Martina Šimkovičová je poslankyňou slovenského parlamentu. Krásna, nezávislá a inteligentná.

Je známa svojimi štipľavými komentármi k spoločensko-politickému dianiu. Stanovisko k Istanbulskému dohovoru však nie je štipľavý komentár. Je to vyhlásenie vojny – za rodinu, proti sociálnemu inžinierstvu. Je vášnivým vyznaním lásky ku koreňom tejto civilizácie. Posúďte sami

Istanbulský dohovor podľa Martiny Šimkovičovej

Jedna z prvých vecí, ktoré ma zarazili, keď som prišla do politiky bolo to, ako často som narážala na rôzne mimovládne organizácie. Sú všade. V školstve, sociálnej politike, v ochrane životného prostredia, v zahraničnej politike, obrannej politike. Uvedomila som si, že majú obrovskú moc a naviac nikým a nijako nekontrolovanú. Svojim lobizmom si nárokujú stále viac kompetencií. Lebo však občianska spoločnosť má „právo vedieť, dohliadať, kontrolovať“. Lenže najpodstatnejšie z tohto všetkého je, že si osobujú právo rozhodovať.

Do politiky som však nešla preto, aby som plnila nariadenia nejakých mimovládok. Ľudia ma zvolili, aby som presadzovala ich záujmy. Vždy budem stáť na strane rodín, matiek a detí. Ako nezávislá poslankyňa sa nemôžem tváriť ako „majster sveta“, môžem však interpelovať na výbore, ktorého som podpredsedníčkou.

Tento úvod je potrebný k tomu, aby som vedela povedať svoje stanovisko k Istanbulskému dohovoru.

Istanbulský dohovor je zvrátenosť.

Hovorím to s plnou vážnosťou a budem si za svojím vyjadrením stáť. Už mnohokrát som verejne vyjadrila, že si vážim kultúru, ktorá vytvorila monumentálne diela architektúry, inžinierske zázraky, vymietla choroby z povrchu zeme, zachraňuje životy a v neposlednom rade je to kultúra, ktorá svoje úspechy dosiahla vďaka tomu, že dala a dáva príležitosť každému.

Za stáročia sme sa dopracovali k tomu, že každý jedinec je vzácny a potrebný. Preto má každý dostať rovnakú šancu. Tieto úspechy však stoja nielen na právach, ale aj na zodpovednosti. Je to zodpovednosť za seba samú, za deti, za svoju rodinu, za svoju vlasť. Len vtedy, keď sa ľudia spoliehajú v prvom radi sami na seba, keď majú všetci rovnaké práva a šance, spoločnosť môže byť úspešná.

Len sa pozrite okolo seba. Žijeme v blahobyte, o akom naši predkovia mohli len snívať a 9/10 ľudstva možno nikdy nebude mať k dispozícii veci, čo považujeme za samozrejmosť. Tečúca pitná voda na otočenie kohútika je pre milióny ľudí vrchol luxusu.

Tieto vymoženosti však nespadli z neba, celé generácie museli tvrdo pracovať, mysliac pritom na budúcnosť svojich detí a rodín. Robili to pre nich. Muži ochraňovali ženy, aby tieto mali príležitosť vychovávať deti podľa vzorov, ktoré viedli k stále väčším istotám a prospechu pre všetkých.

Istanbulský dohovor však túto konštrukciu ničí. Rodiny sú zákonom zbavené vplyvu na výchovu detí, drobnými písmenami je písané, že „štát“ zabezpečí výchovu k inkluzívnosti, k lepšiemu pochopeniu rodovej tematiky a pod. Garantom celého procesu majú byť mimovládne organizácie, ktoré nik nevolí a ktoré nenesú pred svojimi voličmi žiadnu zodpovednosť. Často sú platené zo zahraničia a presadzujú vízie iných krajín, iných ľudí. Zavádzajú sa nové pojmy, ktoré zahmlievajú podstatu rodiny ako takej. Rodičia majú stratiť väzbu na svoje deti, ktoré sa tým pádom stávajú akoby majetkom štátu.

Som si istá, že túto budúcnosť nechcem a budem nahlas a tvrdo vystupovať proti niečomu, čo považujem za diverziu budúcnosti našich detí. S Istanbulským dohovorom, definíciami, ktoré zmenia právny stav našej spoločnosti a úlohou mimovládnych organizácií, ktoré ako ideová polícia budú stáť na stráži „novej morálky“ bude trvať len jednu-dve generácie, kým nastanú nevratné zmeny. Dôsledkom bude vykorenená spoločnosť, bez historických väzieb a hlavne plne ovládaná novou elitou, ktorá bude nariaďovať, čo sa smie a čo nie.

Mnohí sa môžu pýtať, prečo sa nevyjadrujem k téme. Však je to dohovor o práve a ochrane žien. Ak sa teda niekto z budúcich kritikov obťažoval dočítať až sem – Istanbulský dohovor som si prečítala a pochopila. Nakoniec, jeho text nie je tajomstvom.

V skutočnosti je naša spoločnosť spoločnosťou ľudí s rovnakými právami. Ak začneme hovoriť o špeciálnych právach nejakých skupín, na jednej strane ich ponižujeme, a práve vtedy vytvárame diskriminačné prostredie. Čo je najhoršie, keď začneme separovať ľudí na skupiny, nevytvárame „nádhernú dúhu,“ ako to opisujú propagandisti. Vytvárame rozdelenú spoločnosť. Zároveň na nové pravidlá budeme potrebovať peniaze, nové represívne zákony a hordu príživníkov, ktorých jedinou úlohou bude zvyšovať pocit svojej dôležitosti a vymýšľať nové obmedzenia. A presne o tom je Istanbulský dohovor. Pripraviť pôdu na atomizáciu spoločnosti pod zámienkou ochrany žien a dať moc do rúk nikým nevoleným úradníkom.

Môj postoj k zamietnutiu Istanbulského dohovoru vládnou koalíciou je samozrejme pozitívny. Súhlasím s týmto postojom. Chcem veriť, že to nie je iba taktický krok. Vláda koalície totiž podporuje veľké množstvo mimovládok. Preto by mala prehodnotiť dotačnú politiku a prijať zákon o lobizme, ktorý by podchytil organizácie financované zo zahraničia. Som optimistka? Chcem byť.

Zdroj: Facebook Martiny Šimkovičovej