Nedávno sa zišli obaja kórejskí vodcovia a onedlho sa v totalitnom a orwellovskom Singapure zíde americký prezident s prezidentom Kim Čong-unom. Je ťažké si predstaviť, že ešte nedávno to na Kórejskom polostrove tak iskrilo, že na seba obaja kórejskí bossovia posielali vražedné komandá.

Toto je len ťažko uveriteľný príbeh „toho dobrého“ komanda, ktorého muža nakoniec ako černochov nezlikvidovali komunisti zo severu- ale vlastní ľudia, „demokratickí“ Juhokórejčania. Príbeh o tom, čo sa deje za zatvorenými dverami demokracie zverejnil Security magazín

Komando 684

Všetko odštartoval 21. 2. 1968 pokus severokórejských agentov zabiť v Cheong Wae Dae juhokórejského prezidenta. Akcia sa ale nevydarila a z 31 agentov prežil boj iba jediný, ktorého si Juhokórejčania pekne podali.

Na základe z neho vypáčených údajov prijal Soul plán odpovedať komunistom na severe rovnakou mincou, teda zavraždiť Kim Ir-Sena. Každému bolo ale jasné, že sa jedná o samovražednú misiu.  KCIA (kórejská spravodajská služba, ktorá ako vyplýva už z názvu, je úplne závislá na americkej špionážnej centrále) sa preto rozhodla postaviť komando zabijakov z ľudí, ktorí nemajú žiadnych príbuzných, domov, ani prácu, nikoho, kto by ich postrádal alebo dokonca z väzňov odsúdených na trest smrti, ktorým by sa ponúkla milosť.

Úlohy sa nakoniec zhostila spravodajská služba juhokórejského letectva, ktorá zhromaždila k 1. aprílu 1968 31 „dobrovoľníkov“ na izolovanom ostrove Silmido, kde mal svoju základňu jej výcvikový tábor pre tajné zvláštne jednotky operujúce na území Severnej Kórey (medzi rokmi 1953-1972 odtiaľ odišlo do akcie najmenej 7700 mužov a žien, z ktorých asi 2200 bolo dolapených).

Podľa niekoľkých inštruktorov, ktorí mali šťastie a nakoniec nenasledovali osud svojich žiakov, tu vznikla presná maketa Kim Ir-Senovho paláca a na nej zabijaci do úmoru cvičili útok. Okrem toho boli ale podrobení doslova krutému výcviku, o čom jasne svedčí to, že počas neho sedem mužov zomrelo. Podľa CNN zomrel jeden regrút na mori od únavy počas tréningu prežitia, dvaja muži boli popraveni za zbehnutie. Ďalší muž bol popravený za vyhrážky trénerovi. Traja ďalší boli popravení alebo zomreli po úteku z ostrova a znásilnení miestnej ženy.

Zo zvyšku bola v roku 1969 vytvorená tajná jednotka 684, spadajúce pod spravodajcov letectva Južnej Kórey a po skončení výcviku sa bola pripravená vo vyčkávacej základni. Komando sa udržiavalo vo forme stálym tréningom a čakalo na povel ísť do akcie. V polovici roka bola jednotka dokonca prepravená na ostrov Baengnyeongo v Žltom mori, kde sa už nachystala na tajné prekročenie 38. rovnobežky. Avšak po mesiaci čakania bola akcia odvolaná a muži sa vrátili späť na ostrov Silmido. Tu boli pred nimi ešte skoro ďalšie tri roky čakania a výcviku (!!!), než bola celá (samo) vražedná akcia kvôli otepleniu vzťahov medzi Južnou a Severnou Kóreou zrušená.

Kam s nepotrebnými zabijakmi?

Tu ale nastal problém, čo s vycvičenými zabijakmi, ktorí boli navyše buď zločinci alebo bezdomovci, teda ľudia bez akejkoľvek pozitívnej väzby k svojej krajine. Jej veliteľ síce navrhoval komando 684 rozpustiť a mužov zaviazať štátnym tajomstvom, politici „demokratickej“ Južnej Kórey ale zrejme potichu spustili plán na totálne umlčanie všetkých nepohodlných svedkov.

Jednotka 684

Fotka školiteľov jednotky 684 na ostrove Silmido. Yang Dong-soo sedí uprostred. Osemnásť z nich zomrelo, keď sa 23. augusta 1971 jednotka 684 vzbúrila. Yang zázrakom prežil po tom, čo bol postrelený na krku.

Veliteľstvo najprv znížili jednotke prídely jedla, posielaného na ostrov a prestali platiť školiteľov. Po troch mesiacoch napätie prasklo, Ráno 23. augusta 1971 sa vrahovia obrátili proti svojim veliteľom.

Dôvod konania politikov zrejme bol, aby muži nemali toľko sily sa brániť, až na nich pošlú iných zabijakov. Muži boli frustrovaní po troch rokoch tréningu a bez povolenia na opustenie izolovaného ostrova. Naviac zrejme pochopili, že ich už ako nepotrebných černoškov, ktorí odviedli svoju prácu, čaká len likvidácia. Preto sa rozhodli o svoje životy bojovať.

Podľa výpovedí strážcov sa dostali školitelia 22. augusta 1971 k alkoholu. Strážnik Yang tvrdí, že v dopoludňajších hodinách vzbury bola veľa školiteľov stále opitých prvýkrát za tri roky na ostrove.

