ich priznania,“ ako odpovedal americký miestodržiteľ McCloy v liste nemeckému prezuidentovi Heussovi.

Historik Jeffrey Herf píše, že v diskusiách tej doby sa „slovo obeť často používalo nie o ľuďoch, ktorí boli perzekvovaní alebo zavraždení nacistami, ale o ľuďoch, ktorí boli považovaní za ‚​​Obete prekonanie nacizmu‘ … Západní Nemci pre nich vymysleli nové slovo, Entnazifizierungsgeschdigten.“ .

Historik Tony Judt napísal: „V Bavorsku bola v roku 1946 vyhodená asi polovica stredoškolských profesorov, ale za dva roky boli späť. Novo zriadená federálna republika v roku 1949 ukončila všetky vyšetrovania chovania úradníkov a vojakov v minulosti. V Bavorsku v roku 1951 tvorili exnacisti 94 percent sudcov a žalobcov, 77 percent zamestnancov ministerstva financií a 60 percent úradníkov regionálneho ministerstva poľnohospodárstva. V roku 1952 bol každý tretí úradník ministerstva zahraničia v Bonne bývalý člen nacistickej strany. V novo utvorenej diplomatickej službe bolo 43 percenta diplomatov bývalí príslušníci SS a ďalších 17 percent slúžilo v Sicherheitsdienst alebo v gestape. Hans Globke, Adenauerov hlavný pobočník v 50. rokoch, bol zodpovedný za oficiálne komentáre k Hitlerovým norimberským rasovým zákonom z roku 1935. Šéf polície v Porýní-Falcku, Wilhelm Hauser, bol Obersturmführer zodpovedný za vojnové masakry v Bielorusku.

Účtovanie s nacizmom sa úplne nezastavilo, ale trend je zjavný z čísel, ktorá uvádza Herf: „Počet odsúdených západonemeckými súdy klesal z 800 v roku 1950 na niečo cez 200 v roku 1951, niečo pod 200 v roku 1952 a na 125 v roku 1953. V desaťročí od roku 1954 do 1964 sa počet rozsudkov západonemeckých súdov pohyboval medzi 25 a 50 ročne. „Niekoľkokrát sa v Spolkovom sneme odohralo veľmi kontroverzné hlasovanie o predĺženie premlčacích lehôt, ku ktorému najmä konzervatívni poslanci mali čoraz menej chuti. Prečo to išlo veľmi tuho? Okrem iného iste preto, že podľa vlani zverejnenej štúdie bolo až do 70. rokov 90 zo 170 špičkových úradníkov ministerstva spravodlivosti bývalí nacisti a boli medzi nimi sudcovia, ktorí za nacizmu odsudzovali k trestom smrti. V roku 1957 bolo percento bývalých členov NSDAP na ministerstve 77 percent, dokonca vyššie ako v čase tretej ríše. Podobnú štúdiu zadal skôr na ministerstve zahraničia Joschka Fischer – s podobnými výsledkami.

Hlavným iniciátorom tohto trendu bol samotný architekt povojnového Nemecka Konrád Adenauer. Podľa neho je neprípustné aby sa Nemci delili na občanoch rôznych kategórií.  „Nemci by nemali byť delení na dve triedy, na politicky poškvrnené a nepoškvrnené. Toto zaradenie musí byť prekonané čo najskôr,“ hovoril v prejave pred Spolkovým snemom. A tiež spomenul, že denacifikácia „spôsobila mnoho nešťastia a mnoho škôd„.

Podľa Adenauera nebolo možné príliš tvrdo zasahovať pri denacifikácii. Myslel si, že ľud nakazený spolužitím so zločineckým režimom a zdrvený porážkou a všednými starosťami rozvráteného Nemecka znesie len určitú mieru pripomínanie vlastného zlyhania. Prieskumy, ktoré si nechávali na konci 40. rokoch robiť Američania, ukazujú, že široké vrstvy zastávali autoritárske a rasistické názory.

Hoci povojnové usporiadanie bolo demokratické, vyrovnanie sa s minulosťou nebolo na programe dňa. Adenauer už v marci 1946 vyhlásil, že „by sme konečne mali nechať na pokoji malé ryby, tých, ktorí neutláčali ostatných, neobohatili sa a neporušili žiadne zákony„. Vojakom a nižším nacistickým funkcionárom by malo byť umožnené vstupovať do CDU. Prenasledovať „neškodné súputníkov a vojakov, ktorí verili, že len konajú svoju povinnosť„, by podľa neho vybudila „rastúci a extrémny nacionalizmus„.

Autor pripomína, že tieto slová Adenauer vyriekol v čase trvania Norimberského procesu! A podľa neho už by sa s trestaním nacistov „konečne“ malo prestať.

V prejave v máji sa sťažoval, že nemecký ľud je opäť delený na lepších a horších. „Ale nespravodlivosť plus nespravodlivosť sa nikdy nebude rovnať spravodlivosť,“ vyhlásil. Tou nespravodlivosťou bola mienená spojenecká denacifikácia. Požiadavka, aby denacifikácia už „konečne“ skončila, sa stala leitmotívom jeho volebnej kampane v roku 1946. A „denacifikácia integráciou“ sa stala heslom nemeckých vlád najbližších rokov.

Adenauer pripomínal utrpenie odsunutých Nemcov a vojnových zajatcov. Varoval, že príliš tvrdé účtovanie s minulosťou môže ohroziť demokraciu. Nemci teraz trpeli v rozvrátenej krajine a o utrpení, ktoré predtým pôsobili iným, počuť nechceli.

