Takto pred týždňom som s námahou ovládala zívanie na kľúčovom zápase stolnotenisového tímu ŠK Hodos/Vydrany, v ktorom sa malo rozhodnúť o tom, či sa bude play-off hrať na pôde domácej alebo nepriateľskej. Atmosféra v kultúrnom dome bola hustá a vzduch ťažký, pretože divákov prišlo rekordné množstvo. Organizátori museli dokonca priniesť aj provizórne latkové schodíky z futbalového ihriska, aby sme sa na tribúne pomestili.

Priamo pod hľadiskom sedel tréner konkurenčného tímu z Holíča, preslávený cholerickou povahou a nefér ťahmi, z ktorých zahodno spomenúť napríklad rozlievanie perlivej minerálky popod nohy súpera za nepriaznivého bodového stavu a následné popretie tohto nešportového gesta zoči-voči rozhodcovi.

Nedá sa tak čudovať, že nálada v kulturáku bola napnutá na prasknutie a každou chvíľou hrozila eskalácia napätia, lebo Lajos bácsi prišiel v dobrom rozmare a nenávideného trénera z výšky tribúny častoval dobre mierenými ironickými komentármi. Pekne po slovensky, lebo hoci Lajos bežne slovenčinu nepoužíva, v tomto prípade po zrelej úvahe usúdil, že inak by svoju cieľovku nezasiahol. V istej chvíli to už ale bolo nad limit, a tak Lajosa prišiel upratať Aladár, zvaný Ali bácsi, sivá eminencia tímu vzbudzujúca primeraný rešpekt aj u provokatérov Lajosovho typu.

V tíme Vydran hrá bok po boku pestrá národnostná zmeska: Maďar z Maďarska, slovenský Maďar, čistý Slovák a aj Maďar polovičný, ktorý ale po maďarsky nevie ani ceknúť. Zoli sa volá a fanúšikovia ho nadšene povzbudzujú v jazyku, ktorému rozumie, teda v slovenčine. Zlaté je to, aj by človeka predchla všeobjímajúca náklonnosť voči týmto ohľaduplným dedinčanom, keby svojou hrmotnosťou a bojovým duchom zároveň nenaháňali hrôzu. V zápale športovej bitky totiž strácajú zábrany, vykrikujú ako zmyslov zbavení a experti pozorujú stieranie posledných zvyškov ťažko nadobudnutej civilizovanosti. Tento jav odborníci kedysi pomenovali „empatic gap“: je to ten stav nekontrolovanej vášne v zápolení, keď sa hostilita bičuje do krajnosti, rozum ustupuje a neexistuje iné kritérium iba „my“ verzus „oni“. Fanúšikom domáceho tímu sa však nemožno čudovať, pretože bojujú proti Zlu. V ich očiach ho stelesňuje zlomyseľný tréner Holíča.

Piatkový zápas sa pretiahol do noci a skončil sa remízou. Domáci neskrývali nespokojnosť, lebo to znamenalo, že play-off sa bude hrať v športovej hale nepriateľa, do ktorej sa logicky zmestí iba zopár prívržencov tímu ŠK Vydrany. Domáci organizátori vo vestičkách neónových farieb majú totiž výsadné právo rozhodnúť o tom, koho k fandeniu pripustia a koho nie.

Bola som na seba hrdá, že som to prežila až do konca, za čo ma môj čáves odmenil slaninovo-smotanovou pizzou v miestnej csárde, ale nevdojak mi tá nevraživá atmosféra pripomenula stav súčasného spoločenského diskurzu v našej krajine.

V sobotu ráno sa hral ďalší zápas, ale ten som s radosťou vynechala a radšej som si zostala u svokrovcov čítať. Výnimočne došlo na časopis Respekt, kedysi môj najobľúbenejší. Kúpila som si ho, lebo na titulke ma ohromil náš prezident s anjelskými krídlami a headline „Prezident snů“. Žiadne veľké prekvapenie sa nekonalo: Martin M. Šimečka, skvelý novinár, ktorého články som kedysi obdivovala za nevídanú mieru vyváženosti, ten istý človek, ktorý kedysi očaril vetou „Sme pravdu nehľadá, ale ju vie“, podal na piatich stranách textu veľkoplošnú hagiografiu Andreja Kisku. To je žáner životopisu a chválorečenia svätcov, aby sme si rozumeli.

