V máji sa objavil v Knessete, izraelskom parlamente návrh zákona, podľa ktorého by sa jedinou úradnou rečou na území Izraela stala moderná hebrejčina a arabčina by sa stala len dostupným jazykom. Tento zákon vzbudil medzi nežidovským obyvateľstvom Izraela, ale aj v zahraničí veľký ohlas a došlo k tomu, že Izrael mnohí označili za diskriminačný štát. Návrh zákon tiež predpokladá, že právo na sebaurčenie v Izraeli je určené len „židovský ľud“

To je však len vrchol ľadovca.

Skutočná motivácia návrhu zákona, rovnako ako motivácia protestov moslimských Arabov je hlboké ukotvenie miestnej politiky v náboženských predstavách vychádzajúcich hlavne z posvätných islamských textov.

Západná predstava vzťahu obyvateľov a štátu je, že štát je oddelený od náboženstva a každý jedinec má vo vzťahu ku štátu rovnaké práva a povinnosti. Islamská predstava štátu je však diametrálne odlišná. Štát vytvára formálny rámec pre naplnenie vôle Allaha. Neexistuje oddelenie štátu od náboženstva. Štát je nástroj, ktorý zabezpečuje naplnenie božského účelu. Islam neznamená mier, ako sa nám to často snažia jeho apologéti nahovoriť. Znamená podriadenie sa. Veriť v Allaha, znamená plniť poslušne jeho vôľu, ktorou je podriadenie celého sveta jeho vláde a len takéto konanie veriaceho privedie na cestu spásy a do raja. To sa potom týka celého života, vrátane verejného, t.j. tej časti, ktorú v našej modernej occidentálnej civilizácii považujeme oddelenú od časti privátnej, súkromnej a osobnej. Veriť v boha potom znamená nielen riadiť sa jeho príkazmi v súkromí, ale žiadať aj presadenie jeho zákonov a nariadení vo verejnej sfére, ktorá je výrazom naplnenia jeho vôle.

Keďže neexistuje oddelenie náboženského a svetského života, náboženské texty potom dávajú veriacim návod nielen ako sa správať v súkromí, v intímnej debate a rozjímaní medzi veriacim a jeho duchovnou sférou, ale aj čo musia robiť, aby presadili vo verejnosti božský príkaz. Čiže veriaci moslimovia, ktorí sú vzdelaní v islame, ktorí sa snažia čo najlepšie pochopiť vôľu Allaha a preto študujú náboženské texty a riadia sa nimi, nikdy nemôžu akceptovať nadriadenosť svetského práva ako takého, hoci by bola aj spoločnosť islamská. Bol by to jednoducho smrteľný hriech, čo by im zahatalo cestu do raja. V skutočnosti je podriadenie sa len naoko, je účelové a len do tej doby, kedy nebude masa veriacich dostatočne silná na to, aby presadila základný príkaz Allaha a svetské právo zmenila tak, aby bolo v súlade s povinnosťami veriacich, t.j. tak, aby vychádzalo z náboženského práva šaria.

Ak naviac krajinu, ktorá bola pod nadvládou islamu, t.j. patriaca a zasvätená Allahovi, ovládajú neveriaci, je to ďalšia smrteľná urážka boha, ktorá musí byť za každú cenu napravená. Inými  slovami, každé územie, ktoré už raz bolo v minulosti pod nadvládou islamu patrí islamu naveky a posvätnou povinnosťou každého veriaceho moslima je prinavrátiť vládu boha naspäť na toto územie.

Pri pochopení týchto základných stanovísk sa vráťme na pôdu Izraela. Je to krajina, kde odhadom 20% obyvateľstva z celkových 8,2 milióna sú arabskí moslimovia. Zároveň je na západnom brehu Jordánu (Westbank) a v pásme Gaza celkove 4 milióny moslimských Arabov (2,3 + 1,7). Minimálne v Gaze, ale čiastočne aj vo Westbanku je spoločnosť orientovaná k fundamentálnemu výkladu islamu, tak, ako to bolo popísané. Čiže pre arabských politikov pôsobiacich v tomto prostredí, ktorí sú ním zároveň formovaní, je nepredstaviteľné, aby dovolili existenciu židovského štátu. Nejde o to, že ide o štát etnika, ktoré moslimovia väčšinovo nemajú radi, dôležitý je neislamský svetský charakter štátu, ktorý bol naviac od dobytia Palestíny kalifom Omarom v 7.storočí islamskou krajinou. Omar je známy tým, že po dobytí Jeruzalema patriarcha Sofronius podpísal Omarovu zmluvu, ktorej ustanovenia prešli do islamského práva šaria. V zmluve sa síce uznáva právo neveriacich na existenciu ale za podmienky ich podriadenosti vláde islamu, za predpokladu plnenia drakonických povinností typu označenie, zákaz nadraďovania moslimom, zákaz prekážať moslimom apod. Zároveň sa stanovuje sa povinnosť platiť „daň za ochranu“ džizja.