Na pozadí tohto príbehu zahmlievania a prefarbovania vrahov na obete si skúsme predstaviť príbeh Ruska.

Rovnako je to krajina, kde bolo veľké množstvo ľudí členmi totalitnej strany a ktorí zaujímajú aj dnes vysoké miesta v štátnej správe, súdnictve či pôsobia ako významné osobnosti. Priamo v najvyššej funkcii pôsobí bývalý príslušník tajnej represívnej polície. A za činnosť pri potláčaní ľudských práv a slobôd nebol postihnutý nik.

Naši propagandisti nám chcú tvrdiť, že to je explicitný dôkaz pokračovania Ruska v ideologickej línii, ktorá ovládala desiatky rokov polovičku sveta.

Lenže niečo tu nehrá. Žiadna krajina sama od seba nebude pôsobiť proti vlastným ľuďom. Hovorí sa tomu prezliekanie kabátov, alebo obyčajné prispôsobenie sa dobe. Fanatických aktivistov je málo, ale pokiaľ účasť na politickom procese prináša pozitívny osobný prospech, zapoja sa aj tí, ktorým je inak celé to politické divadlo prakticky ukradnuté. Na Slovensku mnohí agrárnici prešli plynule k ľudákom, aby sa neskôr stali komunistami. Neskôr komunisti privatizovali ako prví a dnes, keď „charakter rozhoduje,“ účasť vo vláde je mantra, ktorá spoľahlivo zmaže všetky ideologické predsudky.

Nemci si denacifikáciu nespravili sami, boli k tomu prinútení silou po katastrofálnej prehratej vojne s miliónmi obetí. Po odovzdaní moci samotným Nemcom sa nacisti vrátili. V Rusku žiadna takáto sila nebola, vo vojne krajina figurovala ako obeť a hriechy minulosti typu guľagy Stalina boli riešené ešte za čias jeho komunistických nasledovníkov. Preto ani spoločnosť nepociťovala potrebu zúčtovania s predstaviteľmi režimu. V skutočnosti na pozadí rozpadnutej krajiny, kde bieda po skončení studenej vojny bola porovnateľná s biedou Nemecka po roku 1945, osud nejakých komunistov nikoho nezaujímal. Nakoniec samotná pôvodná Komunistická strana bola v Rusku v roku 1991 zakázaná, rozpustená a jej majetok skonfiškovaný výnosom prezidenta Jeľcina. Dnešná Komunistická strana teda vznikla odznova a dnešní komunisti sú už len tieňom bývalých mocných.

Druhým faktorom, ktorý demagógovia používajú je samotné usporiadanie spoločnosti. Faktom je, že Nemecko je dnes demokratickou krajinou, kde majú ľudia možnosť prejaviť svoju vôľu účasťou na slobodných voľbách a kde je zaručená sloboda slova a názoru (aj keď o skutočných slobodách by sa dalo diskutovať). Rusko je podľa nich nedemokratická krajina, kde neexistuje možnosť slobodného výberu politických predstaviteľov a nie jezaručená sloboda slova a názoru. O tomto sa dá celkom úspešne diskutovať, sloboda slova je v Rusku ďaleko širšia, ako u nás. Vo verejných médiách sa bežne vyskytujú nielen opozičné, ale aj priamo protiruské názory. Hoci je zotrvanie Putina v najvyššej funkcii účelové a jeho rošáda s Medvedevom na poste prezidenta a premiéra bola terčom posmechu, realitou je neuveriteľne vysoká – a treba pripomenúť skutočná – podpora výkonu jeho vlády, dosahujúca 80%. Málokto z kritikov si tiež uvedomuje, že Putin sa musí uchádzať vo voľbách o dôveru voličov a že tieto voľby sú v plnom zmysle slova tajné a slobodné. V skutočnosti je teda Rusko krajinou, kde sú podľa nás určité deformácie toho, ako by mala spoločnosť fungovať, ale v základoch je určite demokratická a kde je zaručená sloboda slova. Mimochodom známy prípad Pussy Riot nebol o tom, že ženy hulákali proti Putinovi. Rusko je krajinou s množstvom kultúr a náboženstiev. Aby spoločnosť bola schopná efektívne koexistovať, vyvinul sa historický model, podľa ktorého nie je dovolené urážať a napádať ostatné skupiny, takže je zaručená aj ochrana náboženstva. Pussy Riot znesvätili kresťanský chrám, čo je podľa zákonov trestný čin. Pokiaľ by svoje „vystúpenie“ urobili v parku, nikto by si to nevšimol.

Záverom je teda dobré si uvedomiť, že nie je nutné hodnotiť vždy podľa predsudkov. Historické fakty nás môžu nielen varovať, ale aj poučiť. Ak je Nemecko demokratická krajina napriek tomu, že je prelezená nacistami a ich potomkami, ktorí nikdy neboli súdení a odsúdení, potom prestaňme s odsudzovaním Ruska na základe minulosti a pozerajme sa na prítomnosť a budúcnosť.

Druhou možnosťou je zaviaznuť v minulosti a pokračovať v odsudzovaní oboch krajín. Ak je Rusko naďalej krajinou zasraných boľševikov, ktorí pokračujú v šírením svojej ideologickej hegemónie, fajn. Potom je Nemecko krajinou sk.rvených nacistov, ktorí potichu pokračujú v budovaní Hitlerovho sna. S prepáčením, táto druhá alternatíva je blbosť.