Po dočítaní som zasociovala výstavku s názvom „Deti kreslia Kisku“, ale potom som zmierlivo usúdila, že tie dve eurá za časák neboli úplne márnou investíciou, keďže v článku od Fareeda Zakariu som objavila citát bývalého amerického veľvyslanca pri OSN, ktorý tvrdí, že vojenské útoky „by mali byť kombinované s masívnou americkou podporou iránskej opozície s cieľom dosiahnuť v Teheráne zmenu režimu“.

Mám rada, keď sa veci hovoria na rovinu.

Ak aktívnejšie žijete na sociálnych sieťach a sledujete diskusie pod postami o vnútropolitických či medzinárodných otázkach, nemohli ste si to nevšimnúť. Tú zmenu atmosféry, ten presun od mačiatok a rádoby vtipného glosovania udalostí a skúseností k niečomu veľmi nepríjemnému: k vzájomnému kádrovaniu, nevraživosti, dobrovoľnému fízlovaniu, k špirále mlčania vyvolanej strachom, aby človek božechráň nevyjadril niečo, za čo ho vlastníci pravdy prídu v početnej presile roznosiť na kopytách. Zoznamy „agentov“ z oboch strán už boli spísané, nepriateľ vyskladaný z ľudských tiel získava čoraz jasnejšie kontúry.

Nemá zmysel do hĺbky popisovať a analyzovať, čože sa to vlastne deje. Radšej si vygooglite heslo „mccarthismus“, hneď budete mať jasnejšie.

Keď si dnes spomeniem na článok v Denníku N s jednoduchou tézou „sme vo vojne, médiá sú zbraň, nepriateľa k tej zbrani nemožno pripustiť“, vybavím si tých organizátorov v neónových vestičkách, ktorí majú za cieľ zachovať adekvátny počet znepriatelených hlasov na domácom ihrisku. Teda minimum.

Cítim sa pritom nesvoja, ale veď vy mi povedzte, aké vedľajšie dôsledky to môže mať na kvalitu žurnalistiky a náš život ako taký. Príliš angažované novinárstvo už nie je publicistikou, ale propagandou. Možno implicitnou, nepriamou, ale stále propagandou, ktorá je v súčasnosti úplne mylne a neraz so zištnými úmyslami pripisovaná iba jednej strane.

Veľa som sa napremýšľala nad tým, ako túto tému uchopiť, aby som ponúkla novú perspektívu, a vtom mi nečakané riešenie ponúkla koncepcia transakčnej analýzy, ktorá sa bežne používa na skúmanie medziľudských stykov aj duše jednotlivca: prístup je to nekonečne šarmantný, lebo vychádza z jednoduchých premís.

Každý z nás si v sebe nesie odtlačok rodičovského hlasu. Tento hlas je plný predsudkov a neotrasiteľných právd, tomuto hlasu sa neodvráva, lebo kedysi rozhodoval o našom prežití. Jeho protiváhou je naša detská stránka, vyplašená zložitosťou života a sveta, ktorému nerozumieme a v ktorom by sme bez ochrany rodiča veľmi rýchlo zhynuli.

A aj keď je naporúdzi iba málo zlatých pravidiel, ktoré platia úplne univerzálne, tak možno bez zbytočného ostychu tvrdiť, že to zdravé a prospešné sa nachádza uprostred.

Zdravie predstavuje emancipovaný Dospelý, ktorý neustále bdie nad každou transakciou. Znamená to, že pri každej transakcií berie Dospelý informácie z Rodiča, z Dieťaťa a z reality a prichádza s rozhodnutím, čo robiť.

