Zas ale neviem, či tu nebudem uvažovať nad duchom doby a jeho presadzovaním sa úplne zbytočne, lebo problém spoločenských sporov môže byť pra-banálny a ním je možno len propaganda, reklama, marketing, boj o nejaký prospech. Politický, finančný, či nejaký osobný.
[sociallocker][/sociallocker]
Napríklad dlho som uvažoval nad tým, že prečo je antifašista Chmelár zdržanlivý ku kritike fenoménu tvrdej pravice, nacionalizmu, teda aj Kotlebu. Je opatrný? Vidí problém naozaj hlbšie ako povrchné elity?
Teraz kandiduje na prezidenta a odrazu píše o prudkom vzraste extrémizmu na Slovensku. Dáta má od Ficových štruktúr. Možno sa stane sa stane sám obeťou onoho morálneho gýča. Možno aj v politike platí v prenesenom zmysle o morálke to čo v športe – „doping berie každý, ale niekto je len lepší chemik.“ Teda pažravý je každý, len niekto si buď platí kvalitnejšiu PR agentúru, alebo proste má ono herectvo, ktoré sa často spája s klamaním, v krvi.
Tak skúsim s tým duchom doby. Ide o to, že v mainstreame je teraz módou tvrdiť, že kultúrne konflikty nikdy neexistovali, sú tu iba teraz. Že povedzme nikdy sa nebojovalo proti nemorálnemu konaniu, to iba naše elity dnes. Dámy a páni, kedysi sa pre slušnosť dokonca odtínali ruky a hlavy a aj tie šibenice stavali, ak už vám to mám podať takto cynicky …
Nie, naša doba nie je stretom ideológii ničím výnimočná, ak aj toto sa chce povedať pretože človek sa vždy rodí do konfliktu dôb, a na tom sa vyvíja. Ide o Hegelovu tézu, antitézu a syntézu, ktorá naozaj platí, to len Marx tento princíp podal radikálne a tak ho zošklivil.
Vec je ale určite zložitejšia, hoc mnohí sa ju snažia zjednodušiť do podoby hlúpych reklamných hesiel, že ide len o boj za slušnosť. Nejde, veď pozrite na dnešnú postmodernú kultúru a povedzme čítajte knihy Michala Havrana, ktorý pokladá vulgarizmy už za integrálnu súčasť dnešnej modernej doby.
Ja netvrdím, že mi hrubosť nevadí, ani lži, hoaxy a pod. Tá uletená všehochuť často ulietajúca zo zdravého rozumu, to mi samozrejme vadí. Lenže pozrime sa na realitu. Vôbec totiž nie je pravda, že to zlé sa dá vidieť len v určitej skupine, povedzme v „alternatíve„. To je proste chorá sugescia, ktorá chce aj napriek duchu doby, ktorý je o slobode, formovať svet do kást. My elity, a vy lúza … A my vieme čo sa má, a čo je pravda vy nie.
Nie, zlo prestupuje sociálne triedy naskrz, a v istej miere aj náboženstvá, aj politické strany. Kto sa ale snažil určiť to jedine správne, to poznáme predsa pod názvom totalita a to nechceme. Prečo potom tá schizofrénia? Taký Michal Havran si želá, že Mariánovi Kuffovi nesmie byť daný mediálny a zrejme žiadny iný priestor. Aký zločin tento človek preboha vykonal?
Duch doby je o slobode, a o racionalite, ktorá sa pohybuje v abstrakcii. Sloboda súvisí s egom, a pozrime na svet. Každej živej bytosti je vlastné, že má pudenie k sebazachovaniu svojho organizmu a navyše k množeniu seba samého. Paradoxne to pudenie k zachovaniu organizmu je ukončené smrťou, lenže u človeka je tu aj niečo iné. Človek má okrem pudenia zachovať si svoj organizmus, ešte aj túžbu integrovať svoje duševno a zachovať sa aj ako bytosť mimo tela, teda ide o presah svojho fyzického bytia. Staré kultúry túto integráciu svojho duševného bytia podmieňovali rôznymi technikami, ktoré boli v postate o zjemňovaní pudovosti, o umravňovaní sa.
