Bývalý český premiér a taktiež bývalý šéf ODS, Mirek Topolánek, predniesol na akcii poriadanej Stálou konferenciou českého práva výbušný prejav. Týkal sa islamu a jeho kategorizácie a možnosti koexistencie islamu v právnom prostredí liberálnej demokracie. Jeho text v plnom znení zverejnil portál Echo 24.
Aj keď Topolánek nie je právnik, na týchto akciách vystupuje pravidelne, kde prednáša svoje úvahy z pozície politika a zástancu pravicovej ekonomiky.
V prejave sa zaoberal obhajobou rovnosti. Ale nie v zmysle rovnostárstva, ale rovnosti pred zákonom. Tvrdí:
„Rovnosť v právnom zmysle vychádza z princípu slobody a rovnosti každého človeka v dôstojnosti a právach ako najvýznamnejších hodnôt a rovnosti strán pred zákonom. Princíp rovnosti je ukotvený v Charte základných práv a slobôd, ktorá je súčasťou ústavného poriadku Českej republiky. Dôležitým vyjadrením požiadavky rovnosti je princíp rovnosti strán v konaní pred orgánmi verejnej moci.“
Dôsledkom je potom „aplikácia rovnakých možností, práv a povinností na všetkých a rovnosť človeka a štátu pred zákonom tak, aby sa uplatňovalo právo bez akéhokoľvek popierania práv a diskriminácie a nebolo rozlišované medzi ľuďmi kvôli ich ekonomickému či spoločenskému statusu, veku, pohlavia , etnickej príslušnosti a ďalších diskriminačných merítok.“
Popisuje historické korene súčasného právneho stavu a implementáciu Charty práv a slobôd do ustanovení českej Ústavy [slovenská Ústava to má podobne – pozn.edit.]
Potom však prichádza kľúčová časť prejavu
Mirek Topolánek: Multikulturalizmus…robí to čo nacizmus a komunizmus
Bývalý premiér tvrdí, že islam sa uzatvára do enkláv podporovaných multikulturalizmom. V nich sa potom rozmáha islamský apartheid a vláda islamského práva šarie. V skutočnosti je toto známkou choroby. Topolánek cituje amerického historika Andrewa Michtu. „Vznik týchto enkláv, posilňovaný elitami presadzovanou politikou multikulturalizmu a politikou potláčania západnej kultúry, vedie k rozpolteniu západnej spoločnosti
Podľa bývalého arcibiskupa z Canterbury, lorda Careyho z Clifton, „multikulturalizmus viedol k vraždám zo cti, ženskej obriezke a zavedeniu práva šaría v niektorých lokalitách vo Veľkej Británii„. V rámci európskeho multikulturalizmu moslimské ženy stratili veľa práv, ktoré mali mať v Európe. Čelia „zločinom zneuctenia“ za to, že sa odmietli zahaľovať, za to, že sú odeté v západných odevoch, za to, že sa stretávajú s kresťanskými priateľmi, pre konverziu k inej viere, pre snahu o rozvod, pre odpor k tomu, že sú doma týrané a preto, že sú príliš „nezávislé„.
V rámci multikulturalizmu dochádza k častej polygamii, spolu s mrzačením ženských pohlavných orgánov (500 000 prípadov v celej Európe).
Multikulturalizmus je v skutočnosti založený na legalizácii paralelnej spoločnosti založenej na práve šaría, ktoré stoja na odmietaní západných hodnôt, predovšetkým rovnosti a slobody.
Okrem toho strach z „porušovanie práv“ islamských menšín vedie k úmyselnej slepote. To sa stalo v Rotherhamu, meste v severnom Anglicku, kde žije 117 000 ľudí a kde bolo umožnené pokračovať v masovom znásilňovaní najmenej 1400 maloletých dievčat zo strany „znásilňujúcich gangov pakistanského pôvodu“ po mnoho rokov.
V rámci multikulturalizmu takisto rastie dramaticky antisemitizmus, najmä vo Francúzsku. Francúzsky týždenník L’Express venoval celý článok otázke „novej choroby francúzskych Židov„.
Takto pokračuje Topolánek ďalej v opisoch porušovania základných práv a slobôd. Všetky majú spoločné jedno. Ide o islamom motivovanú kultúru, ktorá zasahuje stále viac ľudí – nielen moslimov, ale aj celú spoločnosť. Európske elity presadzujúce multikulturalizmus, zatvárajú pred porušovaním práva oči. V skutočnosti je to multikulturalizmus, ktorý „zabíja a destabilizuje Európu tak, ako to robil len nacizmus a komunizmus„.