Nevyhnem sa, samozrejme, istému zjednodušeniu, ale za súčasnej situácie mi prozápadné hlasy na sociálnych sieťach a v médiách svojím presvedčením o vlastnej, topornej neomylnosti pripomínajú hlas zvnútorneného Rodiča, ktorý vie, ako sa veci majú, ktorý dokáže bez otravných pochybností šmahom ruky rozlíšiť Dobro a Zlo. Títo Rodičia, ktorých na Facebooku stretávam celé húfy, s nevôľou sledujú nepodarené, zľahka protizápadne orientované Deti a vystupujú voči nim z nadradenej pozície, akoby sa s nimi ani neoplatilo konštruktívne vyjednávať. Vyčítajú im pravopisné chyby, to predsa Rodič robí, nie?

Rozpustilé Deti sa vyznačujú nedôverou voči establišmentu a mainstreamu, voči celému otcovskému systému a svojím rozpoložením pripomínajú tak trochu hippies.

Bolo by príliš banálne hľadať pôvod tejto nedôvery iba v našich vlastných zlyhaniach a drobných podvodoch, ktorými sme nastavili systém a ktoré teraz projikujeme do okolitého sveta.

Pocit bezmoci v príliš komplexnom svete je prirodzený a máte iba dve možnosti: buď ho vytesníte, alebo ho vykompenzujete iluzórnou všemocnosťou. Môžete napríklad veriť tým najbizarnejším konšpiračným teóriám alebo tomu, že veda vyčerpávajúco a dokonale popisuje realitu. Môžete si užívať pocit, že máte svoj podiel moci na chode neprehľadného sveta. Lebo informácie sú moc a vy predsa viete, ako veci fachčia.

Tu treba zdôrazniť dve veci: táto všeprestupujúca nedôvera je daň za to, že informácie sú ľahko dostupné každému, i tomu, kto nemá najmenšiu šancu sa v nich zorientovať, a to buď z dôvodu nedostatočného intelektu alebo kvôli vlastným predsudkom a predpojatosti, ktorá mu vopred zatemňuje myseľ.

Lenže — a to je dôležitejšie — táto nedôvera je súčasne veľmi racionálnou stratégiou v prístupe k neprehľadným informáciám, ktorým momentálne všetci čelíme vo väčších objemoch, ako by bolo zdravé.

Keď vyjde tlačová správa o tom, že 80 % bytov z toho kurva drahého developerského projektu je už vypredaná, tak sa čitatelia úplne správne uchechtnú a pomerne opodstatnene predpokladajú, že toto tvrdenie je podvodné.

Keď vidíme optické ilúzie, ktoré nás klamú, máme legitímny dôvod spochybňovať takmer celé svoje zmyslové poznanie. Napokon ani syn Roberta Fica si nemôže byť istý, či ho v tom KPMG nahajrovali, lebo je šikovný alebo z úplne iných a veľmi pragmatických dôvodov.

Znepokojuje ma, keď vidím, ako sa pomerne inteligentní ľudia tešia z úmrtí ľudí, ktorí rezignovali na chemoterapiu, a cynicky sa pritom odvolávajú na darwinovskú selekciu. Je to úbohé, pretože títo ľudia sa nedokázali zorientovať v spletitostiach nášho sveta a zaplatili za to cenu najvyššiu.

Ak Rodičia operujú s tým, že každý, kto sa odchýli od podporného stanoviska pre našich západných spojencov, je buď platený Ruskom, alebo rovno slabomyseľný, podávajú dôkaz o vlastnej chabej reflexii skutočnosti „as is“.

A to isté platí aj pre pohŕdavé postoje voči tým, ktorí fandia homeopatikám. Zmanipulované štúdie a omyly sa nevyhýbajú ani medicíne a farmácii a obrovský kus vedeckého poznania nám ešte stále chýba. Nie, nemyslím si, že by sa súčasná verzia popisu účinku homeopatík dožila vedeckého konsenzu, ale nevylučujem, že môže existovať iná, plauzibilnejšia verzia. (Pripadám si hrozne odvážne, keď to sem tak píšem.)

