Na internete sme našli: „Putin&co su v prvom rade megazlodeji, ktori okradli svoju krajinu o neuveritelne peniaze. Putin je z KGB – chce nejaky ZSSR2.0 – lahsie je bojovat v cudzine ako zveladovat vlastnu krajinu. Jeho ideologiou je nacizmus – zatial mu to vychadza.

Z tohto pohľadu je každá diskusia zbytočná. Títo ľudia úplne ignorujú realitu. Považujú Rusko za súčasť nekonečného radu, kde na začiatku stojí Zlo z východu, ktoré sa prejavuje raz ako vpád Tatárov, potom Moskovské veľkokniežactvo, Ruské cárstvo, Ruské impérium, ZSSR a dnes Ruská Federácia. Stále ide podľa nich o ten istý príbeh. Tvrdia, že im vadí len Putin, ale že proti Rusku nič nemajú. Nie je to pravda.

Stačí im dať dať pár otázok. Jedna otázka – Považujete Rusov za Sovietov? Či iná – Myslíte si, že Putin je pokračovateľ Brežneva?

Odpovede sú dôležité. Od konca studenej vojny poznáme v Európe víťaza. Nie je nutné pripomínať, že tým kto prehral a stratil bol Sovietsky Zväz a západný svet na čele s Amerikou triumfoval.

Spolu s kolapsom ZSSR sa však udiala oveľa závažnejšia vec. Ideológia socializmu, t.j. centralistickej manipulatívnej ideológie, ktorá sa pokúšala získať vplyv na celom svete, preukázala svoju neschopnosť, umrela na tom, že nevyhovovala prirodzenej ľudskej povahe po súťaživosti a snahe získať osobné ohodnotenie svojej činnosti, ľudovo povedané túžbe po zisku. Kapitalizmus sa stal prakticky jedinou možnosťou usporiadania západnej spoločnosti a v rôznych formách je dnes základom väčšiny vyspelých krajín sveta.

Toto konštatovanie je dôležité hlavne preto, aby bolo jasné, že z hľadiska základných systémov a princípov štátu sa príliš nelíši usporiadanie USA alebo Ruska, čo sú hlavné veľmoci, ktoré formujú dnešnú medzinárodnú politiku.

Mnoho ľudí si tieto skutočnosti neuvedomuje a nielenže stotožňuje Rusko s bývalým Sovietskym Zväzom (čo zas až taká zásadná chyba nie je, keďže Rusko je právnym nástupcom ZSSR), ale mechanicky aplikuje agresívnu expanzívnu ideológiu komunistickej krajiny na dnešné Rusko. Použitím tejto formálnej logickej chyby potom dostávame počiatok reťaze hodnotenia udalostí, ktoré hovoria o politike neexistujúcej krajiny.

Títo kritici politiky Ruska teda kritizujú ako keby politiku Sovietskeho Zväzu, politiku krajiny, ktorá na všetko hľadela cez optiku šírenia socializmu bez ohľadu na reálnej podmienky. Nič nie je vzdialenejšie od pravdy.

Napriek osobným prepojeniam dnešných vodcov krajiny s bývalou Komunistickou stranou, ich konanie sa neriadi socialistickými princípmi, ale konajú a jednajú podľa hľadísk, ktoré by boli doslova vzorným vysvedčením pre politikov, vyznávajúcich trhové princípy v ľubovoľnej západnej demokracii.

Hlavne Rusko, ale dnes aj Čína netúžia po izolácii, považujú integráciu vlastných krajín do globálnej ekonomiky za určujúci faktor rozvoja vlastných ekonomík a ich konanie sa riadi trhovými zásadami, podľa príručiek západných ekonómov. Tieto vzťahy potom určujú aj spoločenské zriadenie.

Aj keď je zrejmé, že liberálna demokracia západného typu nie je to, čo charakterizuje tieto krajiny, nedá sa povedať, že by išlo o totality, kde je zakázaná sloboda slova a kritici režimu končia v guľagoch. V Rusku vládne niečo, čo by sa dalo nazvať ako demokratúra, t.j. formálne prostriedky demokracie sú pomocou propagandy využívané na efektívne centralisticky orientované riadenie štátu, pričom však spoločenský konsenzus takéto spoločenské zriadenia podporuje.

Jednoducho sa dá povedať, že v Rusku je veľmi malý dopyt po demokracii západného typu a naopak veľmi výrazná podpora autokratickým metódam riadenia.

Hoci sa nám nemusí páčiť, ako sú tie ktoré krajiny riadené, v zahraničnej politike sú dôležité vonkajšie prejavy takýchto zriadení. Pokiaľ sú tieto prejavy transparentné, predpovedateľné a očakávateľné, medzinárodná politika má zmysel a tieto krajiny sú potom takpovediac úctyhodným prvkom medzinárodného usporiadania