Myšlienka, ktorá rezonuje vo vnútri Trumpovej administratívy, medzi odborníkmi na terorizmus a pozorovateľmi Sýrie, je, že ISIS nemôže byť zničená v Sýrii, ak nebude Bašár al-Assad odstavený od moci a iránska prítomnosť resp. vplyv nebudú drasticky obmedzené. V perfektnom svete by to bol naozaj najlepší možný výsledok, ktorý by zabránil ISIS a iným džihádistickým skupinám, vrátane Al-Káidy, aby sa tam usadili. Netreba hovoriť, že Blízky východ nie je dokonalý svet. Odpoveď USA na ďalšie útoky s chemickými zbraňami, ako hrozil v pondelok Biely dom, by bola potrebná aj opodstatnená. (Assad a jeho armáda by „zaplatili ťažkú ​​cenu„, oznamovalo toto vyhlásenie.) Ale ambiciózna misia proti Iránu, Assadovi a Rusom v Sýrii je nebezpečná, nerozvážna a zbytočná vo vzťahu k ochrane životne dôležitých amerických bezpečnostných záujmov. Tu je päť presvedčivých dôvodov.

Spojené štáty nemôžu odstrániť ISIS v Sýrii

Prezident Trump vo svojom inauguračnom prejave hovoril o odstránení radikálneho islamského terorizmu z povrchu zemského. Nie je to možné urobiť. Samotná Sýria zostane inkubátorom pre džihádistov a salafistov všetkých druhov kvôli toxickému mixu zlého vládnutia, nedostatočným ekonomickým príležitostiam, sektárskej nenávisti a konfliktom sunnitských komunít. Táto ideológia a propaganda sa tak budú môcť naďalej podieľať na nenávisti, pocitu z toho, že sú obete a nespokojnosti medzi sunnitskou populáciou. Tí, ktorí tvrdia, že sa v Sýrii uplatňuje prísnejšia politika, majú pravdu, lebo ak sa tieto problémy nebudú adresovať, ISIS a ďalšie džihádistické skupiny budú naďalej prosperovať aj bez kalifátneho proto-štátu. Ale ani tí najneoblomnejší v Trumpovej administratíve nemôžu postaviť USA voči takémuto záväzku v Sýrii, čo by znamenalo, že sa Spojené štáty a ich spojenci zaviažu tisíckami vojakov a miliardami dolárov vojensky poraziť všetkých svojich protivníkov v Sýrii, obsadiť, stabilizovať a rekonštruovať krajinu. Samotný prezident silne argumentoval proti budovaniu Sýrie. Skrotiť džihádistov je realistické; vyprášiť ich zo Sýrie je nesplniteľný sen.

Pre Sýriu neexistuje na konci žiadny predvídateľný stabilný štát

Myšlienka typu konfrontácia s Iránom alebo pokus o oslabenie Assadovho režimu v snahe odstaviť ho od moci alebo ho donútiť k dohodnutému politickému prechodu, je chimérická. To je zrejmé už niekoľko rokov. Aj keby sa Spojené štáty zaviazali vyradiť Assada von z hry, viedlo by to k väčšiemu chaosu, moci by sa neuchopila žiadna organizovaná sila naviazaná na Západ a ku šialeným bojom medzi všetkými skupinami – sunitskými džihádistami ako ISIS a Al-Kájda, iránskymi šiitskými milíciami, Alawitmi a Kurdmi – pre posilnenie kontroly nad územím, čo by znamenalo ešte väčšie zhoršenie situácie. Assad nebol pripravený na dohodnutú politickú transformáciu pred tým, ako Rusko v roku 2015 pomohlo obrátiť situáciu v jeho prospech. Určite by nikdy s takýmto výsledkom nesúhlasil, pretože riadi väčšinu kritických miest a regiónov v Sýrii. Navyše sa nezdá, že Rusi, ktorí môžu v konečnom dôsledku chcieť dosiahnuť politickým riešením vystúpenie z tohto konfliktu, by sa ponáhľali – Moskva nebude tlačená a zastrašovaná, aby niekoho prijala, ​​vzhľadom na to, čo investovala do Sýrie. Takže  prípade, že sa chceme zbaviť ISIS, teoreticky by to znamenalo zbavenie Sýrie Assadovej a alawitskej dominancie, znižovanie rozvratu sunnitov a vymiznutie iránskeho vplyvu, čo jednoducho nie je uskutočniteľné za cenu, ktorú je americký Kongres a verejnosť ochotní zaplatiť. A ak nedosiahne stabilný konečný stav, snahy Trumpovej administratívy o prehĺbenie vojenskej a civilnej angažovanosti v Sýrii musia byť starostlivo zvážené a vyhodnotené v porovnaní s presnými cieľmi, ktoré by mali byť dosiahnuté v takto eskalujúcom záväzku. Tí, ktorí sa snažia o agresívnejšiu úlohu v Sýrii, nikdy neidentifikovali vzťah medzi väčším zapojením Spojených štátov a akýmkoľvek mysliteľným koncovým stavom.

Nechceme vojnu s Iránom

Irán je riadený represívnym režimom. Zneužíva ľudské práva, má expanzívne ciele a sponzoruje teroristické činy na celom Blízkom východe. Ale pokus o odvrátenie iránskeho vplyvu v Sýrii vyzerá oveľa jednoduchšie teoreticky než v praxi. Tí, ktorí sa snažia vyhnať Irán z juhovýchodnej Sýrie a potlačiť jeho úsilie o kontrolu hraničných priechodov medzi Irakom a Sýriou – s úmyslom vytvoriť pozemný most do Stredomoria – ešte musia preukázať, ako by to mohlo prispieť k porážke ISIS. Rovnako neboli úprimní pri zmienke o silách, ktoré by mali byť použité na dosiahnutie týchto cieľov a udržiavali kontrolu nad regiónom. Jeden úradník Bieleho domu sa nedávno odvolával na vytvorenie modelu Krysej Hliadky (Rat Patrol) ako boli televízne relácie v šesťdesiatych rokoch, ktoré zobrazovali skupinu tvrdých amerických vojakov, ktorí jazdia po krajine v džípoch a robia problémy nemeckým vojakom v severoafrickej púšti. Administratíva plánuje vyslať sedemčlenný tím, ktorý poskytne humanitárnu pomoc oblastiam v juhovýchodnej Sýrii, ktoré boli oslobodené spod kontroly Islamského štátu. Všetky tieto taktické triky sú predurčené na neúspech, nie je to stratégia. Sýrska politika súčasnej administratívy sa nezaoberá žiadnym širším súborom cieľov boja proti ISIS a ďalším džihádistickým skupinám – cieľom, ktorý Irán zdieľa naliehavejšie vzhľadom na nedávny teroristický útok v Teheráne. Navyše narastanie agresívnejšej a eskalujúcej politiky proti Iránu by mohlo ohroziť jadrovú dohodu. Táto dohoda má ďaleko k dokonalosti, ale značne spomalí iránsky proces smerom k jadrovým zbraniam na nasledujúcich desať až pätnásť rokov. Na pozadí neurovnanej a pálčivej otázky severokórejskoho jadrového programu, posledná vec, ktorú Spojené štáty potrebujú, je ďalší hulvátsky štát, ktorý sa snaží vstúpiť do jadrového klubu.

Spojené štáty nemôžu vytesniť Rusko

Obavy, že Spojené štáty a Rusko sa dostanú do rozsiahlej vojny o Sýriu, sú prehnané, pretože obaja plne oceňujú potenciálne katastrofické následky. Ale pokračujúca eskalácia vojenských incidentov zahŕňajúcich americké a ruské sily v Sýrii spôsobí, že ani jedna krajina nebude môcť vypracovať modus vivendi na stabilizáciu krajiny po tom, čo Raqqa padne do rúk USA a koaličných síl. Rusko konfrontuje Washington s niekoľkými nevhodnými pravdami: po prvé, je v silnejšej vojenskej a diplomatickej pozícii ako Spojené štáty. Po druhé, kvôli tomu, že má Putin navrch je ťažké si predstaviť, že on (alebo Assadov režim) bude môcť uložiť akékoľvek zmysluplné obmedzenia Assadovej slobody konať. Ani Putin nebude pravdepodobne akceptovať akúkoľvek medzinárodnú prítomnosť v Sýrii na mierové, stabilizačné a rekonštrukčné operácie, ktoré podkopávajú kontrolu Putina a Assada. Po tretie, Moskva bude rozhodujúca pre vytvorenie politických a ekonomických opatrení, ktoré budú potrebné na stabilizáciu a rekonštrukciu. Stručne povedané, akákoľvek spolupráca po skončení konfliktu s Moskvou v Sýrii nebude možná, ak sa Spojené štáty pokúsia vyvinúť tlak na Rusko. Tí, ktorí tvrdia, že tlak na Moskvu je jediný spôsob, ako zmeniť Putinove plány, ignorujú zjavnú neochotu ruského prezidenta nechať sa manipulovať, neochotu Spojených štátov vyvinúť vážny tlak a Putinovu ochotu vrátiť v prípade potreby úder naspäť.

Záujmy USA v Sýrii nie sú rovnako dôležité ako záujmy amerických oponentov.

Bez ohľadu na to, aký význam má Sýria pre Spojené štáty (nájdu sa argumenty, že nie je vôbec dôležitá), Washington sa musí rozhodnúť, koľko je pripravený obetovať a či je pripravený zachovať kurz, keď sa Irán a Rusko rozhodnú vrátiť úder. Existuje zásadný rozdiel medzi spôsobmi, akými Spojené štáty vidia túto otázku, a tými, ktorí žijú v regióne alebo v jeho okolí: či už ide o Irán, Turecko, Izrael, Jordánsko a Arabov v Perzskom zálive, zdá sa, že sú pripravení obetovať oveľa viac ako Spojené štáty. Poznajú lepšie svoje okolie, geografia a demografia im dáva kľúčové výhody a pre mnohých sú stávky existenčné takým spôsobom, že také nikdy nebudú pre Ameriku. Nikde to nie je zjavnejšie ako v Sýrii: Assad bojuje za svoje prežitie; Sýria nemusí byť pre Irán rovnako dôležitá ako Irak, ale Teherán už obetoval obrovské zdroje, mužov a materiál na boj; A Putin neprojektuje ruskú vojenskú silu do Sýrie, len aby cúvol pred hrozbou americkho tlaku. Realita je, že koalícia medzi Sýriou a Iránom a Ruskom je koalíciou oveľa ochotnejších než aliancia, ktorú sa Spojené štáty podarilo zhromaždiť, ktorá sa javí skôr ako koalícia polo-ochotných a hľadiacich na svoje záujmy. Argument, že vystupňovanie tlaku je jediný spôsob, ako zmeniť ruské alebo iránske plány, sa javí nebezpečná hra vzhľadom na rozdielnosti vo vôli, záujmoch a spojencov, ktoré existujú medzi oboma stranami. Kto by zložil karty ako prvý, ak chýba kongresová a verejná podpora ďalšieho vojenského dobrodružstva bez koncového cieľu (pozri Afganistan a Irak)?

Podobne ako v prípade Afganistanu, kde sú Spojené štáty aj teraz uviaznuté, Washington bude pravdepodobne musieť urobiť aký-taký dobrý výsledok, rozhodne nie víťazstvo. Čo to znamená, teraz nie je možné povedať. Napokon, Spojené štáty sú v Afganistane už desať a pol roka a napriek tomu nevedia, či im karty veštia niečo podobné udržateľnému úspechu.

Prvoradý cieľ v Sýrii však musí naďalej oslabovať a zadržiavať džihádistické skupiny a držať ich na kolenách, aby zabránili útokom na Spojené štáty, Európu a regionálnych spojencov. Nie je to optimálny výsledok, ale je to oveľa výhodnejšie než sa snažiť o nereálne a nerealizovateľné ciele, ktoré by mohli vtiahnuť Spojené štáty do nekonečných a rozvracajúcich sa vojen, ktoré nemôžu vyhrať proti oveľa rozhodnejším protivníkom, ktorých je podstatne viac. Kontrola, namiesto odstránenia džihádistickej hrozby v Sýrii, nie je ani pekná ani hrdinská stratégia a strategický úder určite nevyrieši Sýriu ani dohodu s Iránom. Ale pre Ameriku je to správny prístup, najmä keď zvažujeme riziká a nevýhody angažovanosti v Sýrii a Iráne v týchto sporných oblastiach. A existujú nádejné náznaky, že Pentagon aspoň vie o týchto nebezpečenstvách.

Zdroj: National Interest

Aaron David Miller je viceprezidentom a významným členom Medzinárodného expertného centra Woodrowa Wilsona a autorom knihy The End of Greatness: Prečo Amerika nemôže mať (a nechce) ďalšieho veľkého prezidenta. Miller bol vyjednávačom na Blízkom východe v demokratickej aj republikánskej vláde.