„Skutočná sila je v zdržanlivosti.“

Svoju analógiu by som rada zakončila otázkou, kde sú, dočerta, vlastne tie Dospelé hlasy, keď dôjde na Rusko, Západ, Ukrajinu a tak vôbec.

Dospelý je odhadca pravdepodobnosti, pracuje s informačnými vstupmi a názormi, nie s neochvejnými faktami, lebo dobre vie, že takmer všetko sa dá spochybniť. Informácie čerpá zo súčasnosti, vo svojej nerozhodnosti sa síce musí o niečo oprieť, ale neopiera sa o to absolútne a v prípade potreby a za zmeny podmienok je pripravený svoje postoje revidovať.

Kladie si dve základné otázky: Ako som k tomu názoru prišiel? A aké mám dôkazy?

Takýto Dospelý hlas nestraní ani jednému účastníkovi sporu a dokáže zároveň uznať podiel Sovietskeho zväzu na víťazstve proti fašizmu a jedným dychom odsúdiť tých, čo nedôstojne vypískali Kisku na Slavíne. Dospelé hlasy stretávam osobne, chatujem s nimi: bohužiaľ väčšinou už rezignovali na produktívnu a vyváženú diskusiu a aj zo strachu sa stiahli do ústrania. (Alebo vôbec nevidia dôvod, prečo sa rizikovo exponovať.)

V mainstreamových médiách je primálo Dospelých mienkotvorcov. Jeden mi síce hneď takto z fleku napadá, ale keď už aj moji followeri na súkromnom profile na jeho meno reagujú vyslovene negatívne, tak ak chcete tip, hodím vám ho do súkromnej správy. Aj moja odvaha má hranice.

Zoznamček ako z Buzzfeedu

Keď za mnou chodia klienti kvôli koučingu, tak väčšinou z toho dôvodu, že sú prikvačení pocitom, akoby nemali na výber viac ako iba dve protikladné možnosti. Chýba im nadhľad, zaň ma platia, aby som im ukázala, že život nie je binárny a majú na dosah nielen „buď, alebo“, ale aj množstvo ďalších perspektív.

Časom sa prihodilo, že som okrem koučingu začala poskytovať aj strategické poradenstvo. Nie, nebolo to tak, že som raz vyhlásila „poď ty sem, moj, strategicky ti poradím“, ono to tak nejako vyplynulo zo situácie, keď bolo zrejmé, že nieto času, aby som klienta navádzala umne formulovanými otázkami k správnemu riešeniu v situácii, v ktorej hrá o čas vo svete, ktorý nie je čestný.

Pokiaľ ste zamestnaní, žijete usporiadaným životom a bez reptania platíte dane, takéto služby s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy potrebovať nebudete, lebo sa zrejme neocitáte v zovretí protichodných zištných záujmov. So škaredými ťahmi ste sa stretli možno tak zo strany kolegu intrigána, ale asi to bola iba decentná ochutnávka z toho, čo je bežné vo svete politiky — a politikou mám na mysli tú Aristotelovu definíciu.

V momente, keď človek bezpečný priestor opustí, neraz nestíha oči otvárať, akým džudistickým chmatom je tam vonku, vo svete predátorov, vystavený. Niektorí ľudia majú talent, že sa v nebezpečnom prostredí vedia pohybovať na základe inštinktu, lebo mocenské stratégie chápu úplne intuitívne. Ďalší zasa drsnú konfrontáciu neustoja, lebo svoje svedomie nadradia víťazstvu.

Rodičia väčšinu z nás takémuto mysleniu nikdy neučili, lebo buď ani len netušia o jeho existencii, alebo jednoducho operujú s bežnou morálkou, ktorá sa v pokojnom, mierovom prostredí dlhodobo osvedčila. A tiež je pravda, že deti do takýchto fines zaúčať veľmi netreba, lebo by sa to mohlo obrátiť proti samotným vychovávateľom. Vychovať vychcaného manipulátora nie je z pohľadu dôchodkového zabezpečenia zrovna terno.

