Politický, intelektuálny aj mediálny establišment krajín Západu sa cíti ohrozený rastúcou nespokojnosťou nemalej časti občanov s jeho politikou a správaním. Prechádza preto do protiútoku. Vytvoril, resp. prisvojil si, dnes módny koncept tzv. liberálnej demokracie, vyhlasuje ho za jediný správny a arogantne tvrdí , že je táto ním velebená „liberálna demokracia ohrozená nástupom autoritatívnych vládcov a s nimi spojeným populizmom„. To nie je priamy citát výroku nejakého konkrétneho autora. To je akýsi sumár, v tomto duchu píše a hovorí mnoho autorov a politikov. Je to náš pokus o vystihnutie podstaty problému, ktorý nás už dlhú dobu nesmierne ťaží.

Pojem „liberálna demokracia“ nie je neutrálnym politologickým termínom, stal sa v súčasnosti propagandistickým heslom . Nemá zmysle zaoberať sa tým, či a ako ho niekto v minulosti použil. Hovoríme o dnešku. Jeho zmyslom je zúžiť pojem demokracie – ako všeobecného priestoru a mechanizmu pre otvorenú politickú súťaž – na jednu jedinú podobu usporiadania spoločnosti. A tým vlastne demokraciu ako takú zniesť zo sveta.

Aby nedošlo k omylu. Liberálna demokracia je niečo úplne iné ako liberálna spoločnosť. Pokrokárske elity usilujúce o pokračovania svojho dnešného mocenského monopolu pochopili, že hlavnou prekážkou v ich snahe neobmedzene vládnuť je volič a slobodná politická súťaž. Strašia občanov, že hrozí diktatúra a že najväčšou hrozbou pre dnešnú slobodu sú autoritatívni a populistickí politici súčasnosti. Preto sa snažia z politickej súťaže aj z verejnej spoločenskej debaty vylúčiť všetko, čo sa do ich „liberálnej demokracie“ nezmestí.

Hovoríme úplne nekompromisne, že s touto dezinterpretáciou akútnych hrozieb súčasnosti nesúhlasíme. Faktické ohrozenie slobody prichádza od dnešných – najmä európskych – elít samotných, čo sa tieto elity zo všetkých síl pokúšajú skrývať. Snažia sa zatemniť podstatu a príčiny súčasného stavu a odviesť pozornosť inam, čo je nebezpečný manéver. Nimi iniciovaná manipulácia a zmätenie verejnosti majú za následok postupný rozklad politického systému, založeného na súťaži tradičných, ideovo vymedzených politických strán a zmätenú prchavosť voličov medzi novo vznikajúcimi hnutiami s nejasnými programami a často s bizarnými vodcami. Tento chaos veľmi pomáha k udržaniu moci dnes vládnucich, ale málokým rešpektovaných politických elít.

V jednej jedinej veci sa s nimi zhodujeme. Ohrozenie demokracie naozaj existuje. Nie je ním však – ako tvrdia oni – existencia a relatívna politická úspešnosť tých niekoľko málo tzv. populistických lídrov, ktorí uspeli tým, že dokázali osloviť voliča kritikou dobre viditeľných a ničím neobhájiteľných defektov dnešného európskeho politického systému. Ľahko vysloviteľná nálepka populizmu je od európskych elít cielenou a vedomou náhradou vážnej diskusie. Je urážkou všetkých tých, ktorí sú k takej diskusii pripravení.

Liberálna alebo parlamentná demokracie?

Demokracia je naozaj vážne ohrozená, ale z úplne inej strany, než nám tvrdí súčasný politický establišment. K nezanedbateľnému potlačenie a obmedzeniu občianskych slobôd tentokrát dochádza v mene novej, potichu vzniknutej, evidentne nedemokratickej pokrokárskej ideológie [pozn.edit. – na Slovensku progresivistickej, progresívnej], ktorá v posledných dvoch dekádach ovládla západnú civilizáciu, resp. západné mocenské centrá a na ne napojený mediálny a intelektuálny svet. Ich – totalitou zaváňajúca – mutácia demokracia dnes dostala zdanlivo neutrálne meno liberálna demokracia. Nie je ani liberálna, nie je ani demokraciou.

Zrekapitulujme to: za hlavnú hrozbu pre demokraciu na Západe nepovažujeme tzv. autoritárske režimy nepohodlných populárnych vodcov, ale práve onú toľko ospevovanú liberálnu demokraciu (a jej exponentov).

