Iracký Kurdistán ako mucha pre pavúkov – Turecko, Irán a Irak

Bagdád, Teherán a Ankara sú primerane zosúladené nielen v Sýrii, ale aj v Iraku. Sieť sa môže ešte skrútiť, ale zdá sa, že neexistuje bezprostredné riziko tvrdej hry.

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan navštívil Teherán a stretol sa s prezidentom Hassanom Rpuhanim, ale aj s Ayatollahom Khameneim. Čo už je sám o sebe obrovský geopolitický krok. Irán aj Turecko sa zúčastňuje vyjednávania z Astany smerujúcemu k uzavretiu sýrskeho problému. A obidve krajiny navyše za kľúčové považuje aj Peking. Taktiež  sú obe pozorovateľmi -a budúcimi plnohodnotnými členmi- organizácie Šanghajskej Spolupráce. A ťažko si bez nich predstaviť euroázijskú integráciu.

Ale ich stretnutia bolo zatienené referendom 25. septembra, zvolaným kurdskou regionálnou vládou v Iraku.

Erdogan uviedol, že nikto okrem Izraela krajinu neuznáva a že referendum, v ktorom sa sedí po boku Mossadu, nemá legitimitu.

Rouhani k tomu uviedol, že Turecko, Irán a Irak nemajú na výber než ochrániť svoje strategické záujmy v regióne a zabezpečiť, že chybné rozhodnutia, ktoré niektorí predstavitelia urobili, nimi budú napravené

Posuňte sa, nie je tu nič k videniu

Takže tu máme Irak, ktorému reálne hrozí amputácia, píše Pepe Escobar na Asia Times. Hystéria stranou, iracká invázia nebude. Asi najhorší realistický scenár je, že budú bagdádskí úradníci stáť pri hranici Kurdistánu s Tureckom a Iránom. Aj keby snáď, v extrémnom prípade, bol Bagdad donútený intervenovať, potom sa môže spoľahnúť na pomoc iránskych revolučných gárd.

V Bagdade však rastie podozrenie, že referendum by sa nikdy neuskutočnilo, keby nedostalo zelenú z Washingtonu. Koniec koncov taká balkanizácia to je zvodný návrh pre americký „deep state“.

Iracký kurdský prezident Masúd Barzani hovorí počas tlačovej konferencie v Erbilu v Iraku 24. septembra 2017.  Foto: Reuters / Azad Lashkari

Lenže Trumpova administratíva, ústami Rexa Tillersona, označila referendum za „nelegitímne.“ A hlavným dôvodom, hoci nevypovedaným je, že posilňuje Irán, opätovného člena osi zla (čo v reáli tak nie je).

Barzání zrejme nemá ani chuť zmiznúť, alebo zomrieť, aspoň nie skoro. Takže čo s tým?

Začnime s Iránom. Teherán je historicky spojenec irackých Kurdov. Takže tvrdá hra je vylúčená. A to dokonca aj pri vedomí toho, že tu sú iránski Kurdi, aj keď nemajú tak separatistické chúťky ako tí irackí. Oficiálna pozícia Iránu hovorí, že kým je to všetko obmedzené na symbolické referendum bez praktických krokov smerom k nezávislosti, tak s tým Teherán môže žiť.

Kurdská regionálna vláda je jeden veľký chaos. Nie je tu parlament, či zvolení politici. Teherán sa obáva, že v takomto kontexte vákuu by sa Kurdi mohli stať užitočným trójskym koňom pre alianciu USA-Izrael a Saudskú Arábiu.

Teherán však novú vojnu nepotrebuje, nevítaný vedľajší efekt by bolo pokazenie dobrých vzťahov s regionálnym kurdským spojencom, Patriotickou úniu pre Kurdistán (PUK).

Priesečník medzi Tureckom a Iránom je fascinujúci. Pri stretnutí tvárou v tvár zdôraznil Khamenei lepšie ekonomické vzťahy, zatiaľ čo Erdogan zdôraznil nutnosť silnejšej iránsko-tureckej politickej aliancie. Avšak, ako brať za slovo trochu hyper-volatilného Erdogana, je otázka.

 

A tak sa dostávame, k otázke sýrskych Kurdov a vlastne čo môže mať tak Turecko za lubom, ako v Sýrii, ako aj v Iraku.

 

Turecký prezident Tayyip Erdogan a ruský prezident Vladimir Putin, stretnutie v prezidentskom paláci v Ankare v Turecku 28. septembra 2017.   Foto: Sputnik / Mikhail Klimenjev / Kremeľ prostredníctvom Reuters

 

Teherán a Ankara boli na opačných stranách počas šiestich rokov vojny v Sýrii, a len málo sa zblížili vďaka vyjednávaní v Astane, nad ktorými dozerá Moskva. Teherán je súčasťou formácie 4 + 1 (Rusko, Sýria, Irán, Irak a Hizbolláh), ktorá podporuje šiitske milície v Sýrii. Turecko bolo na strane Kataru a Saudov a zaujímalo sa o to, aby sa cez hranice pohybovali voľne ako džihádisti Islamského štátu, tak aj členovia al-Nusrat. Boli vnímaní ako nástroj zmeny režimu v Damašku.

Aj keď však Ankara o Teheráne hovorila, že „je štátnym sponzorom terorizmu“, obe krajiny mali naďalej diplomatické vzťahy. A oslobodenie Aleppa sýrskou armádou sa stalo relatívne rýchlo len vďaka tomu, že Ankara nariadila svojim „zástupcom“, aby vycúvali.

Ankara bola donútená sa zmieriť s tým, že „show“ v Sýrii vedie Moskva. Turecku sa asi veľmi nepáči, keď Putinov osobitný vyslanec pre Sýriu uviedol, že „umiernení rebeli“ nebudú tolerovaní. Avšak, aj tak turecký premiér priznal, že Teherán a Ankara sú zapojené do vytvorenia deeskalačnej zóny okolo kľúčového mesta Afrin. A to by znamenalo, že pre sýrskych Kurdov je ešte ťažšie pokročiť s agendou nezávislosti, čo však plne zodpovedá záujmom Turecka.

Takže nakoniec tu máme Irak, Teherán, a Turecko tak nejako rozumne spojené – nie len v Sýrii, ale aj v Iraku. Avšak ako dlho to tak môže zostať medzi „regionálnymi pavúkmi“ je otázka.


Publikovaný

v

od

Značky: