Posledné udalosti vedúce k útoku Turecka na Afrin sú opisované a komentované rôznymi spôsobom
Napriek tomu, že sa komentátor má držať faktov, niekedy je dobré zájsť aj hypoteticky ďalej. Možno žiadne fakty nemáme, ale logika je silný argument
[sociallocker][/sociallocker]
Kľúčovým postojom tureckého prezidenta k udalostiam v Sýrii nie je rast sily islamského fundamentalizmu, ktorý nakoniec ohrozuje aj jeho vládu. Ani to nie sú neo-osmanské vízie, ktorým sa radi oddávajú tureckí nacionalisti a z ktorých je Erdogan často podozrievaný.
Turecko veľmi pozorne v prvom rade Kurdov. Tak na vlastnom území, ako aj v Sýrii a Iraku. Kurdi v Iráne sú pod kontrolou miestnych ajjatoláhov.
Možno ste počuli o Petersovej mape
Petersova mapa, však vychádzala z logických dôvodov a záverov. Koloniálne hranice sú neprirodzené a nezabezpečujú stabilitu. Preto je zrejmé, že časom dôjde k výrazným zmenám hraníc a úloha Spojených štátov podľa predstáv Bieleho domu v dnešných konfliktoch, vojne proti teroru, či náboženskej vojne, nie je len podporovať jednu či druhú stranu, ale zabezpečiť aj viac bezpečnosti, stability a vplyvu pre USA. Napríklad aj rozdelením krajín podľa mapy Ralpha Petersa
Viac k súčasnej politike USA na blízkom východe nájdete tu : http://www.globalresearch.ca/iran-and-america-joins-hands-in-waging-the-global-war-on-terrorism/5387998
Mapa súvisí s politikou USA na Blízkom východe a má hlboké korene.
V 90-tych rokoch sa americkí stratégovia začali zamýšľať nad spôsobom organizácie Blízkeho východu, ktorý dodnes nesie stigmu rozdelenia z čias koloniálneho pôsobenia Francúzska a Anglicka. Najdôležitejším kritériom je záujem USA, ktoré potrebuje zabezpečiť stabilitu regiónu, avšak pod trvalou kontrolou USA.
Odrazom týchto úvah, známych ako „The Greater Middle East Project“ bola štúdia RAND Corporation „Budúce bezpečnostné prostredie na Blízkom východe, konflikt, stabilita a politická zmena“
Ako vždy v geopolitických projektoch dnešných veľmocí ide hlavne o kontrolu zdrojov. Pre americké záujmy je neprijateľné, aby značnú časť nálezísk a transport energetických surovín kontrolovali sily, na ktoré nemá Amerika vplyv. Takže politika budúcnosti má byť zameraná na oslabovanie vplyvu Iránu, Sýrie a Ruska, vytvorenie takých podmienok, ktoré zabránia efektívnu dopravu surovín na priemyselné trhy a v prípade balkanizácie regiónu by USA, resp. NATO získalo aj priamu kontrolu nad regiónom.
Nezastupiteľnú a veľmi významnú úlohu hrá v týchto plánoch projekt nového štátu Veľký Kurdistan. Jeho obrysy sa menia v závislosti od úlohy, ktorú v jednotlivých analýzach geopolitici Kurdistanu pripisujú.
Od predstavy strategicky umiestneného štátu, ktorý je spolu so sunitským Irakom blokádou homogénneho „neamerického“ územia od Iránu do Sýrie ako vidno na spomínanej Petersovej mape.
Až po vytvorenie nepotopiteľnej lietadlovej lode NATO na Blízkom východe s možnosťou bezpečnej prepravy surovín na pobrežie Stredozemného mora, ako vidno na nasledujúcej mape.
Krátky pohľad na mapy výstižne ukazuje, čo by sa stalo s Tureckom. Prišlo by nielen o svoju strategickú polohu, ale aj o obrovský kus územia.
Dnešné aktivity a plány USA
Amerika veľmi dobre vie, aký má vzťah Turecko ku Kurdom a tiež je veľmi jednoduché odhadnúť ich kroky.
Keď začali Kurdi postupovať dovnútra Sýrie, Turci okamžite naštartovali tanky a do Sýrie vtrhli tiež, aby vytvorili koridor medzi západnými Kurdami v Afrine a východnými pri hraniciach s Irakom
Pred časom sme informovali o rozhovore Erdogana s Trumpom, kde americký prezident prisľúbil ukončenie podpory Kurdov.
To sa nestalo, a nielen to, Amerika sa v regióne opevnila, povedala, že odtiaľ neodíde a zároveň bola vypustená informácia o vytvorení Pohraničných síl (budúceho Kurdistanu?) o sile 30 tisíc mužov
Oznámenie o vytvorení takejto armády bolo niečo, čo muselo Turkov vyprovokovať k činu.
Tureckí predstavitelia informovali Američanov, že zaútočia. A Spojené štáty ticho sedeli.
Bola to neschopnosť, alebo zámer?
V skutočnosti Američania donútili Kurdov, aby sa postavili proti všetkým. Na jednej strane sú Kurdi bez rozdielu krajiny, kde žijú a na druhej sú všetci ostatní – buď tí, čo ich bombardujú, alebo tomu bombardovaniu pomáhajú.
Čiže na jednej strane sú tí zlí – Turci, Rusi, Arabi, Peržania. Na druhej strane tí dobrí – Kurdi podporovaní Amerikou a ostatnými západnými krajinami.
To čo Američania potrebovali, dostali. Je to obrovský konflikt, s ktorým zdanlivo nič nemajú a pri ktorom sa dokonca od Kurdov z Afrinu dištancovali. Dištancovali sa aj Rusi a Iránci, ale bez podpory Rusov by útok Turkov nebol možný.
Ešte je tu jedna dôležitá vec. Turci potrebovali na útok čisté nebo. T.j. aby Rusi svojimi prostriedkami PVO nerušili bojové akcie tureckej armády. Lenže pre ruský radar je F-16 tureckej armády nerozoznateľné od F-16 irackej, či americkej. Tým získava Amerika možnosť dostať sa oveľa bližšie k ruským základniam na západe Sýrie.
Ak Turecko uviazne v bojoch a prezident Erdogan bude zvrhnutý, alebo ťažko poškodený, potom sa z prítomnosti tureckých vojsk riadených protiamerickým prezidentom stanú spojenecké vojská. Všetky oddelené enklávy sa spoja.
A Amerika bude mať priamy vzdušný aj letecký prístup do centra Sýria. Dobrý plán, ak by vyšiel.