Keď sme sa zbavili komunizmu a vstupovali do postkomunistickej éry, naším úplne dominantným, ak nie výlučným cieľom bola sloboda a s ňou – pre nás ako jej záruka neodmysliteľne spojená – parlamentná demokracia. Vôbec nás vtedy nenapadlo hovoriť o liberálnej demokracii. Boli sme síce po desaťročiach komunistickej neslobody až trochu naivne proliberální, ale považovali by sme už vtedy za zavádzajúce a za úplne nepatričné toto adjektívum pridávať k slovu demokracia. A tým ju oslabovať.

Parlamentná demokracia sa nám naproti tomu zdala byť – aj cez naše rezolútne odmietanie všetkých adjektív, všetkých prídavných mien, ktorá zvyčajne zmäkčujú a oslabujú zmysel následného mená podstatného – adjektívom úplne dostačujúcim a nesporným. Dnes už pre niektorých ľudí, najmä pre smotánku západného (teda aj nášho) sveta, tak nesporná nie je. Nie je náhodou, že ideológovia liberálnej demokracie o parlamentnej demokracii nehovoria. Vypadla z ich slovníka. Aj keď sa ju neodvážia priamo a verejne odmietať, je zrejmé, že parlamentná demokracia stojí v ceste rýchlej realizácie ich plánov a zámerov.

Občianska verejnosť je udržiavaná v pocite, že k žiadnej zmene nedošlo, že na Západe, a teda aj u nás, je existujúci politický systém tou „starou dobrou“ demokraciou, ako ju človek intuitívne chápe a o ktorej sa písavalo v učených knihách minulosti. Tvrdí sa nám, že bolo potrebné, aby bola pôvodná parlamentná demokracia v dôsledku nezastaviteľného pokroku nutne – oni hovoria iba – obohatená“ o doktrínu ľudských práv, o ochranu prírody a menšín. Nedodáva sa, že to predpokladá nemalé obmedzenia pôvodných, s demokraciou spojených občianskych slobôd, akými sú sloboda slova, nedotknuteľnosť súkromia a vlastníckych práv. Toto „obohatenie“ nemôže byť vykonané bez paralelného zavádzania tvrdých regulácií aj takých stránok života ľudí, ktoré v demokratickej spoločnosti nikdy a nikým v minulosti regulované neboli. To všetko sa deje v záujme akéhosi nejasne definovaného, skôr len tušeného či automaticky predpokladaného Dobra, ktorého majiteľmii (a jedinými legitímnymi vykladačmi) majú byť samotné dnešné politické a intelektuálne elity.

Liberálna demokracia, teda nie samotná demokracia, začala byť prezentovaná ako ideál a cieľ súčasnosti. Nič lepšie údajne neexistuje, a ani existovať nemôže. Preto si Západ, ako jej kolíska, osobuje právo uplatňovať univerzalistický nárok na šírenie tohto programu po celom svete, napríklad aj násilím (všetky „farebné“ revolúcie a „humanitárne“ intervencie sú toho presvedčivým dôkazom).

Podstatný posun pôvodného zmyslu slova demokracia

Prečo k demokracii ako tradičnej, históriou osvedčenej forme vlády, dnešný politický, mediálny a akademický mainstream pripája adjektívum „liberálna“? Nie je to ani náhoda, ani nevinný dodatok. Toto adjektívum má za cieľ technicistnému či proceduralistickému pojmu demokracia pridať celkom určitý – v našich očiach veľmi sporný – hodnotový obsah. Ten samotný zmysel demokracie výrazne posúva a premieňa. Prídavné meno liberálne, tradične spájané so slobodou a toleranciou, má za cieľ zakrývať skutočnú podstatu tohto neliberálního programu.

Sloboda a tolerancia dnešným šíriteľom dobra prekáža pri uskutočňovaní ich pokrokových cieľov. Tými nie je vytvorenie skutočne liberálnej spoločnosti, ale uspokojenie vlastných mocenských ambícií. Preto sa liberálna demokracia dostáva do príkreho rozporu s demokraciou skutočnou, s vládou väčšiny, ktorá má – podľa tradičného pohľadu – jediná právo určovať smerovanie spoločnosti. Menšiny samozrejme rešpektuje a chráni. Zrekapitulujme to jasne a nekompromisne: demokracia je vládou väčšiny, liberálna demokracia je vládou menšín. Jej presadzovanie a obhajobu považujeme za „začiatok konca“ moderného liberálneho sveta.