Nasleduje veľmi všeobecné desatoro mladého pragmatika.
Alebo ako povedal Limonádový Joe: „Takhle hraje gentleman s padouchem.

  1. Veci často nie sú také, ako sa javia. Dôvera sa buduje dlho a treba si ju zaslúžiť, lojalita musí byť striktne otestovaná.
  2. Moc reaguje iba na moc. (Povedal tuším Max Frisch.)
  3. V boji treba získavať spojencov a napádať nepriateľov, no súčasne nedopustiť, aby spojenci nadobudli nežiaduci vplyv a postavenie.
  4. Za týmto účelom musíte rozpoznať, po čomu ľudia túžia a na čo reagujú. A hlavne to, čoho sa boja.
  5. Na všetko sa dajú získať ľudia, ktorí vás podporia alebo veci urobia za vás. Či už dobrovoľne a radi, alebo pod nátlakom (sem sa ráta aj citové vydieranie, nepohoršujte sa hneď).
  6. Kým nie je dostatok vstupov, ignorovanie alebo prerušenie komunikácie je tou najbezpečnejšou stratégiou.
  7. Pýtajte sa, ako môžete byť druhým ľuďom užitoční. Presne takú máte pre nich cenu.
  8. Porušenie sľubu je prípustné, ak sa nové podmienky výrazne líšia od podmienok v čase sľubu.
  9. Kryte si chrbát. Aj preventívne.
  10. Modelujte scenáre budúceho vývoja, bystrí to um.

Nejde vlastne o nič iné, ako o reverse engineering bývalých pohnútok kombinovaný s perspektívnym modelovaním eventualít spolu s odhadom ich pravdepodobnosti. Je vecou klienta, respektíve každého človeka, aby volil, nakoľko čestne chce hrať v prostredí, kde charakterové cnosti postrádajú zmysel. Čím nepoctivejšie hráte, tým väčšou paranojou za to zaplatíte, vaša vec.

V tejto rozšírenej perspektíve vnímania možno zrazu pochopíte, prečo je užitočné zamestnať svojho najväčšieho kritika, hoci by vám to predtým nikdy nenapadlo. Alebo možno dáte blogerovi so správnymi názormi a veľkou túžbou po uznaní presne to, čo potrebuje. Veľa mediálnej prezencie. Keď doslúži, nemilosrdne mu ju odoberiete.
Ľudia sú citliví na rôzne veci: na svoj status, po strate ktorého vedia páchať samovraždy, ktoré sú zvonku nepochopiteľné. Alebo na svoju rodinu. Na pištoľ pri spánku tiež.

„Rozdeľuj a panuj“ v jednom pokusnom scenári

(Preventívne mentálne cvičenie)

Premiéri a prezidenti menších krajín sú drtení medzi mlynskými kameňmi: musia dostáť svojim záväzkom voči mocnejším spojencom a súčasne reportujú vlastnému publiku s voličskými preukazmi.

Pre pobavenie: podľa nedávneho prieskumu americkí republikáni považujú za väčšiu hrozbu Obamu ako Putina.

Keď prehrávate boj o verejnú mienku, máte niekoľko možností. Jednou z nich je rozvrátenie stability a zneprehľadnenie situácie, prípadne využitie zástupných káuz na odvedenie pozornosti.

Máme také klišé, že sme národ holubičí, s dlhou historickou skúsenosťou poroby. Nedávne udalosti na domácej scéne ukázali, že naše nie prílišné početné obyvateľstvo dokázali veľmi úspešne polarizovať napríklad prezidentské voľby, referendum, ale aj, a to je sranda, tie zmienené homeopatiká.

Skúste si predstaviť, že by za nášho staronového nepriateľa bolo označené Maďarsko. Médiami prebehli správy, že Gréci a Maďari sú potenciálni spojenci Putina a bez ohľadu na realitu a jej nuansy sa s tým začalo operovať takmer ako s faktom.

Spomeňme si na „čerstvo zrodený a krehký slovenský štát“ a na silné národovecké pnutia v ňom. Zaspomínajme si na emócie, ktoré sa uvoľnili pri „klamárke“ Hedvige.

