Na konci deväťdesiatych rokov vzniklo zaujímavé hnutie HaBio, pôvodne hnutie kresťansky orientovaných gejov. Väčšinou to boli študáci vysokých škôl v Bratislave a toto hnutie tvorilo akýsi generačný protipól k hnutiu Ganymedes. Gro hnutia bývalo v prenájme v rodinnom domčeku na Kolibe. A neskôr úplne prebralo rolu pri Gay filmovom festivale. Mal som tých chalanov rád, pretože predstavovali novú generačnú vlnu gejhnutí v tých rokoch.
Byť otvoreným gejom schopným formulovať svoje politické požiadavky na začiatku tretieho tisícročia nebolo vôbec cool ani trendy. Žiadalo si to dávku občianskej statočnosti. A ísť do Paľby na Markíze k Paľovi Fejérovi, ktorá odpálila zlatú éru gejhnutia na Slovensku bol priam počin hrdinstva.
Ja osobne ako jeden z prvých hovorcov Iniciatívy Inakosť som neskončil len ako „muž roka“ The Slovak Spectator, ale aj s rozmláteným chrupom od bejzbalky a v bezvedomí niekoľko hodín v trenčianskom podchode.
Pravdou je, že nikdy som sa nebral ako obeť, nikdy som nikoho z toho nevinil, a naopak, bral som to ako daň za vývoj a to, čo som vtedy robil.
Vtedy o Prostredníkovi a iných nebolo počuť. Kruh okolo Aspektu bol zvláštnym exotickým ostrovom a aj Anča Daučíková ako otvorená feministická lesba sa v ňom netešila práve najväčšej priazni.
Áno, doba pokročila, sme o 16 – 17 rokov ďalej. Kyvadlo dejín sa vychýlilo na druhú stranu…
Dnes majú „ľudia názor na všetko“, lebo veď „ľudia hovoria“a ja dodávam, že poslednú dobu je to s „názormi ľudí“ ako s análnym otvorom. Každý máme nejaký a je to vidieť! Namiesto dialógu vedieme bublinkové kakafónie. Asi od slova kakať…
No popritom všetkom ideologickom svätom džiháde v „mene ľudí“ prestávame byť ľuďmi.
Po komentári Petry Demkovej „Predstavitelia Evanjelickej cirkvi relativizujú učenie Krista a zavádzajú“ sa pod článkom objavilo množstvo komentárov na facebooku, ktoré sú len esenciou nenávisti: „Buzeranti“, „lutroši“, „homoši“, svine a podobne…
Ako šéfredaktor Slobodného Výberu sa od týchto reakcií dištancujem.
Diskusiu o „gender“ a právach LGBTI ľudí potrebujeme. Dokonca potrebujeme diskusiu aj o Istanbulskom dohovore, ktorý je podľa mňa len obyčajnou exkluzívnou lobistickou zmluvou, ale na konci dňa by sme mali vnímať aj spoločenský dosah našich vyhlásení.
Môžeme sa prieť o to, kto prvý rozpútal túto občiansku studenú vojnu na Slovensku, kde už boli prekročené všetky pravidlá. No faktom je, že na jednej aj druhej strane pribúdajú obete. Viem, vo vojnách sa počíta so štatisticky vyjadrenými stratami. Áno, veď štatistika nás zbavuje ľudskej tváre…
Spomínam si na Borisa z Trnavy, mal sotva 21 rokov a spáchal samovraždu skokom pod vlak. Nepamätám si, či bol evanjelik alebo katolík. No viem, že viedol vnútorný zápas medzi svojou vierou v Boha a tým, že bol gej. Ok… Písal sa rok 1994.
Som rád, že po 23 rokoch už pod ten vlak snáď nemusí nik skákať…
A tak mám len jednu prosbu. Nezbavujme sa dobrovoľne ľudskej tváre len kvôli ideologickým vojnám. Nevyhovárajme sa na „oprávnený“ hnev!