Nie je to prvýkrát v histórii, kedy bol pojem demokracia ukradnutý. Musíme pripomenúť podobné hračky so slovom demokracia v komunistickej ére. Staršie generácie si dobre pamätajú pojem „ľudová demokracia , čo bol zrejmý obsahový nezmysel či protirečenie ( „ľudová ľudovláda„). Nebola to vláda ľudu. Zneužitie slov „ľudová“ a „demokracia“ bolo snahou legitimizovať totalitnú komunistickú diktatúru. Dnes toľko vzývaná liberálna demokracia má podobnú ambíciu. Je snahou o legitimizáciu politického systému vlády, založenej na báze progresivistickej, pokrokárskej, ľavicovej ideológie. Tá liberálna v žiadnom prípade nie je. Pocit slobody, na ktorý sme sa pred novembrom 1989 toľko tešili, už opäť nemáme. Opäť žijeme v systéme rozsiahlo manipulovanej spoločnosti. Nie je náhodou, že to cítime silnejšie ako ľudia v krajinách na západ od nás. V tom sme boli nesmierne poučení komunizmom.

Koncept liberálnej demokracie fakticky znamená odklon od poňatia demokracie ako vlády so súhlasom ovládaných. Vláda väčšiny je nahradzovaná vládou byrokracie, ktorej úlohou je zabezpečiť ochranu a práva veľmi rozmanito definovaných menšín. Ich počet je zámerne a programovo neukončený a neukončitelný. Keď hrozí, že sa – z pohľadu elít – niečo úspešne vyrieši, musí byť k dispozícii vždy plná zásobáreň ďalších „diskriminovaných„. Umelé práva, nároky, pravidlá a svojvôľa „nezávislých“ orgánov dostávajú prednosť pred voličom a zodpovednosťou voči nemu.

Voliči našťastie začínajú postupne zisťovať, že sa to s demokraciou a liberálnou demokraciou má obdobne ako s demokraciou a „ľudovou demokraciou„. Začínajú si uvedomovať, že pojem liberálna demokracia je eufemisticky znejúcou zásterkou pre veľmi netolerantnú nadvládu ľavicových progresivistov nad celou spoločnosťou a pre snahu o vyradenie možnosti, ako tento systém demokratickými prostriedkami zmeniť. Že je to úsilie o udržanie mocenského status quo, za akúkoľvek cenu.

Normálna – v našich očiach – parlamentná demokracia je politickým systémom, ktorý umožňuje zistiť väčšinovú vôľu ľudu a istý, presne obmedzený čas (do najbližších volieb) vládnuť v súlade s ňou. To ambíciám pokrokárskej avantgardy zásadne nevyhovuje. Ona sama sa považuje za výlučného majiteľa Pravdy a šíriteľa Dobra, takže ľud v politickom zmysle slova (démos) k tomu nepotrebuje. Ten je pre ňu jednoduchým objektom, často skôr nepriateľom.

Ľud, vôľa väčšiny a národný štát

Progresivistická ideológia súčasnosti má za cieľ politický ľud-démos rozbiť a zabrániť presadenie vôle väčšiny, ktorá by bola v rozpore so záujmami dnešnej, za avantgardu sa považujúcu mocenskú garnitúru. Tej sa podarilo zneužiť demokraciu k vytvoreniu svojej autoritatívnej vlády. Pretože démos môže existovať len v rámci národných štátov, stávajú sa tieto národné štáty hlavným predmetom pokrokárskeho útoku. To platí predovšetkým pre Európu a Európsku úniu, ktorá je voči svojim základným článkom – voči členským národným štátom a voči národným spoločenstvám ich obyvateľov – vyslovene nepriateľská. A je nepriateľská stále viac.

Politické elity sa snažia národné štáty všetkými cestami oslabiť, narušiť, zbaviť ich posledných zvyškov suverenity. To nie je žiadna novinka. O to sa neliberálne politickej elity v minulosti snažili neraz. Pokúšajú sa zlikvidovať národnú identitu ich obyvateľov. Aj dnes sa to, rovnako ako v minulosti, vykonáva v záujme už tradičnej pokrokárskej idey – zjednotenie Európy a vytvorenie jej nového obyvateľa, znormalizovaného kozmopolitného Európana bez koreňov a tradícií. To považujú za nevyhnutné. Dnešný Európan, so svojimi národnými koreňmi a tradíciami, bráni uskutočneniu tohto „veľkého„, avšak úplne neliberálneho projektu.