Izraelci žijú v prostredí, ktoré náboženstvom dýcha. Tieto základné vedomosti majú miestni politici „v malíčku“. Demografia sa vyvíja nepriaznivo v prospech Židov, populačná explózia sa týka hlavne Arabov. Od roku 1948, kedy bolo v celej Palestíne okolo 1,9 milióna ľudí (68% Arabov a 32% Židov) sa opticky pomer vyrovnal, ale za podmienky neustáleho prisťahovalectva zo strany Židov. Časť Arabov ušla počas mnohých vojen, ktoré viedli okolité arabské krajiny proti Izraelu a zvyšok je nárast obyvateľstva, ktorý zabezpečila vysoká pôrodnosť. Židia nemôžu očakávať, že dnes ani v budúcnosti sa náboženské predpoklady arabskej politiky nejako zmenia. Preto chcú presadiť, aby sa uzákonil nearabský a nemoslimský charakter krajiny, ako podmienka uznania okolitými štátmi a celým islamským svetom. Ak k tomu niekedy v budúcnosti dôjde a moslimovia budú schopní stráviť, že náboženstvo nemôže diktovať, či budú niekoho zabíjať, alebo obsadzovať, potom bude koexistencia možná.

Presadenie hebrejčiny je výraz presadenia nie židovskej, ale v prvom rade neislamskej identity. Izrael sa musí stať krajinou, ktorá formálne pretrhne zväzok s islamom. 20% obyvateľov s izraelským štátnym občianstvom, pre ktorých je arabčina nielen rodným jazykom, ale aj jazykom Allaha je to doslova smrteľná urážka. V skutočnosti bude zavedenie hebrejčiny ako jediného štátneho jazyka znamenať vypovedanie vojny proti Arabom.

Je si toho Izrael vedomý?

Domnievam sa, že áno a že sa dokonca na takúto vojnu pripravuje. Izrael sa zo strategických dôvodov nikdy nevzdá kontroly na Westbankom. Je to rovnaká situácia ako keď Rusi musia mať pod kontrolou Krym, aby si chránili južné hranice. Preto ani nikdy nevznikne na území dnešnej Palestínskej autonómie samostatný štát. Lenže demografia nepustí. Počet moslimov sa bude zvyšovať rýchlejšie a nárast židovského obyvateľstva je dnes zabezpečený v prvom rade ortodoxnou komunitou. Svetská časť Izraela k demografii natoľko neprispieva. Vidieť to hlavne na príklade Jeruzalema s vysokým pomerom ortodoxných Židov, kde pôrodnosť židovského obyvateľstva v nedávnych rokoch dokonca prevýšila pôrodnosť Arabov.

Budúcnosť

Izrael, ktorý bude mať po schválení zákona aj formálne charakter štátu Židov, skôr alebo neskôr bude čeliť otvorenej revolte arabského, v absolútnej väčšine moslimského obyvateľstva. V tomto zápase nepôjde len o nejakú formu vlády. Pre Židov to bude otázka existencionálna, t.j. bude to pre nich zápas, kde porážka bude znamenať likvidáciu Izraela a genocídu Židov.

Hoci to obhajcovia ľudských práv nechcú počuť, stret islamu s neislamskou civilizáciou je fatálny. Víťazstvo Židov bude znamenať vyčistenie regiónu na náboženskom základe, t.j. od moslimských Arabov.

V tomto spore sa Európa postaví jednoznačne na stranu Arabov. Naši humanisti sú slepí a pre nich je menšina vždy v práve. Veria, že ľudské práva sú absolútne a že od menšiny nie je nutné žiadať povinnosti. Je im tiež jedno, že menšina môže byť v prípade islamu v skutočnosti neustále sa rozširujúcim, metastázujúcim smrteľným nádorom.

Izrael si je tiež vedomý toho, že v Európe sa stále viac presadzuje islam a je len otázkou času, kedy sa niektoré krajiny podriadia islamu.

