Ruská informačná agentúra TASS oznamuje, že po dodávke prvého balíka S-400, Rusko a Turecko chce kúpiť ďalšie systémy S-400.
Vojenský diplomatický zdroj agentúre povedal viac.
„Po dokončení dodávok prvej šarže v máji alebo v júni 2020, strany plánujú podpísať novú zmluvu o dodaní druhej šarže systémov S-400 v roku 2021. Zoznam dodávok bude podobný ako dodávka v prvej zmluve,“ uviedol zdroj.
[sociallocker][/sociallocker]
Agentúra ďalej uvádza, že v novom dokumente už bude explicitne spomenutá spolupráca s tureckým obranným priemyslom. Turecké spoločnosti budú teda vyrábať určité časti systémov S-400, ktoré podľa zdroja „nie sú veľmi dôležité.“
Správu sa nepodarilo potvrdiť u Federálnej služby pre vojensko-technickú spoluprácu, rovnako ako u spoločnosti Rosoboronexport. Obidva subjekty sa odmietli k informáciám vyjadriť.
Už viackrát bolo spomenuté, že komplexná protivzdušná obrana krajiny (PVOS) nemôže nikdy stáť na jednom systéme. Obrana musí byť dostatočne hustá, dostatočne štrukturovaná a dostatočne integrovaná tak po horizontálnej, ako aj vertikálnej rovine. Na obranu Turecka skrátka jeden, alebo dva systémy S-400 nestačia,
Turecko má vlastný systém PVOS. Na obranu proti strelám stredného a dlhého doletu, resp. proti balistickým raketám začalo cestu k vlastnému vývoju.
V spolupráci s Talianskom a Francúzskom chce vyvinúť vlastné prostriedky, čiže zmluva o spolupráci by mala viesť k výmene poznatkov.
Snahy Turecka o vlastný systém sa datujú už od prelomu tisícročia, keď Turecko jednalo s USA o dodávke systému Patriot. Z obchodu nakoniec zišlo, pretože podmienkou Turecka bolo zdieľanie technológií.
O to väčšie prekvapenie je dohoda o zakúpení ruského systému S-400, kde sa o žiadnej výmene technológií ani neuvažuje. Podľa pozorovateľov je to hlavne snaha Turecka demonštrovať nezávislosť od Západu po pokuse o prevrat v roku 2016.
Zároveň je systém, ktorý nesmie byť principiálne vôbec prepojený s prostriedkami NATO, akousi poistkou Turecka pred „náhodným zlyhaním“ obrany NATO. S-400 bude kvôli nekompatibilite dodávaný ako samostatne funkčný celok nielen s vlastnou raketovou, ale aj vlastnou radarovou časťou.
Ďalším problémom je samotná obrana S-400. Prostriedky PVO ďalekého dosahu musia mať okolo seba veľmi agilné prostriedky krátkeho a stredného dosahu na obranu pred prípadnými objektami, ktoré preniknú blízko k S-400. Tieto prostriedky by mali byť prepojené s operačným centrom S-400, ktoré rozhoduje, ktorá raketa, ktorého systému a na aký cieľ bude použitá.
V tomto bode bude nutná spolupráca s Rusmi. Turecko je výrobcom vlastných systémov PVO krátkeho a stredného dosahu (Hisar-A, Hisar-O) Je zaujímavé, že práve tento mesiac prebehla úspešná skúška systému Hisar-A.
Nie je celkom jasný účel testov. Môže to mať súvis s pokračujúcou eskaláciou operácie „Olivová ratolesť,“ kde turecká armáda postupuje v sýrskej provincii Afrin proti Kurdom. Ale ak chce skutočne kúpiť ruské systémy S-400, potom bude nutné podobných skúšok urobiť viac. Ak plnohodnotnú obranu S-400 nezabezpečia Rusi (a nie je žiadna zmienka o nákupe systémom ako Tor, Buk, alebo Pancir), potom to budú musieť spraviť Turci sami.