Racionalita, ktorú zdôrazňuje každý materialista, či ateista, je paradoxne mimo pud, a vlastne sa dotýka ducha. Nakoľko sme racionálni, natoľko zaniká pudovosť. Racionalita organizuje to, čo je pudovo prírodné a takto napomáha slobode. Je zaujímavé, že ateisti sa často pokladajú za racionálnych, pričom racionalita nie je z hmotnej prírody, je to čistá abstrakcia, prinajmenšom niečo umelé. Potom vlastne nejaká zaostalá forma spirituality je prirodzenejšia a prírodnejšia ako umelý racionálny konštrukt ateistu. Ale takto dualisticky som nechcel tento text mieniť, nechcem sa dotýkať nikoho svetonázoru.
Treba ale ešte dodať, že naša racionalita je často iba slúžkou pudovosti. Za všetko možno povie práve ten internet, ktorý naozaj vo väčšej miere slúži k nejakému pudovému uvoľneniu, ako by bol o spiritualite. Kopnem si – však ho vymysleli Američania 🙂
Duch doby je teda o nachádzaní si svojej individuality, čo je o slobode, a k tomu patrí akési nasmerovanie do duše a ducha, čo naznačuje abstrakcia racionality. Ako je to v absolútnej miere, to naznačujú náboženstvá, napr., že „človek bol stvorený na obraz Boží“. No áno, chceme integrovať celý vesmír do seba, jeho archetypálne základy a ono je tak, že sme akoby utkaní z látky vesmíru, tie isté prvky vzdialené milióny svetelných rokov sú aj v nás …
Tak teda v tom archetypálnom zmysle chce po nás duch doby osamostatňovanie sa, individualizovanie v tom zmysle, aby sme v sebe integrovali pravdu o bytí človeka, čo síce znie dosť spirituálne, tak to poviem inak – aby sme sami našli v sebe silu k sebavýchove, k sebakázni, k správe seba samých.
Nie každý ale zachytí ducha doby v jeho čistote. Obyčajne to ľudia cítia iba ako právo na svoj egoizmus, čo ešte presnejšie znamená, že čokoľvek v sebe cítia, to chcú dať von. Na jednej stráne je tu oprávnené právo na slobodu Ja, na druhej strane nespracované pudenia tela či duše, ktoré sa chcú v náležitej miere prejaviť. Keď človek zostane na tomto stupni, volá po slobode rôznych prejavov svojej sexuality, a pod.
Nepochopený duch doby, ktorý je o slobode sa stáva postmoderným nihilizmom, kde morálku nikto nerieši, aj keď schizofrenicky ešte vždy je tu nejaké právo a hrubosť treba trestať.
Duch doby sa nám ukazuje aj v spiritualite, kde údajne je jedno v čo veríš, kde dekadentné druhy viery majú byť rovné tým, ktoré sú o mravoch. Dokonca nie, ony majú byť viac. Tu nadrogovaný šaman užívajúci si v astrále, má byť viac ako kňaz, ktorý volá po morálke a mravoch.
Množia sa názory, že ego je veľmi cenná vec a že sebaláska je výborná a že budete mať čo len chcete! Získate peniaze. Ak na vec túžby zameriate svoju myseľ.
Ako som písal, zlo i dobro ide naprieč ľuďmi, teda tu nemáme dobro jedinej cirkvi, jedinej kaviarne, ani jedinej alternatívy. Napríklad Slovansko-Árijské védy ma iritujú k podozreniu, či nie za tým CIA. A rôzne iné veci. A možno Tibora Rostasa platia amíci, nie Rusi, veď s tými „slovanskými“ akciami bohovsky štiepi Slovanov. To je realita.
Archetyp slobody sa teda chce vydrať na svetlo sveta, a ten virvar ideológii je tomu dôsledkom. A nie len … , je tu boj človeka proti človeku, kde sa chce prejaviť ego, kde nie je pochopenie pre SYNTÉZU! Hocikto vydáva svoje padlé chúťky za objektívnu pravdu.
Čo si napríklad myslieť o teológovi, ktorý sa chvasce tým, že popri štúdiu vymetal gay kluby, pričom pili všetko čo mohli a ako mohli s cigaretou medzi zubami? Dobre, však aj Ježiša označili za pijana vína, a priateľa hriešnikov, ale ako Havran evanjelizuje, ako podáva Kristov impulz svetu? Aký je on ten pravý kresťan, keďže kňaza Mariána Kuffu označuje za akéhosi heretika, či tak nejako.