V tomto momente sa snaží Izrael hľadať spojencov po pragmatických linkách. Keď dôjde k definitívnemu rozhodnutiu, Izrael bude potrebovať mať na svojej strane významných hráčov. Európa medzi nich nepatrí, naviac tá bude na opačnej strane. Amerika bude ďaleko a dnes sa vôbec nedá odhadnúť, kam ju zavedie progresivistické dobrodružstvo, do ktorého sa rúti pod vplyvom ľavičiarov v čele elity. Začína budovať regionálne spojenectvá hlavne so sunitskými kráľovstvami. Hoci Saudská Arábia je navonok nepriateľ, s izraelskou pečiatkou v pase vás do krajiny nepustia, v skutočnosti medzi obidvoma krajinami funguje živá spolupráca hlavne v spravodajskej a vojenskej oblasti. Izrael dokonca pomáhal budovať protivzdušnú obranu Saudskej Arábie a teroristi v Sýrii, ktorí sú ovládaní Rijádom sa zdesene ospravedlňujú, keď náhodou nejaká zablúdená strela dopadne na územie Izraela. Jordánsko s Izraelom spolupracuje takisto veľmi tesne. Môže sa zdať, že predchádzajúce stanovisko o neprijateľnosti islamsky riadenej politiky je v rozpore s popisom spolupráce, zvlášť ak ide o Saudskú Arábiu, povestnú svojim zákonodarstvom založenom na zvykoch zo 7.storočia. Pri bližšom pohľade však v tom rozpor nie je.

Kráľovstvá Blízkeho východu využívajú islam a jeho fundamentalistickú interpretáciu na širenie islamu, ale hlavne svojej moci. V skutočnosti je ich forma vlády protichodná tomu, čo hlásajú ako vyznavači sunitského islamu. Roztržka medzi prvými nasledovníkmi Mohameda vznikla kvôli tomu, že šiiti požadovali, aby bol vládcom potomok Mohameda a suniti zas chceli, aby vládol „najlepší moslim“. Z tohto formátu sa dedičná vláda kráľovského rodu akosi vymyká a to, čo tieto monarchie ohrozuje najviac je práve návrat k interpretácii islamu zo začiatku rozdelenia moslimov, ako to interpretuje hlavne Moslimské bratstvo.

Práve Moslimské bratstvo ukazuje, ako výrazne sa líši slovná exhibícia Saudskej Arábie a formálna vernosť prorokovým zásadám a skutočné naplnenie viery že Korán a sunna predstavujú dokonalý spôsob života a politickej organizácie. Dedičný skorumpovaný a skazený král na čele moslimského spoločenstva je pre Moslimských bratov jednoducho neprijateľná predstava. Bratstvo sa snaží o formu sociálnej spravodlivosti, odstránenie chudoby, korupcie a dokonca aj o politické slobody v rámci islamského práva. Spoluprácu so západnými krajinami odsudzuje. Niet divu, že Saudská Arábia považuje Moslimských bratov za teroristov.

Pre Izrael je naopak Saudská Arábia ideálny partner. Kráľovstvo založené na násilí a terore nebude podporovať nejaké virtuálne demokratizačné tendencie v oblasti Palestíny, keďže na príklade Moslimských bratov si Saudi overili, že podpora islamského hnutia len preto, že je islamské môže byť cestou do pekla.

Izrael rovnako vytvára mimoriadne široké komunikačné linky s Ruskom, ale aj ďalšími veľmocami.

Narendra Modi v Izraeli

Tento týždeň bol v Izraeli na historicky prvej návšteve indický premiér Narendra Modi, ktorý už nepodpisoval len zbrojné kontakty (pri príležitosti návštevy boli podísané zmluvy za 2,6 miliardy dolárov), ale začína s vytváraním kultúrnych väzieb a podpory štúdia judaizmu v Indii a je snaha aby sa obchod s Indiou naklonil viac ku službám a komoditám, ktoré so zbrojným priemyslom nemajú nič spoločné. Podľa premiéra Netanyahua by sa mal zvýšiť objem zahraničného obchodu medzi oboma krajinami o 25% v priebehu štyroch rokov. India zároveň ignoruje možné problémy v islamskom svete a to aj dokonca čo sa týka Iránu, s ktorým relatívne dobre kooperuje. Pozdrav premiéra Modiho, ktorý zdraví na Twitteri Izraelcov v hebrejčine, by bol ešte pred pár rokmi nemysliteľný. Pritom treba podotknúť, že aj zo strany Indie je veľký záujem o tesnejšie vzťahy. Bez ohľadu na to, ako sa dnes India zaraďuje, v budúcnosti bude jednou zo svetových veľmocí a jeho hlavným konkurentom bude Čína, s ktorou ani dnes nemá práve najlepšie vzťahy. Špičkové izraelské know-how v voblasti zbroojárstva je niečo, čo sa určite v budúcnosti zíde.

Izrael sa však zároveň snaží aj o nadviazanie kontaktov s Čínou, ktorá je geopoliticky, ale aj politicky vzdialené skutočne výrazne.

Záver

 

Maličká Palestína je už od staroveku miestom krvavých bojov, kde sa miesia kultúry a náboženstvá v nemilosrdných a brutálnych stretoch. Zdá sa, že takýmto miestom ostane naďalej