Bloger Marián Kechlibar sa zamyslel nad zdanlivo nedôležitým vývojom v Juhoafrickej republike. Lenže to, čo mnohým uniká, je globalizácia sveta. Cesta z Kapského mesta, či iného afrického mesta napr. do Ríma nie je vôbec komplikovaná. Je to len cena jednej letenky za 500 eur.

Ak sa rozpadne infraštruktúra Afriky, stovky miliónov ľudí sa vydajú na  cestu – do Európy. Za jasotu nedočkavých vítačov…


Juhoafrický parlament odhlasoval v pomere 241 ku 83 vyvlastnenie bielych farmárov.

Čas zmierenia pominul,“ vyhlásil po hlasovaní Julius Malému, duchovný otec návrhu. „Teraz príde spravodlivosť!“ Vyvlastnenie má byť samozrejme bez náhrad. V tomto zmysle bude upravená aj juhoafrická ústava.

Hneď spočiatku by som čitateľa rád upozornil, že Búrovia žijú na juhoafrickej pôde dlho, dlhšie, než napríklad početný čierny národ Zuluov. Belosi z dnešného Holandska prišli do Južnej Afriky v polovici sedemnásteho storočia, Zuluovia až o dvesto rokov neskôr. Pôvodné juhoafrické obyvateľstvo tvoria  Khoisanovia , v slovenčine predtým zvaní „Krováci„, lovecko-zberačské kmene, ktoré sa od väčšinového afrického obyvateľstva dosť zásadne líšia ako vzhľadom, tak kultúrne. Ovšem Khoisanov je málo (polopúšte neuživia práve početnú populáciu zberačov a lovcov) a nikto im žiadnu pôdu vracať nebude. Tú si zaberú mocnejšie kmene.

Die Welt  komentoval situáciu slovami, že sa tým Južná Afrika vracia desiatky rokov naspäť. To je podľa môjho názoru ešte podcenenie situácie, najmä v hospodárskom slova zmysle. Ani za apartheidu netrpela Južná Afrika nedostatkom potravín. Ak bude ale tamojšia úrodná pôda zabavená ľuďom, ktorí sa o ňu vedia kompetentne starať a odovzdaná nejakým rabovacím gardám – ako sa stalo v Zimbabwe – môže skoro šesťdesiatmiliónová krajina čoskoro zistiť, že nemá čo jesť. Opäť ako v Zimbabwe . Bývalá Južná Rhodézia bola obilnicou Afriky. Dnes má problém sa uživiť sama a zaplavuje okolité štáty vlnami utečencov.

Túto udalosť by sme nemali prejsť mávnutím ruky. Domnievam sa, že jej efekty sa časom prejavia aj v Európe.

Po prvé: pochybujem, že skončí len pri bielych farmárov. Akonáhle sa konfiškačná mašinéria rozbehne, dôjde časom aj na priemyselné podniky, ktoré držia ekonomiku Južnej Afriky nad vodou. Tie majú totiž najväčšiu hodnotu. Okrem belochov žije v Južnej Afrike aj viac ako milión Ázijcov (prevažne Indovia a Číňania), ktorí tvoria jeden z pilierov podnikateľskej sféry. Ich bohatstvo je tiež predmetom závisti a môže sa stať, že na nich dôjde rovnako, ako kedysi v Ugande.

USA, Kanada, Veľká Británia a Austrália na tom „zarobia“ prísunom vysoko kvalifikovaných a pracovitých ľudí. Ostatne Elon Musk, zakladateľ SpaceX, je tiež biely Juhoafričan.

Po druhé : silná juhoafrická ekonomika tvorila – a doteraz tvorí – imigračný magnet pre zvyšok regiónu. Zhruba okolo rovníka sa lámu migračné toky. Ak už sa Afričania narodení na sever od neho vydajú na cestu, snažia sa dostať do Európy; tí, kto sa narodia južnejšie (Mozambik, Malawi atď.), väčšinou zamieria do Južnej Afriky, ktorá je bližšie a kde už existujú početné diaspory ich príbuzných. Predstavme si ale, že Južná Afrika spadne na úroveň Zimbabwe. Nielen, že tým prestane byť príťažlivá ako cieľ imigrácie, naopak začnú utekať ľudia z nej, rovnako ako utekajú zo Zimbabwe. Kam asi zamieria? Hádajte dvakrát.

Ja by som o jednom pochabom kontinente vedel. Viem si až príliš dobre predstaviť, že v momente, keď vyvlastnené juhoafrické polia zarastú krovím, z regálov v obchodoch zmizne chlieb a početné davy sa vydajú na cestu na sever, vyrazia do ulíc európskych miest tiež  tí, ktorí vždy všetko myslí dobre, držiac v rukách transparenty ako „Zachráňte klimatických utečencov„. A nebudú sa chcieť pýtať, či medzi nimi nie sú napríklad práve tí, čo pár rokov predtým „etnicky čistili“ svoje spoluobčanov podľa farby kože. To je nepohodlná otázka.

S veľkým napätím budem sledovať výsledky nedeľných talianskych volieb. Vzhľadom k populačnému prírastku na juh od Sahary sa Taliansko v nasledujúcich rokoch stane kľúčovou krajinou: buď bránou otvorenou, alebo naopak hrádzou, ktorá zadržiava potenciálne sťahovanie národov. A ak vezmem do úvahy vývoj v Južnej Afrike, dá sa čakať, že tá budúca kríza bude zase o niečo horšia.

Plány nemeckej kancelárky Angely Merkel na rozsiahlu pomoc Európanov pri priemyselnom rozvoji Afriky mi v tejto súvislosti prídu ako číra utópia. Dôležitým prvkom hospodárskeho rozvoja je politická a právna stabilita. Ak sa aj predtým najrozvinutejšia krajina subsaharskej Afriky, ktorá zdedila po starej Británii určitú infraštruktúru a poriadok, dnes prepadá do konfiškačného šialenstva, ako asi dopadnú európske investície inde, kde sa na právny štát nikdy ani nehralo?