Dlhé desaťročia prebiehajúceho neomarxistického (či neomarxistami vykonávaného) „pochodu inštitúciami,“ ktorému demokrati v podstate vôbec nebránili, nesú svoje neblahé dôsledky. Vládnuce elity Západu nechcú spoločnosť, ktorá by bola národom. Nechcú spoločnosť, ktorá by bola primerane homogénnym celkom, držiacim pospolu.

Spoločnosť je cielene rozbíjaná na najrôznejšie definované „spoločenstvá menšín„. Touto cestou sú proti sebe stavaní občania podľa čiastkových, ale nie občiansky definovateľných kritérií – rodových, sexuálnych, náboženských, etnických, vekových atď. Určujúcim pocitom, ktorý podľa dnešných vládnucich elít tieto menšiny v živote sprevádza, je tzv. diskriminácia. Boj proti tomuto všemocnému a úplne umelo vykonštruovanému monštru sa stáva novou náplňou politiky a akéhokoľvek konania politikov liberálnej demokracie.

Apoteóza spoločenstiev menšín a odmietanie minulosti

Klasická, teda normálna demokracia, ktorá dáva moc väčšine, je v novom svete všadeprítomných menšín považovaná za zlú. Nerieši to, čo novodobí pokrokári považujú za hlavné. Podľa nich je primárnou úlohou štátnej moci bojovať proti diskriminácii vo všetkých jej možných formách a podobách a zaistiť tak absolútnu rovnosť a proporcionálne zastúpenie všetkých minorít, a to nie len v príležitostiach, ale aj vo výsledkoch. Práve po tom volajú zmutované ľudské práva (dávno už nie práva občianske) všetkých na všetko.

V mene ľudskoprávneho moralizovania je budovaná spoločnosť k nesvojprávnosti – a preto k nezodpovednosti – vedených jedincov. Tí sú potom nutne závislí na štáte, ktorý má zabezpečiť ich domnelé, stále sa rozširujúce umelo vykonštruované práva. Z občanov sa stávajú klienti štátu, ľudia vykorenení, ovládaní a regulovaní, permanentne vychovávaní (to znamená indoktrinovaní) avantgardou aktivistov a s nimi spojených médií.

Nie náhodou je významnou súčasťou ideového zázemia pokrokárskej liberálnej demokracie odmietanie minulosti a jej diskreditácia a to tak diskreditácia národnej histórie, ako aj tradičného poňatie medziľudských vzťahov a ich utvárajúcich a chrániacich inštitúcií, akými sú národ, rodina, náboženstvo, dokonca aj pohlavie. V novej podobe sa opakuje neblahý prípad komunizmu s jeho snahou zničiť všetko staré a začať znovu. Je to stále rovnaké. Každý, kto chce ovládnuť minulosť, čoskoro zistí, že to nejde. Preto sa ju snaží odstrániť, potlačiť, vymazať.

Ďalším z arzenálu prostriedkov používaných pre zbavenie človeka Západu jeho koreňov a spoločenské kotvy je vnucovanie mu pocitu viny, hanby a nutnosti sa z neho vykúpiť . Preto hrajú v ideológii dnešnej pokrokárskej avantgardy tak veľkú úlohu pojmy ako otroctvo, rasizmus, holokaust, vykorisťovania, xenofóbia, sexuálne násilie, prípadne príroda a jej ničenie. S ich pomocou je diskreditovaná a zavrhovaná nielen všetka minulosť západných národov, za ktorou aj dnes žijúci ľudia údajne nesú neodvratnú vinu, ale aj doterajší spôsob života a poňatie normality v spoločnosti .

Do európskej tradície hlboko zakoreneného chápania pokroku ako prirodzenej cesty k lepšej budúcnosti patrí vykonávanie ideologicky koncipovaných, voluntaristických sociálno-inžinierskych experimentov. Rovnako tak tam patrí zneužívanie autority vedy. Kvázivedecké argumentácie slúžia k vyvolávaniu strachu z budúcnosti a k pocitom „dedičného hriechu,“ tentoraz voči prírode (environmentalizmus) alebo ľudskému zdraviu (kult zdravia či „healthismus“ alebo „healthcareismus„), pre ktorého odčinenie je nutné pristúpiť k rozsiahlej kontrole a obmedzovaniu ľudských aktivít a k podriadeniu ľudského správania údajne vyšším, planetárnym imperatívom, ktoré vymýšľa a dnešnému svetu monopolisticky určuje práve táto pokrokárska avantgarda.

