Vo včerajšej relácii RTVS Vladimír Mečiar podľa TASR vyhlásil, že amnestie stále platia.

Dôvodom na takéto vyhlásenie bolo jeho presvedčenie, že medzinárodné právo je nadradené nášmu právu a Ústavný súd Slovenskej republiky je týmto podriadený Európskemu súdu pre ľudské právo (ESĽP). Zároveň judikáty ESĽP majú normatívny charakter a Slovenská republika je povinná rozhodovať podľa nálezov medzinárodného súdu. ESĽP zakazuje retroaktivitu a porušovanie princípu právnej istoty.

V zmysle pozitívneho práva je irelevantná amorálnosť Mečiarových amnestií a dôležitá je len ich formálna stránka.

Dôkazom, že v rozhodnutiach o zrušení amnestií o právo nešlo, je aj to, že došlo k selektívnemu zrušeniu milosti pre Kováča mladšieho. Toto je krok ďaleko za hranu akceptovateľného, ak súčasne nedošlo aj k zrušeniu milosti pre ostatných aktérov kauzy Technopol. Argumenty, že aj v tomto prípade došlo k zneužitiu práva v prospech rodinného príslušníka sú rovnako irelevantné. Výška trestu, resp. milosť pri trestnom práve nemôže byť podľa môjho názoru selektívne určovaná a zákon nemôže platiť inak pre človeka, ktorý je vo vzťahu so zákonnou autoritou. Aspoň som nikdy nepočul, že by bol zákon formulovaný v zmysle – „trestná sadzba je od 3 do 5 rokov a v prípade, že ide o osobu v rodinnom vzťahu k sudcovi, trestná sadzba bude 5-10 rokov„. Sudca sa musí vzdať pojednávania, pokiaľ ide o osobu blízku a namietať zaujatosť, to je však procesná stránka.

Pokiaľ však zákon v demokratickej spoločnosti neurčuje žiadne normy a pravidlá pre určovanie zaujatosti, ako je to v prípade milosti prezidenta, neexistuje ani žiadna zákonná možnosť ako posudzovať oprávnenosť suverénneho práva prezidenta (resp. zastupujúceho prezidenta). Hovoriť o tom, že vždy existuje nejaký „morálny“ základ na prehodnotenie už existujúcich výrokov a rozhodnutí je cesta na veľmi šikmú plochu. Je pravda, že etika a morálka sú základom pre vytváranie samotných právnych noriem. Tie však platia nezávisle. Ak si demokratická spoločnosť myslí, že nejaký zákon je neetický a nemorálny, zástupcovia ľudu ho môžu zmeniť. Ale právny stav sa posudzuje od doby zmeny tohto zákona a vždy podľa existujúcej legislatívy.

Pred pár dňami sme preložili zásadný článok americkej právnej autority Alana Dershowitza vo veci práve prebiehajúcej kauzy v USA, kde prezident Trump a jeho okolie je obviňované zo spolupráce s Ruskom. V ňom sa vyjadril, že „prezident Trump nemôže byť obvinený z marenia spravodlivosti kvôli vyhodeniu [riaditeľa FBI] Comeyho, pretože mal ústavnú právomoc to urobiť.

Ak mal slovenský prezident rovnako ako americký prezident nejaké právo bez doplňujúcich špecifikácií a použil ho v zmysle existujúceho práva, neexistuje žiadna možnosť ako toto rozhodnutie zvrátiť. Milosť Kováča staršieho pre svojho syna síce môžeme považovať za neetický spôsob použitia právomoci danej prezidentovi, ale to je asi tak všetko, čo s tým môžeme dnes robiť.

Rovnako aj Mečiarove amnestie sú využitím vtedajšieho práva bez ohľadu na to, aké amorálne sa nám tie amnestie zdajú.

