Začalo vyjednávanie parametrov a podmienok o odchode Veľkej Británie z Európskej únie. Začínajú „rozhovory o rozhovoroch“, a tak jediné, čo v takej súvislosti má zatiaľ zmysel, je zamyslenie sa nad kondíciou a myšlienkovú kompaktnosťou oboch blokov, ktoré do rokovacieho procesu vstupujú.
Európske elity dlho pôsobili dojmom hlbokého otrasu zo slobodného rozhodnutia Britov odísť z Európskej únie. Prežiť tento otras im pomohla prekvapivá a nepochopiteľná váhavosť britskej strany nielen bezprostredne po vyhlásení výsledkov, ale po celé nasledujúce mesiace. Hlavné tváre kampane „Odísť“ – Michael Gove, Boris Johnson a Nigel Farage – sa vytratili. Po Cameronovom odchode z čela britskej vlády i pozície predsedu konzervatívcov uchopila politickú moc, po ktorej tak dlho túžila, Theresa Mayová. V referendovej kampani sa pred tým Mayová nepripojila k žiadnemu prúdu: nebola ani pre odchod, ani pre zotrvanie. Tvrdila o sebe, že je lojálna k oficiálnej pozícii Cameronovej vlády, v ktorej zastávala funkciu ministerky vnútra, hoci by „asi radšej preferovala odchod“.
Po celý nasledujúci rok Mayová neprijala žiadne rozhodnutie, ktoré by vo vzťahu k nezvratitelnosti brexitu malo „západkový“ charakter. V britskej politike sa z tohto pohľadu neodohralo nič. Briti boli pasívni a nevyužili mocný hybný moment podložený pozitívnym výsledkom ľudového hlasovania.
Hoci Mayová vládla v Dolnej komore britského parlamentu presvedčivou väčšinou, ktorá jej zaručovala stabilnú politickú pozíciu pre formuláciu a presadenie britských priorít, z nejasných dôvodov sa rozhodla zbytočne riskovať a vyhlásiť veľmi rýchle predčasné parlamentné voľby. Od svojho rozhodnutia, o ktorom sa neskôr ukázalo, že nebolo konzultované ani s niektorými členmi jej kabinetu, si vraj Mayová sľubovala „posilnenie konzervatívcov v parlamente“ a „upevnenie vyjednávacej pozícia“.
Ak si toto Mayová skutočne priala, potom cesta, ktorú viedla konzervatívcov k voľbám, tomu nezodpovedala. Poznám osobne dvoch britských konzervatívcov, ktorí pôsobia v Európskom parlamente a ktorí sa v týchto národných voľbách uchádzali o zisk mandátu. Daniela Hannana, politika a výborného rečníka, novinára a bystrého politického glosátora, ktorý s odchodom Británie z EÚ spojil celý svoj politický život, a Vicky Fordovu, ženu, ktorá v Európskom parlamente túžila po každej sebemenšej funkciu, aby sa neskôr stala predsedníčkou (v európskom kontexte vplyvného) Výboru pre ochranu spotrebiteľa. Obaja mohli byť vedením Konzervatívnej strany nominovaní do okrskov, v ktorých vždy pohodlne konzervatívci zvíťazili. Vzhľadom k časovej tiesni bola z nominácií vylúčená členská základňa (!), A preto boli nominácie administrované z politickej centrály strany. Euroskeptik a jedna z najvýraznejších tvárí kampane „Odísť“ Hannan nominovaný nebol, „proeurópska“ Fordová áno. Zdá sa mi nepravdepodobné, že by v prípade týchto mien o nomináciách Mayová nevedela. Aké si teda skutočne britská premiérka priala ideové zloženie toho budúceho „silnejšieho“ parlamentu?
Konzervatívci po veľkú časť kampane skutočne kráčali za výrazným víťazstvom. Teda po celú dobu, kedy sa držali brexitu ako hlavného volebného tématu. Až do tej doby, než úplne nečakane a prekvapivo vniesla Mayová do debaty domáce sociálne témy a takmer neuveriteľný návrh na zavedenie novej „dane z demencie“. Táto chyba (ak to vôbec chyba bola) vrátila do hry Corbynovych labouristov, ktorí až do konca kampane udržali sociálne témy v rovine tých hlavných a rozhodujúcich a mocne sa dotiahli na konzervatívcov.
Výsledkom parlamentných volieb je strata konzervatívnej väčšiny v parlamente, pokusy o zostavenie vlády s podporou írskych unionistov, a preto oslabenie britskej pozície pri vyjednávaní svojho odchodu z EÚ.
Britská politická pozícia bola po celý rok od vyhlásenia výsledkov referenda slabá, váhavá, nezreteľná, nezrozumiteľná a hlavne laxne pomalá. Tento postoj, svojím spôsobom, oslabil podobne zmýšľajúce prúdy v holandských i francúzskych voľbách, ktoré bruselskej, parížskej a berlínskej elite umožnili v pohode prežiť. Zvláštne a v uzlových okamihoch nepochopiteľné správanie premiérky a predsedníčky Konzervatívnej strany Theresy Mayovrj rozdelilo jej kabinet a obnovilo pukliny vo vnútri strany.
Aj preto Briti vstupujú do rokovacích rozhovorov výrazne slabší, než mohli byť. Sami sa vzdali momentu politického prekvapenia a ponúkli kontinentálnej časti EÚ čas, aby vytvorila silný – tvrdo prointegrační – tandem Berlín-Paríž a sebavedomý vyjednávací tím s francúzsko-nemeckou dominanciou. Sú to Briti, ktorí si môžu za to, že im dnes Macron aj Schäuble povýšene odkazujú: „dvere do EÚ sú pre Britániu stále otvorené“. A sú to aj Briti, ktorí svojím dielom môžu za to, že Macron aj Merkelová si dnes dovolia tvrdšie a brutálnejšie správanie „dovnútra EÚ“.
Dôsledky svojich chýb britskí vyjednávači zrejme veľmi skoro pocítia. A my, bez toho aby sme robili predčasné súdy, by sme mali realisticky vidieť, že katastrofálne britské lavírovanie ťažko poškodilo tie myšlienkové prúdy a politické formácie, ktoré v brexite videli nádej pre postupnú obnovu normálneho politického usporiadania na kontinente, návrat k národnému štátu a jeho demokratickým inštitúciám a obnovenie medzivládneho princípu rokovaní.