Friedrich A. von Hayek, intelektuál, o ktorého oddanosti tradičnému liberalizmu nie je treba pochybovať, zakončil svoje neopakovateľné dielo Cesta do otroctva nasledujúcim proroctvom: „Správne použitý, federálny princíp organizácie sa skutočne môže ukázať ako najlepšie riešenie niektorých z tých najťažších svetových problémov. Avšak aplikácia tohto princípu je nesmierne zložitá a nemôže uspieť, ak ho vedením prílišnými ambíciami vystavíme náporu nad jeho kapacitu.“
V tomto kontexte treba uvažovať o budúcnosti Európskej únie. Ide nepochybne o organizáciu obrovského potenciálu, a ako budem čoskoro argumentovať, taktiež o prakticky jedinú možnosť, ako si nielen Česká republika, ale aj celý európsky kontinent môže zachovať relevantnosť vo svetovej politike. Európska únia sa ale tiež môže stať (a do istej miery sa už stala) nástrojom bezmála utopických cieľov európskych socialistov a kolektivistov najrôznejšieho druhu.
Aj pred týmto vývojom profesor Hayek varoval. Odpoveďou tých, ktorým leží budúcnosť našej civilizácie na srdci, avšak nemôže byť reflexívny euroskepticizmus, lebo treba prehodiť výhybku európskej spolupráce rozumným smerom, nie naivne dúfať, že dezintegrovaná Európa môže na svetovom kolbisku obstáť.
Pod konfederáciuo rozumiem úniu, ktorá koordinuje kľúčové oblasti ako zahraničnú politiku, medzinárodnú bezpečnosť a obchod avšak necháva svojim členským štátom ďalekosiahlu voľnosť.
Európska únia vznikla primárne z vnútorných dôvodov, pretože bola vnímaná ako efektívny nástroj udržania mieru v Európe. Niet pochýb o tom, že v tomto ohľade únia nesklamala po dvoch ničivých svetových vojnách, ktoré rozvrátili prakticky celý kontinent, udržala únie svojich členov v mierovom stave a nakoniec znovuzjednotila demokratický západ a postkomunistický východ.
Je teda z určitého pohľadu paradoxné, že budúci význam únie spočíva v jej schopnosti umožniť Európe hrať úlohu významného hráča v aréne svetovej politiky, nielen v zabezpečení mieru doma. Je pravdepodobné, že budúcnosť medzinárodných vzťahov bude definovaná (na rozdiel od éry studenej vojny alebo začiatku 21. storočia) niekoľkými veľmocami.
Netreba dlho pripomínať vývoj dokumentovaný mnohými autormi (možno odporučiť napríklad knihu Fareeda Zakaria The Post-American World). Ekonomická moc Západu je stále dominantná, avšak vzostup nových veľmocí typu Čína či India nemožno ignorovať. Medzinárodná politika tak bude v porovnaní s poslednými sedemdesiatimi rokmi postupne nadobúdať multipolárny charakter.
Tretia cesta
Domnievam sa, že existuje tretia cesta, ktorá zabezpečí Európe koordinovaný zahranično-politický vplyv, zároveň ale zachová suverenitu členských štátov v zmysle vnútropolitických otázok. Touto treťou cestou je konfederatívne usporiadanie únie. Pod konfederáciou rozumiem úniu, ktorá koordinuje kľúčové oblasti ako zahraničnú politiku, medzinárodnú bezpečnosť a obchod, inak však necháva svojim členským štátom ďalekosiahlu voľnosť.
Premisa tesnej koordinácie zahraničnej politiky je základným kameňom mojej analýzy. Aby však Európska únia zostala medzinárodne relevantným hráčom, musí si tiež zachovať ekonomickú robustnosť.
Mojou druhou premisou je tvrdenie, že jednou z možností zachovania vyššie zmienenej súdržnosti na poli zahraničnej politiky a ekonomickej robustnosti je dobre fungujúca menová únia založená na dodržiavaní pravidiel. Spoločná mena upevnená nepopierateľnými pravidlami má potenciál nielen podporiť obchod v rámci únie, ale aj nadobudnúť na význame ako svetová rezervná mena.
Teória tvrdí, že menová únia môže fungovať za prítomnosti dvoch predpokladov. Tým prvým je participácia ekonomicky relatívne podobných štátov a tou druhou je dodržiavanie jasne definovaných pravidiel. Dôvodom, prečo je v súčasnosti eurozóna tak skúšaným projektom, a prečo je vstup do eura pre Slovensko v súčasnosti nevýhodný, je práve absencia oboch predpokladov.
