Spojené štáty vyjadrujú často rozhorčenie nad údajným zasahovaním Ruska do prezidentských volieb v roku 2016. Prebiehajú rôzne vyšetrovania a správanie Moskvy bolo hlavným dôvodom pre sankčnú legislatívu, ktorú Kongres nedávno schválil. Niektorí zúriví politickí predstavitelia, verejné osobnosti a členovia médií trvajú na tom, že zasahovanie Putinovej vlády do amerických volieb je vojnovým aktom. Jeden obzvlášť rozrušený člen Snemovne ho dokonca porovnal s útokmi na Pearl Harbor a 9/11.

Také pohoršenie by mohlo byť omnoho dôveryhodnejšie, keby sa Spojené štáty zdržali podobného správania. Ale historické záznamy dokazujú, že Washington bol zapletený do politických záležitostí desiatok krajín celého sveta, vrátane mnohých demokratických krajín. Smutne známym príkladom sú udalosti na Ukrajine, počas Euromajdanskej revolúcie roku 2014.

Nebolo možné obdivovať ukrajinského prezidenta Viktora Janukoviča. Po svojom zvolení v roku 2010 využíval svoj vplyv a nástroje štátnej moci očividne v prospech svojej politickej strany. Toto arogantné správanie a legendárna korupcia znepriatelila proti nemu veľkú časť ukrajinského obyvateľstva. Vzhľadom k tomu, že ukrajinská ekonomika slabla a upadala ďalej a ďalej za ekonomikami Poľska a ďalších východoeurópskych susedov, ktoré zaviedli významné trhovo orientované reformy, hnev verejnosti proti Janukovičovi narastal. Keď na konci roku 2013 odmietol podpísať podmienky Európskej únie pre Asociačnú dohodu v prospech ruskej ponuky, nahnevaní demonštranti zaplnili kyjevské námestie Nezávislosti známe ako Majdan, rovnako ako aj námestia mnohých iných miest.

Napriek nedostatkom a chybám jeho vedenia a aj napriek jeho vlastným charakterovým vadám, bol Janukovič riadne zvolený v tajných voľbách, ktoré medzinárodní pozorovatelia uznali za primerane slobodné a spravodlivé, v najlepšom štandarde v aký môžno dúfať mimo vyspelých západných demokracií. Dôstojné rešpektovanie demokratických inštitúcií a procedúr by znamenalo, že by mal byť ako prezident schopný odslúžiť svoje zákonné funkčné obdobie, ktoré by sa skončilo v roku 2016.

Takéto rešpektovanie demokratických inštitúcií a procedúr ale neprejavila ani domáca opozícia, ani Washington a jeho spojenci v Európskej únii. Namiesto toho dali západní predstavitelia jasne najavo, že podporujú úsilie demonštrantov donútiť Janukoviča zmeniť kurz a schváliť dohodu o pridružení k EÚ, alebo v prípade, že by tak neurobil, odstrániť prezidenta pred vypršaním jeho funkčného obdobia. Senátor John McCain (R-AZ), vedúci republikán v senátnom Výbore pre ozbrojené sily, prišiel do Kyjeva, aby prejavil solidaritu s aktivistami Euromajdanu. McCain povečeral s vodcami opozície, vrátane členov ultrapravicovej strany Sloboda (tej istej strany, pred ktorou necelý rok pred tým európsky parlament vo svojej rezolúcii varoval, odsúdil ju ako extrémisticku nacionalistickú stranu a vyzýva ukrajinských politikov aby s ňou nijako nespolupracovali. V rezolúcii Europarlamentu sa píše: „[Europarlament] vyjadruje znepokojenie nad rastúcimi nacionalistickými náladami na Ukrajine, ktoré sa prejavujú v podpore strany Sloboda, ktorá sa v dôsledku toho dostala do Verchovnej rady ako jedna z dvoch nových strán; pripomína, že rasistické, antisemitské a xenofóbne názory sú v rozpore so základnými hodnotami a zásadami EÚ, a preto vyzýva prodemokratické strany vo Verchovnej rade, aby sa nespájali s touto stranou, nepodporovali ju ani s ňou nevytvárali koalície“  – pozn. pr.). McCain sa neskôr objavil na pódiu na Majdanskom námestí v priebehu masovej manifestácie. Stál po boku lídra Slobody Olega Tyagniboka.

Majdan

Americký senátor John McCain hovorí na pódiu Majdanu počas manifestácie na podporu Európskej Únie na námestí Nezávislosti v Kyjeve, na Ukrajine v nedeľu , 15. december 2013.
Po jeho pravici stojí demokratický senátor zo štátu Connecticut, Chris Murphy, na fotke druhý vľavo a vodca neonacistickej strany Sloboda Oleg Tyagnibok stojí po jeho ľavej ruke, na fotke vpravo / AP

Ale McCainove aktivity boli vzorom diplomatickej zdržanlivosti v porovnaní s konaním Victorie Nulandovej, zástupkyne ministra zahraničia pre európske a eurázijské záležitosti, Ako sa ukrajinská politická kríza prehlbovala, Nulandová a jej podriadení sa stávali čoraz bezočivejšími pri podpore demonštrantov proti Janukovičovi. Nulandová poznamenala vo svojom prejave k Americko-ukrajinskej spoločnosti dňa 13. decembra 2013, že počas niekoľkých týždňov po začatí demonštrácií trikrát cestovala na Ukrajinu. Navštívila Maidan už 5. decembra, keď rozdávala sušienky demonštrantom a vyjadrila podporu ich rokovaní.

