Život na západe v 50. rokoch bol viacmenej stabilný, ľudia boli ohromení technologickým pokrokom a rastom životnej úrovne. Aj pracujúcej „robotníckej“ triede rýchlo rástla životná úroveň a bola viac-menej integrovaná do trhovej spoločnosti. Mnohí robotníci vlastnili zamestnanecké akcie svojho podniku, kooperovali s podnikateľmi a mali záujem, aby podnik prosperoval a rástol.
Hrozbou bol len ozbrojený stret s komunistickým východom a nebezpečenstvo jadrového konfliktu. To ale západnú spoločnosť skôr spájalo a nútilo k spolupráci. Ľudia žili v prosperite a marxistické tendencie nemali šancu získať širšiu podporu.
Kde teda možno nájsť masovú podporu pre neomarxistické revolučné hnutie, keď západná spoločnosť revoltovať nechce?
Marcuse bol hlavným politickým aktivistom Frankfurtskej školy. Svoje myšlienky sa snažil maximálne spolitizovať, prednášal ľavičiarskym študentom v USA i Európe, stretával sa s aktivistami, publikoval články. Neustále hľadal v spoločnosti revolučné sily, ktoré by jeho ideológiu presadili do praxe. Po počiatočnom pesimizme, kedy strácal vieru v tradičnú robotnícku triedu, bol povzbudený silnejúcim ultra-ľavicovým radikalizmom u študentov a tiež revolúciami v Tretiom svete. V týchto silách uvidel nástroj pre kultúrnu a sociálnu premenu západnej spoločnosti.
Obdobie pesimizmu
Roku 1964 Marcuse vydal knihu Jednodimenzionálny človek, ktorá významne ovplyvnila mladých ultra-ľavicových radikálov, ktorí tvorili chrbticu vznikajúcej „Novej ľavice“.
V tejto knihe dáva najavo svoj hnev, že tu nie je revolučná situácia, alebo trieda, ktorá by mala marxisticko-revolučný potenciál. Jeho predstava revolúcie bola totálna. Síce otvorene nepožaduje násilnú revolúciu, ale napriek tomu podľa neho musí revolúcia kompletne prevrátiť a prekopať celú západnú civilizáciu.
To korešponduje s myšlienkami jeho kolegov – marxistických psychoanalytikov z Frankfurtskej školy – ktorí presadzovali nutnosť zmeniť západnú civilizáciu od samotného základu – už od rodiny, výchovy detí a fundamentálnych hodnôt spoločnosti.
Vo východnej Európe „konzervatívni“ komunisti využili robotnícku triedu a s jej pomocou vykonali prevraty. Avšak na západe táto robotnícka trieda bola spokojná so svojou situáciou, stala sa v podstate súčasťou strednej triedy obyvateľstva a neprejavovala masové sympatie k nejakej socialistickej premene systému. Marcuse tak viacmenej zavrhol tradičnú (bielu) pracujúcu triedu.
V 50. a 60. rokoch v USA, kde Marcuse pôsobil, v tej dobe vznikajú rozdrobené ľavičiarske zoskupenia, nové alternatívne, anarchistické a ultra-liberálne smery, hnutia proti rasizmu, boj za černošská práva atď. To dalo marxistickým intelektuálom novú nádej. Ideológovia Novej ľavice si vybrali svojich nových „revolucionárov“, čo Marcuse vyjadril v týchto vetách:
„Pod konzervatívnou ľudovou bázou sa nachádza substrát vyhnanca a outsiderov, vykorisťovaných a prenasledovaných ľudí iných rás a iných farieb, nezamestnaní a neschopní práce. Existujú mimo hranice demokratického procesu. … Teda ich opozícia je revolučná, aj keď ich vedomie nie je. Ich opozícia zasahuje systém zvonku, a teda nie je systémom odchýlená; je to elementárnej sila znásilňujúca pravidlá hry a tým ju odhaľuje ako hru falošnú.
Ich sila je v pozadí každej politickej demonštrácie za obete zákona a poriadku. Fakt, že začínajú odmietať zúčastniť sa tejto hry, môže byť faktom označujúcim začiatok konca jednej periódy. „(Jednodimenzionálna človek, s. 256-7)
V týchto vetách je deklarovaný smer, ktorým sa má uberať Nová ľavica – hľadanie masovej podpory v radoch „vykorisťovaných“ menšín, prisťahovalcov „iných rás a iných farieb“, homosexuálnych či drogovo závislých outsiderov, duševne a morálne rozvrátených anarchistov, pseudo-umelcov a intelektuálov.