Po prvýkrát v noci pred povstaním asi 10 z nás odišlo z ostrova a prinieslo veľké množstvo alkoholu späť do priestorov jednotky,povedal Yang pre The Korea Herald. „A pili sme … s povolením veliteľov.

Vzbura

Príslušníci komanda využili nestráženú chvíľu. Dostali do miestnosti kapitána Kim Soon-unga, kde dvojitým úderom kladiva do hlavy dôstojníka zabili. Potom pokračovali v zabíjaní všetkých školiacich dôstojníkov okrem šiestich z celkových 24 a ozbrojili sa ich zbraňami.

Film natočený na túto tému hovorí, že bol vydaný rozkaz Jednotku 684 fyzicky zlikvidovať. Túto skutočnosť preživší školitelia nevedeli potvrdiť. Priamo na ostrove vraj taký rozkaz nebol vydaný. Dôvod vzbury bol podľa nich kombinácia frustrácie, nepozornosť vojakov a snaha dostať sa do Soulu a zverejniť príbeh, čo bez zneškodnenia školiteľov nešlo.

Rovnako mali námietky aj k vykresleniu vzťahov na ostrove vo filmovom spracovaní. Podľa bývalých trénerov vzťahy školiteľov a regrútov neboli nenávistné.

Nakoniec jednotka vzbúrencov odplávala v noci 23. 8. 1971 z ostrova do prístavu Inčhon. Tu sa zmocnili autobusu a s ním chceli dôjsť do Soulu a tu jednotku a jej úlohu prezradiť novinárom a prezidentovi Parkovi.

Akonáhle sa ale juhokórejská armáda a politici dozvedeli o úteku svojich vlastných zabijakov, vyhlásili okamžite armáde a polícii bojový poplach. Strach z nich bol dokonca taký veľký, že „demokratická“ vláda dokonca v celej Južnej Kórei okamžite vyhlásila výnimočný stav s tým, že do krajiny opäť vtrhlo severokórejské komando (neskôr toto bolo zmenené na vzburu vojenských väzňov).

Napriek tomu sa komandu podarilo prestrieľať cez niekoľko policajných zátarás a po scénach a naháňačkách ako z amerických béčkových filmov dôjsť s autobusom až na predmestie hlavného mesta Soul Daebang – Dong.

Likvidácia komanda

Tu narazili na presilu vojakov svojej vlastnej armády, svojich krajanov. Čo bolo ďalej, dodnes „demokratická“ Južná Kórea starostlivo utajuje. Isté je len to, že nastal krutý a beznádejný boj. Podľa oficiálnej správy sa celkom 20 zabijakov sa v bezvýchodiskovej situácii radšej odpálilo do záhrobia vlastnými granáty, len aby uniklo zajatiu, mučeniu a potupnej poprave.

Juhokórejčanov z tejto lži ale jasne usvedčujú fotky urobené na mieste bitky, na ktorých je vidieť niekoľko živých a ranených zabijakov komanda 684. Možno teda predpokladať, že najmenej časť mužov juhokórejská armáda jednoducho dorazila.

Z masakry sa podarilo uniknúť len štyrom agentom, Seong-Binovi, Kim Jong-Cheolovi, Lee Seok- Cheonovi a Kim Chang- Guovi, ale aj tí boli po čase chytení. Pred výsluchom boli uistení, že sa im nič nestane, ale po ňom ich vojenský súd v Soule odsúdil na trest smrti. 10. marca 1972 boli poslední muži tejto supertajnej jednotky 684 popravení čatou zloženou z príslušníkov juhokórejskej leteckej spravodajskej služby- teda tej istej zložky „demokratickej“ Južnej Kórey, ktorá ich sama zverbovala. Potvrdila sa tým prastará skúsenosť, že sa spravodajskými službami, aj keby chránili ten najlepší režim a štát, nemá slušný človek vo vlastnom záujme zapliesť, ak nechce (rovnako ako napríklad juhokórejskí černoškovia a užitoční idioti) zle skončiť.

Popol zastrelených agentov skončil na smetisku v Pyokje v provincii Kyonggi. Paradoxne netrvalo dlho a došlo opäť k eskalácii napätia medzi oboma kórejskými štátmi. Vedenie Južnej Kórey si muselo smutne priznať, že by sa im teraz muži z Jednotky 684 zase hodili, ale bolo už neskoro. Všetci boli mŕtvi a po skúsenostiach s odporom vlastných ľudí proti vlastnému režimu si nikto podobný útvar vytvoriť už netrúfol. Nakoniec, po predchádzajúcich udalostiach by sa na podobnú misiu prihlásil len idiot.

Keď sa totiž o pozadí akcie začala zaujímať juhokórejská verejnosť, opäť sa ukázala pravá tvár juhokórejského tzv. „demokratického“ režime. Právnik a opozičný politik Kim Han Soo, ktorý vzniesol pre vládu nepríjemné otázky, bol zatknutý a mučený. Vo väzení strávil vinou vyhláseného stanného práva celé tri roky a bol z neho prepustený ako mrzák. Až 19. mája 2010, teda presne pred 18 rokmi, rozhodol juhokórejský Najvyšší súd na základe nového vyšetrovania ministerstva obrany Južnej Kórey (k tejto „ochote“ generálov však značne prispel film režiséra Woo Suk Kanga „Silmido“ z roku 2003), že Južná Kórea musí zaplatiť posledným pozostalým 273 miliónov dolárov odškodného.