O Ukrajine a miestnych zmrdoch
Ranné správy

 
 
00:00 / 24:14
 
1X

Prakticky niet dňa aby sme sa nepresvedčili o vymletosti idiotov na Slovensku

Prípad, ktorý sme komentovali je však ako vystrihnutý z absurdnej komédia

Pripájame kópiu článku Ludvíka Nábělka z Bystricovín

Ludvík Nábělek: Ako je to možné

Pred pár dňami ma oslovili z populárneho lifestylového portálu s prosbou o rozhovor na tému psychiatrie a nelátkových závislostí. Nemal som dôvod odmietnuť, naopak.  Práve som dostal článok na autorizáciu a spolu s ním aj takúto požiadavku:

„Zdravím, osobne som sa tomu chcel vyhnúť, ale časť redakcie chce, aby ste sa v rozhovore vyjadrili aj na adresu Vášho pôsobenia v Infovojne, konkrétne na tieto 3 otázky:

  1. Nedá mi a musím sa ešte opýtať na jednu časť Vášho pôsobenia. Ako sa vzdelaný a dlhoročný psychiater ocitne na vlnách rádia, ktoré je známe šírením falošných správ, hoaxov a nenávistnej propagandy?
  2. Myslíte si, že Vaše texty, napr. o Sorosových peniazoch či „nenávistnej stránke Zomri“ idú dokopy s Vašou iniciatívou, vďaka ktorej sa zastupiteľstvo BB prihlásilo k medzinárodnej výzve Zjednotení za mier, ktorá hovorí o presadzovaní kultúry mieru?
  3. Viacerí Vaši predkovia sa výrazne angažovali v SNP. Ako je možné, že spolupracujete s médiom, ktoré do istej miery propaguje stranu, ktorá tento veľký historický moment v dejinách Slovenska spochybňuje až ponižuje?

Vďaka za doposlanie.“

Tak som odpovedal.

„Milý M.,

najskôr pár slov k vašim „doplňujúcim“ otázkam, ktoré ma z viacerých dôvodov nesmierne zaujali (a trochu aj vydesili). Zhrniem to do jedného textu:

Neviem, odkiaľ ste zobrali údaj o mojom pôsobení v Infovojne. Od roku 2013 (stál som pri vzniku rádia) každý týždeň (vo štvrtok o 18:30) mám na Slobodnom vysielači reláciu Opony (spolu s moderátorom Borisom Korónim), v ktorej sa venujeme rôznym – odborným aj spoločenským – témam, vychádzajúc zo zásad altruizmu, humanity či evidence – based medicíny. Celkovo sme už odvysielali viac ako 250 pokračovaní.

Samotný názov „Opony“ pochádza z básne Karola Ježíka, zakladajúceho šéfredaktora denníka Sme, ktorého príbeh – založenie nezávislého, názorovo pluralitného média – nás do značnej miery inšpiroval. To „…a za oponou ďalšie opony…“ znamená okrem iného, že svet nie je čierno – biely a často sa stáva, že odpovede na domnele vyriešené otázky zrazu generujú ďalšie neistoty.

Karol bol môj švagor, a o to viac ma mrzí, že denník, ktorý s obrovským nasadením (dá sa povedať, že až za cenu vlastného života – tragicky zomrel ako 45 – ročný) zakladal a napriek všetkým ťažkostiam a „polenám pod nohy“ úspešne viedol, sa spreneveril svojej hlavnej zásade a (slovami jeho nástupcu Martina Šimečku) prestal pravdu hľadať, keďže si z nejakých – mne i mojej sestre, Karolovej manželke, nepochopiteľných – dôvodov uzurpoval právo pravdu vlastniť. Neviete si predstaviť, ako nás to bolí.

Ďalším z východísk vzniku Slobodného vysielača bola priama väzba (lokálna – Banská Bystrica, i personálna – práve ja som archivárom i nositeľom odkazu mojich predkov – organizátorov a priamych účastníkov Povstania, aktívnym členom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, prispievateľom a šíriteľom ideí slobody, demokracie a spravodlivosti v rôznych médiách) na odkaz povstaleckého Slobodného slovenského vysielača, v ktorého prvom vysielaní dňa 30. augusta 1944 môj praujo Mirko Vesel prečítaním Proklamácie k slovenským vojakom (ktorú spolukoncipoval a signoval aj môj starý otec) vyzval k ozbrojenému odporu voči nemeckým okupantom a vyhlásil mobilizáciu.