Islam ako súbor noriem z stredoveku
Islam vznikol v siedmom storočí nášho letopočtu. Podľa Topolánka sa do islamského práva zakonzervovali pravidlá pochádzajúce z tohto obdobia.
Tieto pravidlá zahŕňajú polygamiu pre mužov, povolenie mužom kupovať a predávať ženy ako sexuálne otrokyne či konkubíny, rozvodové právo diskriminujúce ženy, trvanie na zahaľovaní žien vrátane ich tváre, diskriminačné dedičské právo (muž získava podiel zodpovedajúci podielu dvoch žien), ktoré platí rovnako aj v prípade svedectva.
S tým súvisí aj vysoká a stále vzrastajúca prax vrážd zo cti v moslimských spoločnostiach na Západe (v 58% prípadov došlo k vražde preto, že sa žena správala príliš „západne„), extrémny výskyt ženskej obriezky v moslimských komunitách na Západe, ohromujúci miera detských sobášov ( povolených podľa práva šaría) a legislatíva, ktorá viní a trestá ženy zo „zločinu“ spočívajúceho v tom, že boli znásilnené.
Myšlienka, že muž nie je zodpovedný za znásilnenie alebo iný sexuálne delikt a že všetku vinu za taký čin nesú ženy, pomáha vysvetliť, prečo si môžu moslimskí muži v Európe ospravedlniť sexuálne zneužívanie žien a dievčat.
Podčiarknuté zhrnuté – právo šaría, presadzované moslimami za tichej spoluúčasti západných elít, je právo založené na nerovnosti. Ide o nerovnosť pohlavia, náboženstva, etnika a spoločenského statusu.
Topolánek konštatuje, že v súlade s právom šaría neexistuje sloboda vierovyznania, slova, myslenia, umeleckého prejavu, tlače.
Neexistuje rovnosť medzi ľuďmi – kafir (neveriaci) nie je nikdy rovný muslimovi. Kafir má v zásade tri možnosti: konvertovať, vyplatiť sa v podobe džizji (dnes sú takto chápané sociálne dávky liberálnych európskych demokracií), alebo môže byť zabitý.
Neexistuje tu zlaté pravidlo správania, tj. Rob ostatným, čo chceš, aby robili oni tebe.
Neexistuje jednotná ochrana všetkých ľudí. Spravodlivosť je teda iná pre moslimov, iná pre ženy a nemoslimov.
Židia a kresťania sú dhimmi – treťotriedni občania. Nemoslimovia nemajú právo nosiť zbrane.
Neexistujú rovnaké práva pre ženy. Ženy môžu byť fyzicky trestané.
Neexistuje demokracia. Ústava štátu je podľa šaríe človekom vytvorený dokument nevedomosti, džahilia, preto musí byť podriadená právu šaría [ktorá pochádza od boha – pozn. edit.]. Všetky vlády musia nasledovať právo šaría. Na rozdiel od výkladového práva šaría nie je výkladová a ani nesmie byť menená.
Islam ako politická ideológia
Islam teda nie je len náboženstvo. Ide o celú civilizáciu s podrobným politickým systémom, náboženstvom a právnym poriadkom – šaríou, obsahujúcou právo občianske, rodinné, trestné a iné. Je kódexom islamskej civilizácie.
Ide teda v zásade o politický islam – islamizmus. A v tomto prípade hovoríme o „kompletnej ideológii, ktorá nikdy nebola, nie je a nikdy byť nemôže kompatibilná s našim právom a je do nášho práva neintegrovateľná„.
Podľa Topolánka ak Pavel Rychetský vyhlasuje, že nemôžeme zakázať islam, aby sme neporušili právo na náboženskú slobodu, môže mať pravdu. Je však hlboko presvedčený, že musíme začať veľmi hlbokú a predovšetkým odbornú právnu diskusiu a že musíme nakoniec zakázať politický islam a právo šaría v našej krajine a postaviť ich mimo zákon.
Myslí si, že rovnako ako náš právny poriadok ostrakizuje propagáciu fašizmu, nacizmu a komunizmu, rovnako musí postihovať aj islamizmus.
Mirek Topolánek na záver tvrdí, že otázka zákazu politického islamu „je otázka prežitia a uchovanie našej podoby práva a našich hodnôt.„