Stará ľavica hľadala podporu u bielych robotníkov a roľníkov, Nová ľavica sa zameriava na vyššie uvedené skupiny. Pokiaľ nie sú menšiny a imigranti toľko početné, hľadá podporu aj u „pracujúcej triedy“ a snaží sa ju zjednotiť s menšinami. K tomu, aby sa „pracujúca trieda“ spojila s farebnými menšinami, neskôr vyvinuli nástroje, ktoré dnes poznáme v podobe antirasizmu, antifašizmu, výchovy k tolerancii, otvorenosti, rasového miešania, multikulturalizmu a pod.
Čas optimizmu – ľavičiarstvo na vzostupe
V druhej polovici 60. rokov, s tým ako rástli neomarxistické hnutia a ultraliberálne smery (v USA ich zjednotil odpor proti vojne vo Vietname), zavládlo v spisoch a prejavoch Marcuseovo militantné nadšenie.
V tej dobe si Marcuseove myšlienky získali popularitu medzi ľavičiarskymi študentami univerzít v Európe i USA, ktorí tvorili prúd Novej ľavice. Marcuse stelesňoval mnoho politických ideálov a impulzov, ktoré si Nová ľavica osvojila. Jedno z obľúbených hesiel mladých ľavičiarov vtedajšej doby bolo „Marx, Mao & Marcuse“.
V eseji o oslobodení Marcuse poukazuje, že „hrozivá homogenita povolila a alternatíva začína prenikať do represívnej kontinuity“. Ďalej tu pochvaľuje význam dekadentnej kultúry, kultúry hippies, obscénnosti atď., ako „sociálnych agentov revolúcie“, alebo aspoň ako „katalyzátora produkujúceho nové revolučné subjekty“.
Aj z toho vidíme, ako ľavičiari neznesú, keď je národ jednotný, kultúrno a etnicky homogénny, bez výstredností a odlišných menšín – teda bez zdrojov rozvratu a konfliktu, z čoho môžu ťažiť.
Súčasne si Marcuse začal všímať potenciál formujúcej sa Novej ľavice:
„Sila Novej ľavice môže dobre spočívať práve v tých malých, zápasiacich a súťažiacich skupinách, aktívnych v mnohých smeroch v rovnaký čas, akýsi druh politickej Guerrilly … naznačujúc, čo môže pravdepodobne byť základnou organizáciou liberálneho socializmu … nejaký druh toho, čo by som rád privolal, a to myslím vážne, organizovanú spontánnosť. “
Tento výrok je z rozhovoru pre ľavičiarske noviny z januára roku 1968. O niekoľko mesiacov neskôr v lete 1968 prišli „organizované spontánne“ akcie Novej ľavice vo forme násilných masových demonštrácií a revolučných pokusov v európskych mestách. Esej o oslobodenie bol radikálny text, ktorý ovplyvnil ultraľavičiarstvo vtedajšej doby. Marcuse ho vydal roku 1968 krátko pred študentskými demonštráciami v Paríži. Boli v ňom obsiahnuté takmer zhodné myšlienky, ktoré potom ľavičiari vyhlasovali počas demonštrácií.
Farební = nový proletariát
Počas 60. rokov v Treťom svete (Už. Amerika, Afrika a Ázia) prebiehali socialisticke revolúcie a boje za nezávislosť bývalých kolónií. Marcuse začal uvažovať o revolučnom potenciáli Tretieho sveta, o možnostiach spolupráce medzi revolucionármi z rozvojových krajín a radikálnymi ľavičiarmi na západe.
Hľadal tiež revolučný potenciál vo feminizme, gay-hnutí a ďalších sociálnych hnutiach. Pre Marcuse, už to nebol tradičný proletariát, kto má revolučný potenciál, ale radšej krajne ľavicová mládež, Tretí svet a menšiny. Revolučný potenciál videl tiež v povstaniach v amerických černošských getách a vzniku „čiernej sily“, ktorú tvorili marxistickí černosi, väčšinou proti-belošsky naladení.