Jasné, že ma mrzí, že po novembri 1989 vyliezlo viacero spochybňovačov Povstania, napokon, snahy o prepisovanie histórie sa netýkajú iba tejto udalosti a len slovenských pomerov (predstavme si len v poslednej dobe časté znižovanie, či popieranie rozhodujúcej úlohy Sovietskeho zväzu a Červenej armády vo víťazstve nad fašizmom, snahy o zamlčovanie a bagatelizáciu zverstiev nemeckých okupantov na dobytých územiach, vlažný postoj médií hlavného prúdu voči oslavovaniu pamiatky fašistických jednotiek v pobaltských krajinách alebo priamu podporu fašistických či fašizoidných zoskupení na Ukrajine).

O všetkom tomto treba hovoriť, prezentovať odlišné pohľady a názory, argumentovať a dokazovať – určite nie je riešením cenzurovať, zakazovať a denunciovať.

Takže prečo „vzdelaný a dlhoročný psychiater“, nositeľ odkazu SNP aj svojho švagra Karola Ježíka, podporuje Slobodný vysielač? Nuž, M., práve preto. Preto, že je, ako vravíte, vzdelaný, má kontinuálny rozhľad, prežité to, čo mu nikto na žiadnych debatných krúžkoch a školeniach nenatlčie do hlavy ani z nej nevezme, vidí veci v ich rôznorodosti, a nie z jednostranného naoktrojovaného pohľadu.

O „Sorosových peniazoch“ som písal (a skutočne som si dal pozor, aby boli moje zdroje nespochybniteľné) vychádzajúc z oficiálnych materiálov IVO (Inštitútu pre verejné otázky), ktoré cielené pôsobenie tzv. politických mimovládok na dianie (nielen) na Slovensku nijako neskrývajú, treba čítať pozorne a popritom aj rozmýšľať (viď https://www.bystricoviny.sk/blog/ludvik-nabelek-vplyv-tzv-sorosovskych-penazi-obciansku-spolocnost-pravda-mytus/).

No a pochopiteľne, nielen pre lekára – humanistu, ale pre každého naozaj slušného človeka (teda nie takého, ktorý sa za slušného z dôvodov politického marketingu vyhlasuje) musí byť absolútne neprijateľné pôsobenie čohosi, čo sa nazvalo Zomri (ináč aj – skap alebo zdochni, skrátka zmizni zo sveta a nezavadzaj tu, lebo len my sme tu tá elita, čo má pravdu a právo na život) a v zamaskovanom designe šíri agresívne názory a postoje.

Moja alternatívna ponuka je kultúra mieru – a to je, samozrejme, nezlučiteľné s nenávistným „zomri“ (týka sa to, prosím, kohokoľvek, aj názorového oponenta) aj s ovplyvňovaním prirodzeného chodu vecí (iste aj ten je do značnej miery ilúziou) finančným injekciami z akejkoľvek strany.

Verím, že po tom všetkom, čo som napísal, sa zrelativizuje aj váš názor na to, kto tu vlastne šíri tie hoaxy, falošné správy a nenávistné postoje. Kto cenzuruje, nepovie všetko, len to, čo sa mu hodí, zamlčiava či priamo klame. Mám začať vypisovať konkrétne príklady? Pripadá mi to triviálne.

Tak som sa rozpísal, ani neviem, prečo. Možno preto, lebo ste mladý a boli ste mi sympatický (a bola by škoda, keby sa váš súkromný aj profesionálny život uberal jednostranným, zvonku nanúteným smerom, bez schopnosti vypočuť si a prípadne aj prijať iné názory). Rozhovor, prosím, zatiaľ neuverejňujte (je tam ešte čo vylepšiť či opraviť). Prosím najskôr o odpovede na otázku, čo viedlo Vami spomínanú „časť redakcie“ k tomu, že, ako sa mi zdá, podmienila jeho zverejnenie mojimi odpoveďami na v podstate primitívne a v každom prípade hanebné „inkvizičné“ invektívy.

Srdečne Vás pozdravujem, Lučo Nábělek.“