Oznámenie o nákupe druhého balíka S-400 je možné interpretovať v súvislosti so zhoršovaním vzťahov medzi USA a Tureckom. Jediným spojencom USA v regióne sú Kurdi. Lenže to je červená čiara, ktorá z dlhodobého hľadiska je pre Turkov neprípustná.
Aktivity prezidenta Erdogana sú zrejmé a čitateľné. Neustále stupňuje tlak na USA, ktorý má viesť k opusteniu podpory Kurdov. Lenže to bude znamenať zároveň aj ich porážku v Sýrii.
Na území Turecka je 3,5 miliónov utečencov zo Sýrie z veľkej časti arabského pôvodu. Tí nechcú žiť pod nadvládou Kurdov a vízia, že budú rukojemníkom Američanov, ich vôbec nenadchýna. Nálady, ktoré sú v Turecku každým dňom sále viac protikurdské sú zároveň aj stále viac protiamerické.
Na území, ktoré bolo oslobodené sýrskou armádou sa život postupne normalizuje. Opäť sa stáva normálnym, že ľudia majú k dispozícii elektrinu, tečúcu pitnú vodu a že deti chodia do školy. Tento príklad normálneho života je pre Američanov so svojou teóriou riadeného chaosu tou najhoršou propagandou.
Na území pod kontrolou USA je stále menej zdrojov, situácia je stále výbušnejšia. Američania, ktorí sa z taktických dôvodov orientujú len na Kurdov, vôbec netušia, čo sa medzi miestnymi Arabmi deje.
Plán Erdogana je kombináciou vojenských, ekonomických a politických opatrení, ktoré povedú jednak k eliminácii hrozby YPG, vytlačeniu Ameriky a upevneniu pozície Turecka v regióne.
Hrozba preorientácie Turecka v kritickej oblasti vojenských technológií na Rusko je zároveň hrozba obratu. Predstava, že Turecko prejde definitívne na stranu Ruska je pre Ameriku neprijateľná. Skôr alebo neskôr nakoniec prijme nevyhnutné a prizná porážku, aby aspoň formálne udržala Turecko na orbite NATO.
Je celkom dobre možné, že potom Turecko zruší zámer kúpiť ďalšie systémy S-400 v Rusku. Jeho hlavný cieľ, pri ktorom hrozba dodávky S-400 je len prostriedkom, bude splnený. Problém Kurdov v Turecku je podľa Erdogana problémom, do ktorého si nenechá hovoriť ani od Američanov. Čím skôr to v Bielom dome pochopia, tým skôr problém skončí.
Prvá zmluva S-400 v Turecku
Správy o rusko-tureckých rokovaniach na dodávku systémov S-400 priľli prvýkrát v novembri 2016. Podpísanie zmluvy potvrdilo Rusko.
V septembri 2017 turecký prezident Recep Tayyip Erdogan oznámil, že Ankara podpísala s Moskvou zmluvu o kúpe komplexov S-400 a zložila zálohu. Šéf ruskej štátnej spoločnosti Rostec Sergej Chemezov uviedol, že doručenie sa začne v marci 2020.
Turecko je prvým členským štátom NATO, ktorý kúpil tento typ raketových systémov protivzdušnej obrany z Ruska.
Medzinárodný záujem
V novembri 2014 bolo oznámené, že Rusko a Čína podpísali zmluvu o dodávkach S-400. V októbri 2016 Rusko podpísalo medzivládnu dohodu o dodávke systémov S-400 do Indie.
Podľa správ v médiách majú záujem o nákup týchto komplexov Bielorusko, Vietnam, Egypt, Irak, Kazachstan, Sýria, Sudán, juhovýchod Ázie a krajiny Blízkeho východu.
S-400 systém
Triumf S-400 (kódové meno NATO: SA-21 Growler) je najpokrokovejší protiraketový raketový systém dlhého dosahu, ktorý bol uvedený do prevádzky v roku 2007. Je určený na ničenie lietadiel, rakiet s plochou dráhou letu, balistických rakiet až do stredného dosahu. Systém môže byť tiež použitý proti pozemným cieľom. Komplex S-400 môže zasiahnuť ciele vo vzdialenosti až 400 km a v nadmorskej výške do 30 km.