Projekt nového ľudstva a jeho šťastnej budúcnosti, chce sa nám povedať v realite uskutočňovaný Huxleyho „Brave New World,“ ktorý opanoval dnešný Západ, sa vo svojej podstate nelíši od utopických snov komunistov a socialistov devätnásteho a dvadsiateho storočia. Na rozdiel od nich jeho dnešní zástancovia veria, že je uskutočniteľný aj bez spoločenskej revolúcie, teda obyčajnou manipuláciou ľudí a postupnými zmenami v rámci existujúceho systému. Preto navonok zostáva demokracia verbálne rešpektovanou formou vlády. „Iba“ sa zásadne premenil jej obsah. Prevýchova ľudí je – aj napriek „demokracii“ – permanentná a všadeprítomná, zákazy a príkazy zasahujú stále intímnejšie sféry ľudskej existencie, indoktrinácia detí a mládeže je opäť enormná.

Demokratické procedúry sa v pomeroch dnešnej liberálnej demokracie stávajú len formalitou. Prototypom tejto novej budúcnosti je Európsky parlament, ktorý s pôvodným významom slova parlament nemá nič spoločné. Zámerne v ňom neexistuje vládna väčšina ani opozičná menšina, slobodná parlamentná diskusia v ňom nie je umožňovaná, parlament nemá zákonodarnú iniciatívu.

V ére apoteózy menšín a ich odlišných identít a v ére postupujúcej atomizácie spoločnosti nie je ani národný parlamentný systém schopný vytvárať funkčné politické konštelácie. Všeobecnou sa stáva neprehľadnosť politickej scény a nefunkčnosť politických usporiadaní. Politika ako taká je dehonestovaná a diskreditovaná. Jej chaotizácia navyše slúži na diskreditáciu a oslabovanie národných štátov.

Politici a politika sú odmietaní. Napriek tomu je stále posilňovaný štát. Preto sú vzývané a oceňované – ako huby po daždi sa množiace – tzv. nezávislé orgány. Tie však nepodliehajú štandardnej demokratickej kontrole, čo je koniec koncov faktickým obsahom onej pokrokárskej „nezávislosti„. Spolu s nimi chod štátu v stále väčšej miere zaisťuje úradnícka, politicky nekontrolovaná a nekontrolovateľná byrokracia a aktivistické mimovládne organizácie, ktorým štát časť verejnej moci nezodpovedne odovzdáva a ktorých činnosť z verejných peňazí platí.

Nadnárodné organizácie a úloha EÚ

Stále dominantnejším nástrojom nadvlády pokrokárskej avantgardy sú medzinárodné organizácie a inštitúcie globálneho vládnutia, nech už majú podobu inštitúcií EÚ, OSN alebo desiatok či stoviek ďalších medzinárodných finančných a ďalších mimovládnych inštitúcií. Tie sú úplne mimo akúkoľvek demokratickú kontrolu, ale napriek tomu majú voči národným orgánom (s demokratickou legitimitou) nadradené postavenie.

Neustále sa rozširujúce globálne pakty a dohody dnes už zasahujú takmer do všetkých oblastí života spoločnosti. Mechanizmy OSN, európskej integrácie, NATO atď., sú nadradené národným pravidlám a zákonom. Ich prostredníctvom pokrokárska agenda vstupuje do života všetkých krajín. Domácimi demokratickými procedúrami nie je ovplyvniteľná, je zvonku tvrdo presadzovaná a jej nedodržiavanie je sankcionované. V týchto pomeroch začínajú byť také demokratické procedúry, ako sú voľby, len formálnou dekoráciou.

Európska únia je svojou konštrukciou priamo ideálnym prostredím, v ktorom je postupný a trvalý odklon od zásad demokracie a slobodnej spoločnosti už niekoľko desaťročí „úspešne“ uskutočňovaný. Eufemisticky sa hovorí o demokratickom deficite EÚ (my dodávame deficite vrodenom), ale to v očiach tvorcov a hýbateľov liberálnej demokracie nie je nedostatkom EÚ, ale jej vytúženou prednosťou.

Znovu zdôrazňujeme, že európsky démos neexistuje. Bez neho však demokracia v Európe možná nie je a je zbytočné to niekomu vytýkať. Práve absencia jednotného európskeho politického národa (ľudu) umožňuje pokrokárskym elitám bezohľadne uskutočňovať svoje plány a nebrať pri tom ohľad na občanov jednotlivých členských štátov.