Je to odveký spor medzi právnym pozitivizmom, kde sa hovorí, že aj „tvrdý zákon je zákon“ a medzi tzv. prirodzeným právom, kde sa odmieta „nespravodlivý zákon„. Tento spor, kde neustála relativizácia zákonov spochybňuje princíp právnej istoty určitým spôsobom rozsekla Radbruchova formula, použitá pri súdení nacistických zločincov v Norimbergu.

Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, ak je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem prípadu, ak rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnej miery, že zákon musí ako „nenáležité právo“ spravodlivosti ustúpiť.

Morálne imperatívy, ktoré sa stali základom pre posudzovanie „správnosti“ zákonov sú obsahom Listiny ľudských práv a slobôd a tie sú implementované do našej ústavy. Pri posudzovaní toho, či ide o prirodzené právo je teda hodnotenie miery neznesiteľnosti. To sa deje vtedy, ak ide o činy genocídy, vraždy, systematickej totality apod.

Mečiarov režim bol demokraciou, aj keď deformovanou. Dôkazom toho je, že sme sa ho zbavili pokojnou cestou, cestou volieb. Mečiar priznal porážku a dobrovoľne odišiel, pretože tak rozhodli voliči v demokratických voľbách. Áno, pri zavlečení boli jednoznačne porušené ľudské práva Michala Kováča mladšieho. Hovoriť však, že tu došlo k naplneniu „miery neznesiteľnosti,“ je doslova smiešne. Mečiarov režim bol legitímne zvolený, nebol vražednou totalitou, ale demokraciou a platili demokratické zákony. Zákony platiace v tej dobe sú tie isté, ako platia dnes, nedá sa povedať, že by režim vytvoril právne prostredie, ktoré by umožňovalo legitímne, podľa zákona, porušovať ľudské práva a slobody. Porušenie vtedajších zákonov bolo a je stále trestné a je možné postihovať ľudí za trestné činy spáchané v tej dobe. Jeho amnestie nezabránili vyšetrovaniu vrážd, neomilosťovali ľudí, ktorí by páchali genocídu, ako to bolo v prípade zrušených amnestií v Latinskej Amerike.

V roku 2001 bol v Nemecku odsúdený  bývalý východonemecký komunistický funkcionár Egon Krenz. Nemecké súdy ho odsúdili na šesť a pol roka za to, že nariadil strieľať na ľudí na východonemeckých hraniciach pri ich pokuse o útek na Západ. Rozsudok v plnej šírke potvrdil aj štrasburský súd, hoci Krenz sa bránil tým, že vtedy dodržiaval platný zákon. Radbruchovou formulou sa teda riadi nielen nemecký súd, ale aj Medzinárodný súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

Je viac ako zrejmé, že ak nakoniec dôjde na základe zrušených amnestií k vyneseniu rozsudku, prípad skončí v Štrasburgu. Sudcov nebude zaujímať nejaká slovenská trauma z nespravodlivých amnestií, ale budú posudzovať konflikt medzi prirodzeným právom a právnym pozitivizmom. Dopredu sa samozrejme nedá určovať, ako súd rozhodne, ale ja tu skrátka žiadny zásadný dôvod pre rušenie amnestií a z toho vyplývajúcich krokov nevidím. Porušenie ľudských práv jednej osoby, Kováča mladšieho nie je dôvodom na zneisťovanie právnej kontinuity a deštrukciu celého právneho systému, len preto, lebo sa nám zdá rozhodnutie Mečiara nespravodlivé. Naviac bol pri rušení amnestií flagrantne použitý dvojitý meter, keď neboli zrušené aj milosti pre ľudí podozrivých v kauze Technopol spolu s Kováčom mladším, čím došlo k popretiu právneho princípu rovnosti pred zákonom.

V milosti prezidenta Kováča a v amnestiách Mečiara prípade išlo o legitímny prejav právneho pozitivizmu a preto podľa mňa Štrasburg rozhodne, že všetky vtedajšie milosti a amnestie (Kováčove aj Mečiarove) boli nezrušiteľné a v plnom rozsahu platia naďalej. Skrátka, myslím si, že v tomto prípade má Mečiar pravdu.