Bola som 3 roky na bakalárovi na Christ Church University a 2 roky na magisterskom štúdiu na University of Kent, obe sídlili v Canterbury. Vtedy to bolo pre mňa a pre môjho priateľa Mirka veľké dobrodružstvo ísť študovať do inej krajiny, zvlášť keď sme obaja mali iba prípravu obyčajnej stredoškolskej angličtiny.
Keďže som chcela študovať, cestovať a časom sa stať znalým svetobčanom, povedala som si, že moja púť začne v krajine Harryho Pottera, ktorého som srdcovým fanúšikom. Zvolila som si pre štúdium Cudzie jazyky a Turizmus, čo boli pre mňa základné odbory na to, aby som sa raz stala tým svetoobčanom.
Prvý mesiac štúdia Cudzích jazykov som zistila, že nie som schopná rozumieť vôbec zadanie úloh ani učiteľom, ktorí hovorili úplne inou angličtinou ako moji stredoškolskí učitelia, nieto, aby som danú vec trebárs prekladala ešte do iných jazykov a plnila zložité gramatické úlohy. Zmenila som si vtedy z núdze odbor Cudzie jazyky na Medzinárodné vzťahy, pretože mi to znelo dobre, ale nevedela som poriadne, čo to je.
O politiku som sa do tej doby nikdy veľmi nezaujímala, bola som bežná „mladá„. Prvý rok som bola vôbec rada, že asi 40-60% výkladu vôbec rozumiem (podľa toho, kto práve prednášal) a ako-tak zvládam plniť úlohy a zadania aspoň na tie Céčka. Vtedy ma trochu viac než Turizmus prekvapivo chytil ten vedľajší odbor – Medzinárodné vzťahy, takže som si v druhom ročníku zmenila pomer 60:40 v prospech Medzinárodných vzťahov. Na začiatku „druháku“ si živo pamätám jednu hodinu, ktorá ma ovplyvnila dodnes. Mali sme hodinu s názvom Civil society, výklad robila mladá írska profesorka. Ja som vtedy nemala sformovaný žiadny politický názor, avšak som asi začala mať zárodky kritického myslenia.
Púšťala nám na videu rôzne názory predstaviteľov neziskoviek a predstaviteľov Občianskej spoločnosti, väčšinou kritizujúce USA, prezidenta Busha, západ všeobecne alebo Svetovú banku. A bol tam jeden obvzlášť agresívny príspevok kritizujúci kapitalizmus a ako jedinú cestu presadzoval jeho zničiť a nahradiť oveľa spravodlivejším systémom (video nebolo prezentované ako kuriozita, ale ako legitímne akademický názor). Názory tohto pána boli prakticky porovnateľné s tým čo u nás tvrdili komunisti v 40. rokoch. Vtedy ma na tom zarazila jedna vec. Celý život bolo mne a ďalším študentom na základných a stredných školách servírované, aký bol komunizmus svinstvo. Boli nám púšťané filmy o poprave Milady Horákovej, videá o americkom chrobákovi pásavke, bolo natočené x filmov – Pelíšky, Pupendo, Rebelové, aby sa šírila osveta o škodlivosti komunizmu, ako je dobre, že máme kapitalizmus a sme „prozápadní“. A zrazu toto. V Británii akoby to nevedeli, akoby nás v ČR vlastne učili úplné bludy.
Tu (v Británii) na VŠ sa učilo niečo iné (samozrejme bola k tomu možná demokratická diskusia, avšak ja som bola vážne v šoku, že to ostatní okamžite neodsúdili a tvárili sa skôr neutrálne a niektorí ľahko prikyvovali). No, povedala som si v tej chvíli, že možno moja úloha na tejto univerzite a v tomto času je dať študentom iný pohľad. Prihlásila som sa do teda aktivity „Making Politics Matter“ na pozíciu dobrovoľníka organizátorky politických udalostí pre študentov.
Zrazu sa v druhom ročníku z neistej českej dievčiny v Anglicku stala celkom dôležitá osoba a politická aktivistka. Svoju hlavnú úlohu som videla v tom, že budem „osvetovať“ anglickým študentom, ako je zlý komunizmus. Ako prvú udalosť som naplánovala debatu Socializmus vs kapitalizmus. Študenta, ktorý obhajoval socializmus som našla hneď (vedela som, že istý ukecaný Kirk pravidelne nosí tričko Mladý komunista – Young communist), ale mala som problém nájsť niekoho, kto by obhajoval kapitalizmus.
Nakoniec som teda povedala svojmu priateľovi, ktorý bol v tom čase zapálený volič ODS a liberálny pravičiar, aj keď som tušila, že v debate proti Angličanovi bude mať jazykový handicap. Na moje prekvapenie bola debata úplne nabitá. Kirk aj Mirek predviedli svoje prezentácie, potom začali otázky. Napospol to bola celkom smršť na chudáka Mirka, študentská obec bolo naozaj naladená silne protikapitalisticky. Nejaký študent z Ameriky argumentoval, ako majú vďaka kapitalizmu šialenú moc korporácie, hroznú zdravotnú starostlivosť, ako robí užitočného idiota bohatým, keď takto obhajuje kapitalizmus. Jedna študentka zo severu Anglicka spustila: „Kvôli ľuďom ako ty to u nás vyzerá tak ako to vyzerá, naša rodina žije z mála v sociálnych bytoch. Povedz mi, keby si žil ako chudobný a hladný v Afrike, stále by si obhajoval kapitalizmus?“ Mirek jej odpovedal, že má vo veľa veciach pravdu a napríklad ohľadom bývania, že máme v kapitalizme krásne opravenej paneláky postavené za komunizmu a ľudia majú dobré bývanie.
Pár kamarátok Sloveniek, ktoré sme pozvali sa nestačili čudovať: „To sú Angličania vážne tak strašne ľavicoví?“ Nakoniec sa jedna z nich spýtala Kirka, či vie o nejakej krajine, kde by bol socializmus úspešný a či vie, ako to teraz chodí v Severnej Korei. Kirk povedal, že leninizmus nebola tá správna cesta, že skutočne dobrý socializmus ešte nikde neprišiel. Avšak som aj tak bola spokojná. Mirkovi potom prišlo veľa ľudí zablahoželať a nabudúce som si povedala, že usporiadam ďalšie osvetovú akciu. Mala som v pláne urobiť filmovú noc, kde sa mal premietať film, ktorý nám púšťali na gymnáziu ako agitáciu proti komunizmu – orwellovskú Farmu zvierat.
Udalosť mala opäť úspech, pustila som na veľkom plátne film a potom som predniesla na konci svoj komentár, ako bol vo filme znázornený komunizmus, ako to znázorňovalo realitu vo východnom bloku a prečo to teda nemôže fungovať. Výklad, u ktorého by ma nenapadlo, že by ho mohol niekto potom spochybniť (to bola predsa tá pravda, ako nám to prezentovali a učili na gymnáziu a na hodinách českej literatúry). Obecenstvo sa tvárilo spokojne a bol to pre mňa ďalší úspešný večer (väčšinu z nich tvorili prváci, čo nejako pevný názor nemali).
Ďalšie akciu som mala v pláne urobiť premietaní archívnych správ v ČT s americkým chrobákom mandelinkou. Deň po filme si ma však zavolal riaditeľ politického oddelenia. Na moje prekvapenie mi povedal, že sa mu nepáčil môj výklad a že by s ním dokázal polemizovať, že Orwell mohol pokojne znázorňovať aj kapitalizmus a že sa mu celkovo zdá, že sa snažím robiť na tejto škole osobnú politickú agitáciu. A to je neprípustné, pretože Making politics matter je čisto apolitické. A oni neodsudzujú žiadnu politickú ideológiu. Snažila som sa mu vysvetliť, že môj výklad bol neutrálny (áno, bola som vtedy naivná, politický nováčik a naozaj som to ako neutrálne brala) a nie politicky zafarbený, že moji rodičia zažili komunizmus. Po dlhšej debate z neho nakoniec vypadlo, že on sám je názorovo marxista, že na túto tému píše odborné články a môj výklad sa ho dotkol. Nemala by som teda ďalej pokračovať v pozícii organizátorky udalosti Making politics matter.
Tak som skončila. Ale ten určitý pocit horkosti a nepochopenia vo mne zostal. Častejšie som si potom všímala rôzne iné veci. Ten istý profesor, ktorý ma odvolal, nás učil v treťom ročníku predmet Politické ideológie. Predmet bol na pol roka a zahŕňal tieto ideológie: Feminizmus, environmentalizmus, marxizmus, komunizmus (pre istotu este zvlášť), kapitalizmus, moderný antikapitalizmus, fašizmus a americké kultúrnej vojny. Až neskôr v živote som sa dozvedela že existuje aj nejaký klasický liberalizmus, neoliberalizmus, konzervativizmus, libertarianizmus či euroskepticizmus, v tejto však škole nie. Naopak sme mali predmety Globálna vláda, Európska integrácia, Náboženstvo a politika atď.
Vtedy som bola politicky nepobozkaná, a až spätne mi to všetko dochádza, aký toto má vlastne význam a ako to súvisí so súčasnými udalosťami. Všetky tie protesty proti Brexitu, proti Trumpovi, 90% mladých 18 – 25 voliacich radikálneho Jeremyho Corbyna, má všetko pôvod u týchto vzdelaných elít. Na západe je teraz moderný určitý ideologický trend.
- Po prvé, byť protikapitalistický, pre progresívne zdanenie, hlavne bohatých. Pre čo najvyššie prerozdeľovanie zdrojov a rovnosť majetkov. A maskovať to pojmom solidarita.
- Po druhé, byť spoločensky progresívny, podporovateľ gayov, feminizmu a ekológie (ktokoľvek, kto sa k tomuto stavia do opozície je buď ignorant, homofobo, zastaraný či šovinista a proti ženám).
- Po tretie, byť proeurópsky a naklonený rôznym formám globálnej vlády, byť okázalo tolerantný k rôznym kultúram. Opozícia k tomuto je považovaná za nenávisť, sú to nacionalisti, fašisti.
Tento trend propagujú vzdelanci, ktorí na to píšu odborné články a rešerše a radi sú v „opozícii“ proti tomu, čo tu bývavalo po stáročia, s tým, že je potrebné sa posunúť novou progresívnou cestou. Od nich to preberajú študenti, z ktorých sa stanú ľavicoví aktivisti. Väčšinu tohto trendu preberá Európska Únia, ktorá má rada oporu pre svoju politiku v podobných odborných rešeršiach. Tento trend potom preberajú aj celebrity a usporadúvajú koncerty na podporu žien, LGBT či ekologických aktivít.
Je veľmi rozšírený názor, že ľudia, ktorí dané hodnoty nepodporujú, sú vlastne nevzdelaní, nechodili na podobné univerzity, kde by im to vysvetlili, nečítali si rešerše, nie sú oboznámení s mnohými faktami, nerozumejú tomu, že sa svet niekam „posúva„. Riadia sa len pochybnými zastaranými hodnotami, subjektívnymi pocitmi či „sedliackym“ rozumom.
Dnes je zo mňa politická aktivistka (nejako sa mi to od tej školy zapáčilo, politika je celkom fascinujúce, či nie ..?), Ktorá podporuje úplne inú politiku, než ju učili na škole. Niekto z mladých študentov humanitných vied tiež musí robiť opozíciu. Čiastočne „ma“ vytvorili oni. Snažím sa rozumne vysvetľovať prečo socializmus nefunguje, prečo nie je dobré príliš zdaniť produktívnych ľudí, že EÚ nie je svojou skladbou úplne ideálna organizácia a tiež že niektoré, pôvodne dobre myslené filozofie – feminizmus, environementalismus či multikulturalizmus sa môžu celkom zvrhnúť.
Nie som v tom sama, sú tu ďalší, obzvlášť v ČR a v krajinách bývalého východného bloku a za to som veľmi rada. Verím, že raz to budeme my, kto budeme vytvárať nové „trendy“ bez toho, aby sme ich nútili ako naša opozícia na školách.
Zdroj: Natálie Jahodová (Lavrinčíková)
Zverejnené so súhlasom autorky