Štáty na ekonomickej úrovni Grécka boli do eurozóny prijaté predčasne a aj vyspelí členovia ako Nemecko, roky ignorovali fiškálne pravidlá členstva. To však neznamená, že lepšie kalibrovaná menová únia, ktorej súčasťou by bolo Nemecko aj Česko, by nebola pre našu ekonomiku prospešná. Opak je pravdou. Ako by teda vyzerala ona menová únia, do ktorej by sa Česku oplatilo vstúpiť?
Postačia jasné pravidlá, ktoré by limitovali krajiny vo schvaľovaní nadmerných deficitov a uvalila jasné sankcie na tých, ktorí sa rozhodnú spoločnú menu poškodiť. Podobný systém bol už v minulosti navrhnutý, v praxi ale nikdy nebol vymáhaný.
Často sa možno stretnúť s tvrdením, že akési európske ministerstvo financií je jediným riešením súčasnej krízy. Nie je tomu tak. Nemožno ignorovať fakt, že fungujúca menová únia vyžaduje určitú mieru fiškálnej koordinácie a transferov. Táto fiškálna koordinácia však nemusí spočívať vo forme nadnárodnej európskej vlády, ktorá by národným vládam diktovala, ako nakladať so svojimi financiami. Nemusí spočívať ani vo všemocnej vláde, ktorá by snáď dokonca jednotlivým krajinám peniaze priraďovala.
Postačia jasne definované pravidlá, ktoré by limitovali krajiny vo schvaľovaní nadmerných deficitov a uvalila jasné sankcie na tých, ktorí sa rozhodnú spoločnú menu ignorovaním takých pravidiel poškodiť. Hoci podobný systém bol už v minulosti navrhnutý, nikdy nebol v praxi vymáhaný a potenciálne sankcie neboli nevyhnutne toho najhrubšieho kalibru. Je potrebné zaviesť sankciu, ktorá vyvstáva zo samotnej logiky a kolektívnej zodpovednosti menovej integrácie vykázania zo spoločnej meny.
Výzva, ktorej čelíme
Čo sa týka fiškálnych transferov (vyrovnávajúcich nerovnosti medzi jednotlivými ekonomikami), domnievam sa, že robustný európsky fond podobný európskym štrukturálnym fondom či Európskemu fondu finančnej stability (teda fondom, ktoré už existujú) by postačil. Tento fond by spoločne s rozpočtovými limitmi časom zvýšil konkurencieschopnosť členských štátov. Ďalej by tiež znížil význam súčasnej ekonomickej asymetrie medzi jednotlivými krajinami.
Výskum potvrdzuje, že menová únia typu Eurozóna vedie vďaka spoločnej mene k väčšej a pretrvávajúcej nerovnováhe platobnej bilancie zahraničného obchodu. Znamená to teda, že rozdiely medzi vývozom a dovozom jednotlivých krajín sa zväčšuje. Výskum nás však tiež ale informuje o tom, že ekonomiky charakterizované pružnejším pracovným trhom a dereguláciou si s takou nerovnováhou dokážu lepšie poradiť.
Problémom mnohých európskych ekonomík je práve nezodpovedná fiškálna politika a nadmerná miera regulácie a štátnych zásahov v súkromnom sektore. V tomto článku predstavený model by tak nielen posilnil spoločnú menu, ale zároveň aj redukoval celkové štátne útraty. V neposlednom rade by tiež viedol k odstráneniu štrukturálnych problémov, ktoré vedú k európskej ekonomickej dýchavičnosti, a ktoré už Európu trápia dlhšiu dobu. Európska únia, či už v konfederatívnej či inej forme, je nepochybne aj politickým projektom, a tak aj menová únia má svoj neoddiskutovateľný politický význam. Je však nevyhnutné, aby spoločná mena dávala predovšetkým ekonomický zmysel.
Niet pochýb o tom, že sa na vyššie predstavený model Európskej konfederatívnej únie znesie široká kritika, predovšetkým z radov euroskeptikov. Vyzývam ale euroskeptikov, ktorí sa právom obávajú nerealistických návrhov na vybudovanie európskej federácie, aby prišli s vlastným plánom, ktorý by Európe umožnil zostať medzinárodne relevantný aj v nasledujúcich dekádach.
Ochota nevyberavo odmietať akýkoľvek návrh, ktorý by náš kontinent ekonomicky a politicky posilnil, chýba nielen intelektuálna hĺbka, ale zároveň aj potrebné analýzy medzinárodnej politiky. Skutočná výzva, ktorej čelíme, je koordinovať tie aspekty európskej politiky, ktoré umožnia Európe zostať medzinárodne relevantnou, a zároveň smelo odrážať snahy o vytvorenie európskej federácie, ktorá by nevyhnutelne obmedzila národnú suverenitu v oblastiach, v ktorých nemá únia čo hľadať.