Rozsah zasahovanie Obamovej administratívy do Ukrajinské politiky bral dych. Ruskí spravodajcovia zachytili a zverejnili v medzinárodných médiách telefónny rozhovor medzi ňou a americkým veľvyslancom na Ukrajine Geoffrey Pyattom, v ktorom podrobne diskutovali o svojich preferenciách voči konkrétnym osobám v post-Janukovičovej vláde. Medzi favoritmi Spojených štátov bol aj Arsenij Jatseňuk, muž, ktorý sa stal premiérom po vyhnaní Janukoviča. Počas telefónneho hovoru, Nulandová nadšene vyhlásila, že „Jats je človek, ktorý by urobil najlepšiu prácu„.

Nulandová a Pyatt boli zapojení do takého plánovania v čase, keď Janukovič bol ešte stále zákonným prezidentom Ukrajiny. Bolo prekvapujúce, že diplomatickí zástupcovia cudzej krajiny – a navyše krajiny, ktorá sa stále oháňa nutnosťou rešpektovať demokratické procesy a suverenitu iných národov, intrigovali o odstránení zvolenej vlády a o jej nahradení úradníkmi, ktorí potrebujú schválenie americkej vlády.

Správanie Washingtonu nebolo len zasahovaním, hraničilo s priamym detailným riadením udalostí. V jednom momente sa Pyatt zmienil o zložitej dynamike medzi troma hlavnými vodcami opozície, Jatseňukom, Olegom Tyagnibokom a Vitalijom Kličkom. Obaja, Pyatt aj Nulandová, nechceli, aby sa Tyagnibok a Kličko stali členmi dočasnej vlády. V prvom prípade sa obávali jeho extrémistických väzieb, v druhom prípade sa zdalo, že chcú aby Kličko počkal a uchádzal sa o vládny post na dlhodobejšej báze. Nulandová uviedla, že: „Nemyslím si, že Klič by mal ísť do vlády. Nemyslím si, že je to nutné„. Dodala, že to, čo potrebuje Jatseňuk, „je postarať sa, aby Klič a Tyagnibok ostali mimo„.

Obaja diplomati boli takisto pripravení vystupňovať už aj tak rozsiahlu americkú účasť v politických turbulenciách na Ukrajine. Pyatt bez obalu vyhlásil, že „chceme sa pokúsiť sa dostať sem niekoho s medzinárodnou reputáciou, aby pomohol v úlohe pôrodnej asistentky tejto veci [politickom prevrate].“ Nulandová pre túto rolu zjavne počítala s viceprezidentom Joe Bidenom. Poznamenala, že je v priamom kontakte s poradcom viceprezidenta pre národnú bezpečnosť, a že mu povedala: „robí dobrú robotu a pravdepodobne zajtra dostane podrobnosti. Takže Biden je ochotný„.

Obamova administratíva a väčšina amerických médií vykresľovali revolúciu Euromajdanu ako spontánne, ľudové povstanie proti skorumpovanej a brutálne vláde.

24.februára 2014, úvodník Washington Post oslávil demonštrantov Majdanu a ich úspešnú kampaň na zvrhnutie Janukovyča. Washington Post uzatvoril, že „hnutie Majdan bolo demokratické“ a že „Kyjev je teraz pod kontrolou prozápadných strán.

Bolo groteskným skreslením vykresliť udalosti na Ukrajine ako čisto domáce, ľudové povstanie. Telefonický rozhovor Nulandová-Pyatt a ďalšie udalosti potvrdili, že Spojené štáty boli oveľa viac ako pasívny pozorovateľ chaosu. Američania naopak nehanebne zasahovali do udalostí na Ukrajine. Takéto správanie bolo úplne nevhodné. Spojené štáty nemali právo organizovať politické výsledky v inej krajine, obzvlášť krajine na hraniciach ďalšej veľkej mocnosti. Niet preto divu, že Rusko reagovalo negatívne na protiústavné vypudenie zvolenej, proruskej vlády vypudenie ktoré nastalo nielen s požehnaním Washingtonu, ale očividne s jeho pomocou.

Ukrajinské udalosti, rovnako ako tie predtým zahŕňajúce Taliansko, Francúzsko a ďalšie demokratické krajiny, je potrebné mať na pamäti, až sa nabudúce budú americkí politickí predstavitelia, alebo médiá verejne rozhorčovať nad údajnými ruskými zásahmi do amerických volieb 2016. Je možné oprávnene odsúdiť niektoré aspekty správania sa Moskvy, ale sila amerického morálneho rozhorčenia je značne oslabená zápachom amerického pokrytectva.

Ted Galen Carpenter, je vedeckým pracovníkom Cato inštitútu a redaktor National Interest. Je autorom desiatich kníh, prispievajúcim redaktorom desiatich kníh a autorom viac ako 650 článkov o medzinárodných záležitostiach.

Zdroj: National Interest