Za takýchto východiskových podmienok by mohlo byť dokonale účinnou rozbuškou nutkavé poukazovanie na prímer medzi anexiou Krymu a revizionistickými chúťkami Maďarska.

Predstavujem si kritický moment zo zápasu ŠK Vydrany, keď si zlovoľný tréner Holíča začal Lajosa fotiť a na Lajcsim bolo vidieť, že sa musí veľmi držať, aby adekvátne nezareagoval (rozumej trénerovi jednu neprijebal). Keby mal niekto zištný záujem na umelom vyvolávaní napätia, úplne to pred sebou vidím, ako by médiá podobnú potýčku dokázali rozmáznuť.

A rovnako mi nepripadá vzdialená predstava, že sa gradujúce a citeľné napätie v kyberpriestore bude postupne uvoľňovať aj v hmatateľnom svete. Kto to už dnes rozlíši, čo je skutočné.

Píšem o tom, lebo v momente, keby sa takýto scenár preniesol z myslí stratégov do reality, bolo by už neskoro o tom písať. Keď prevládnu emócie, nikoho nezaujíma, že slovenskí Maďari bežne nemávajú doma mapu Veľkého Uhorska, že sú sympaticky asimilovaní a pod Orbána sa im nechce ani za trest.

Ide o jeden scenár s istou, relatívne nízkou pravdepodobnosťou. Rada sa budem mýliť. Ak nepôjdem po stopách Miloša Zemana a neurobím kariéru v Prognostickom ústave, budem najšťastnejšia na svete, lebo slovenskí Maďari, medzi ktorými mám mnohých priateľov, budú v bezpečí.

Maďarská karta nikdy neprestala fungovať. O Andrejovi Dankovi ešte budeme počuť, môžete mi veriť.

Nástroje našej mysle sa stávajú príťažou, keď prostredie, pre ktoré boli nevyhnutné, už neexistuje. (Henri Bergson)

Ak sa nezaujímate o politiku, politika sa skôr či neskôr začne zaujímať o vás. A netreba zabúdať, že vojna je iba pokračovaním politiky s inými prostriedkami, tak pravil Clausewitz.

Áno, sme vo vojne.

Keď pozorujem virtuálnu realitu, občas mi je nevoľno, ale vlastne rozumiem tomu, čo sa deje. Nerozumiem všetkému, ale je mi jasné, že prejavom tej vojny je situácia, v ktorej je bežný človek, ako som ja, vystavený kontinuálnemu prúdu propagandy z oboch táborov.

Ako bežný človek máte v slobodnej spoločnosti sväté právo na názor i presviedčanie oponentov. Ale ak nepatríte k profesionálom, zo srdca vás prosím, robte to férovo a nešírte nenávisť, pretože tá nevraživosť, ktorú podnecujete, sa s vysokou pravdepodobnosťou raz obráti proti vám. Bude to vtedy, keď budeme všetci znášať nepredvídateľné, kolaterálne dôsledky napĺňania vyšších zámerov, pre ktoré niektorí naivní laici boli a budú použití ako púhe nástroje.

Nepodieľajte sa na outsourcingu fízlovania, ktorý stratégom šetrí prostriedky a zvyšuje presvedčivosť propagandy šírenej z presvedčenia.

Nebojujem za idey, lebo ideológia je svet nazeraný cez záujmy. Ide mi o konkrétnych ľudí.

Z pochopiteľných dôvodov sa s takýmito témami odteraz odmlčím. Ale ak by došlo na ten pokusný scenár, budem na demonštrácii v prvom šíku zvierať klobásu na znak solidarity s Maďarmi alebo inou menšinou.

Dávajte na seba pozor a nezabúdajte, že váš feed je personalizovaný, teda obsahuje zväčša veci, ktoré vám konvenujú, a oddeľuje vás od mnohofarebného a veľmi nebezpečného sveta.

Zdroj: Medium – Hlas od sporáka (s láskavým povolením autorky)