V zaznamenaných diskusiách Marcuse so študentami v 2. polovici 60. rokov sa často objavujú otázky na tému ako a kde získať podporu pre revolučnú zmenu, keď etablovaná spoločnosť, ani pracujúca trieda s neomarxistami nemieni spolupracovať. Je evidentné, že túto dilemu riešili neomarxisti veľmi usilovne, až našli východisko vo forme spojenectva s Tretím svetom, menšinami a imigrantami.
Jeho predstava bola, že v prepojení ľavičiarskych hnutí na západe s revolučnými silami v južnej Amerike, Afrike a Ázii je dostatočná sila k zničeniu „kapitalizmu“ a premene západnej civilizácie. Pripomeňme, že neomarxistom z frankfurtskej školy ide primárne o deštrukciu európskej kultúry a tradičných hodnôt. Ich tézu o boji proti kapitalizme používajú skôr k nalákaniu stúpencov z radov chudobnejších vrstiev. Sami ideológovia západného marxizmu a ich sponzori väčšinou pochádzali z bohatých podnikateľských i bankárskxch „kapitalistických“ rodín.
Marcuse začal svoje revolučné nádeje vkladať do toho, že farební revolucionári Tretieho sveta sa spoja s ultra-ľavičiarskou scénou v západných mestách:
„Národno oslobodzovacie hnutia v treťom svete samotné nie sú revolučnou silou, ktorá by bola dostatočne silná na zvrhnutie rozvinutého kapitalizmu, ako systému. Taká revolučná sila môže byť očakávaná len od stretnutia síl schopných urobiť zmenu v centrách rozvinutého kapitalizmu s tými v Treťom svete. Uskutočniť to je naozaj najťažšia úloha.
Vedľa problému vzdialenosti, je tu problém jazykový, problém naprostej kultúrnej rozdielnosti. To sú nové elementy, ktoré musia byť brané do úvahy v teórii i praxi. “
Tieto problémy ďalšej generácie Nových ľavičiarov vyriešili a zaviedli do praxe otvorením hraníc, privedením miliónov farebných cudzincov do európskych miest a zavedením koncepcie multikulturalizmu. Dúfali, že Európania z pracujúcej triedy sa spojí s farebnými imigrantmi a spoločne budú tvoriť armádu stúpencov a voličov neomarxismu. A týmto zmiešaním dôjde aj ku „kultúrnej revolúcii“ – k deštrukcii bielych európskych národov a konzervatívnych hodnôt.
Aké boli Marcuseho predstavy o slobode a humanizmu, to vyjadruje napríklad výrok: „Oslobodzujúca tolerancia by teda znamenala netoleranciu proti hnutiam pravice a toleranciu k hnutiu ľavice.“ (Marcuse: Represívna tolerancia, 1965)
Inými slovami, kto nemá ľavičiarske názory, nebude v neomarxistickom systéme tolerovaný.
Záver
Vyvrcholením neomarxistického radikalizmu boli teroristické útoky a násilné nepokoje na prelome 60. a 70. rokov. Toto násilie a nepriateľstvo vyvolalo u väčšej časti obyvateľstva odpor. Napr. vo Francúzsku po vlne ľavičiarskych demonštrácií v roku 1968 drvivo vyhral voľby konzervatívny prezident. V reakcii na to sa neomarxisti umiernili a začali preferovať revolučné zmeny pomalšou a nenásilnou „demokratickou“ cestou – masívnou infiltráciou do politiky, médií, školstva.
Záverom zhrňme niektoré základné stratégie a tendencie Novej ľavice, ktoré plynú z odkazu Marcuseho myšlienok 60. rokov:
Nová ľavica sa bude orientovať na odlišné menšiny, podnecovať u nich pocit vykorisťovania a diskriminácie a bojovať za ich práva. Z menšín bude budovať svoj „nový proletariát“.
Nová ľavica bude „prepájať“ Tretí svet a európske mestá – podporou masovej imigrácie z rozvojových krajín. V masách prisťahovalcov bude hľadať podporu a volebné hlasy.
Nová ľavica bude presadzovať všetko odlišné, zvlášť to, čo väčšinovú spoločnosť provokuje a nabúrava jej morálne pravidlá a tradičné hodnoty (hlavne drogy, homosexualizmus ako politický prúd a iné úchylnosti, asociálnost, neprispôsobivosť …). Bude narušovať „homogenitu“ (rovnorodosť) spoločnosti a propagovať „alternatívy“, odlišnosti a multikultúru. Čím viac rozdielnosti, tým viac problémov, z ktorých sa dá ťažiť