Rovnako tak, ako bezmocné sú členské štáty na európskych fórach, má byť bezmocná aj ich domáca vnútroštátna štruktúra. Masová migrácia (*) a multikulturalizmus spolu s umelým regionalizmom sa stali účinnou metódou, ako deštruovať homogenitu európskych národných štátov.

Dá sa niečo zmeniť?

Západný svet sa nachádza v stave, kedy si toto všetko časť verejnosti začala uvedomovať a kedy vidí, že všetky tradičné politické strany (bez ohľadu na svoj názov či pôvodne deklarovaný program) podliehajú pokrokárskemu mainstreamu a de facto tak uskutočňujú zhodný ľavicovo progresivistický program. V tomto „uvedomovaní si“ je potrebné hľadať začiatok cesty k zmene. Bez neho zmena možná nie je. Desať rokov pred koncom komunizmu vedela drvivá väčšina našich spoluobčanov, že tadiaľ cesta nevedie. Dnes to o európskej súčasnosti drvivá väčšina obyvateľov Európskej únie ešte nevie.

Prebiehajúci antidemokratický proces – tolerovaný štandardnými politickými stranami – zrejme nemožno zastaviť tradičnými demokratickými prostriedkami nepriamej demokracie. Preto sledujeme pokusy o únik k priamej demokracii a hľadanie nápravy v referendách. Tie môžu byť jednou z čiastkových ciest, ale hľadať v nich spásu je iluzórne. Kto bude voličom sprostredkovávať výklad zmysle referenda a možné dôsledky ponúkaných alternatív? Len pokrokárske médiá hlavného prúdu? Politické strany majú byť postavené úplne na vedľajšiu koľaj? A spolu s nimi samotný koncept nepriamej, zastupiteľskej demokracie?

Žiadne krátkodobé revolučné riešenie neexistuje. Zvrátiť neblahý vývoj západnej spoločnosti bude behom na dlhú trať. Predstupňom k nemu musí byť nahradenie „liberálnej demokracie“ demokraciou skutočnou, tj. znova dať väčšine rozhodujúce slovo pri správe vecí verejných. Inak povedané, ubrániť parlamentnú demokraciu. Predpokladom je obhájiť národný štát (pred liberálnou demokraciou) ako jediné prirodzené miesto pre existenciu funkčnej demokracie. Musíme brániť všetkým ďalším pokusom o posilňovanie bruselského centra a o pokračovanie prenosu kompetencií z národných štátov. Prvým veľkým stretom bude súboj o revolúciu v azylovej legislatíve (Dublin IV), o odobratí kompetencií členských štátov v tejto oblasti. Musíme zrušiť automatickú nadradenosť únijnej legislatívy nad národnou. Jedine tak ľud znovu získa kontrolu nad svojou vládou.

Na vnútroštátnej úrovni je nevyhnutné podrobiť všetky oblasti verejného života demokratickej kontrole občanov, tj. netolerovať „nezávislé“ inštitúcie a orgány, ktorým bola daná verejná moc bez zodpovednosti. Rozhodovanie musíme vrátiť orgánom s demokratickým mandátom. Musí nastať spriechodnenie politického systému tak, aby uľahčoval vytváranie funkčných vlád. Nefunkčné vlády sú nie náhodou jedným z cieľov liberálnej demokracie. Na prvé miesto v poradí princípov, ktorými sa riadi spoločnosť, musíme znovu predradiť slobodu pred falošnou rovnosťou .

Transformovaná EÚ (potrebovala by aj zmenu názvu) sa musí stať ideologicky neutrálne entitou „iba“ podporujúcou dobrovoľnú spoluprácu členských štátov, nie nadriadeným nedemokratickým orgánom snažiacim sa zničiť identitu svojich členov a nedemokratickými metódami presadzovať zámery jednej pochybnej ideológie.

Dovolíme si zakončiť parafrázou jedného starého výroku: Pokrokári sa vždy snažili svet zmeniť. My chceme jeho v minulosti osvedčenú, stále oslabovanú podobu vrátiť späť a rešpektovať.

Inštitút Václava Klausa, jún 2018

Manifest IVK použitý ako podklad pre diskusiu v pražskom Obecnom dome 26. júna 2018.

Publikované v týždenníku Echo 21. júna 2018.

(*) V roku 2015 sme začiatkom septembra sformulovali na tému masovej migrácie Výzvu občanov Českej republiky vláde a parlamentu ČR , ktorú podpísali desaťtisíce našich spoluobčanov. Jej text je na http://www.klaus.cz/clanky/3792.

Zdroj: Institut Václava Klause