Michal Havran aj keď neuzná genetiku ako jeden z faktorov správania človeka, sám robí len to, na čo ho upriamuje genetika. Jeho otec je spisovateľ a novinár, mama pracovala v masmédiách. V čom je teda Michal Havran slobodný ako ľudská bytosť, ktorá si hľadá svoje individuálne miesto pod slnkom? Jeho štúdium teológie môže byť parafrázou na marxizmus-lenizmus, proste chce byť poplatný dobe. Veď sám hovorí, že keby bol mladý, bol by ateista, to dal k svojmu odporu voči Cirkvám. Teda nevyhranený.
Sloboda Michala Havrana, odhadnúc z jeho literárneho prejavu sa prejavuje asi cez fixáciu hedonizmu. Dá voľný priebeh agresivite, teda vulgarizmy, ale tiež je tam aj veľa libida, akási sexuálna frustrácia. Chce to mať voľné v pudoch, preto glorifikuje LGBTI, ale aj gender.
Ale aby sa mu k tomu hodil Kristus, tak ho mení na hipisáka. Bol ale Ježiš Kristus takýto?
Kristus vystupuje v evanjeliách i v ďalších spisoch apoštolov ako vysoko racionálna bytosť. Ruší zvyklostí, poukazuje na ducha zákona, nie na literu.
On ale nie je benevolentný v zmysle nekonečného odpúšťania. Smilnicu zachráni, ale nakazuje jej – už ďalej nehreš!
Na Krista si môžme premietať svoje podvedomie, však kresťanských cirkví je mnoho. Pravda je ale taká, že on aj niečo vyžadoval. Ak liečil a vyliečil, ak prijal a pod., vždy to súviselo s tým, že daný človek ho prijal a teda prijal s ním cestu k obráteniu, ktorá je vlastne o morálke a mravoch.
Kristus jasne kladie k sebe slobodu a zodpovednosť, kladie k sebe svoju lásku a môj dlh na nej, k niečomu ma vyzýva. Je lžou tvrdiť, že Kristus nás miluje, ale nič po nás nechce. Ak je Kristus prítomný a on je, a ty si nepočul jeho volanie po zmene, je to falošný Kristus, ktorý vznikol aj tak, že ja som zatvoril dvere pred ním, chcem svoje hriechy páchať ďalej, tak som si utvoril obraz falošného Krista.
Michal Havran sa chce nejako realizovať, to je pochopiteľné. Zdedil literárny talent, snáď aj ten herecký, tiež má svoje fantázie, teda aj pudy a pod., čo zamrzlo v egu a on takto bojuje o svoju slávu. Nemôžem necítiť pri kritike kňaza Kuffu, že mu závidí a dokonca sa tam prejavuje infantilita, ako je výsmech zo sošky Panny Márie. Infantilita v zmysle, že odrazu sa bije o svoje protestantské vnímanie sveta, ako v čase Luthera či Kalvína. Mimochodom antisemiti a upaľovači čarodejníc.
Tento osvietený ľavičiar si prihrieva svoju protestantskú polievočku … To je ten ekumenizmus a humanizmus?
Nechcem sa zaoberať jednotlivosťami, netreba dávať energiu zlu …
Ja som ako katolík skôr kacír, a aj na Kuffovi by sa našli chyby. Práveže uňho je aj niečo univerzálne, kde hovorí o Márii ako ženskom aspekte Boha (aký to gender). Pri Kuffovi som často šokovaný jeho ekumenizmom, či univerzálnosťou, a práve naopak pri Havranovi sa stále viac a viac presviedčam o jeho boľševizme.
Vlastne je toho viac, čo by som mal proti Kuffovi, ja kacír, ale stále viac u mňa vyhráva vďaka svojej ľudskosti a zrejme aj neustálemu boju (kde si vydobyl svoje Ja), skôr ako ten, ktorému bolo všetko dané, ale on je aj tak nervózny a soptí oheň a síru ….
Konečne ak som za tézu, antitézu a syntézu, skúsme nájsť nejaký vývod z tohto sporu. Povedzme geneticky zaťaženého Havrana a Kuffu, ktorého k viere viedla hlavne len jeho matka, ale on sa slobodne rozhodol …
Oba názory sú pravdou a v inom zmysle, by naozaj bolo potrebné syntetizovať materialistickú vedu s náhľadmi spirituality, či vôbec uvažovať o oprávnenosti názorov, skúmať ich archetypálne zdroje.